Filmový klub na Dvojke v roku 2006 otvorí prehliadka snímok jedného z najvychytenejších európskych režisérov Pedra ALMODÓVARA (nar. 1949). Známe sú najmä jeho filmy z deväťdesiatych rokov, ale ten správny chýr mu zabezpečili práve škandáliky okolo filmov z osemdesiatych rokov minulého storočia. Pravda, tak trochu ľstivé naisto nepostráda ani jeden z jeho titulov. V temnotách (Entre tinieblas, 1983), Čo som komu urobila, že sa mi to stalo? (Qué he hecho yo para merecer esto?, 1984), Kika (1993), Úspech môjho tajomstva (La flor de mi secreto, 1995), Na dno vášne (Carne trémula, 1997) a oscarová snímka Všetko o mojej matke (Todo sobre mi madre, 1999) sú filmy príznačné pre režisérovu pozíciu i fenomén „tajomstva“ jeho úspechu. Vlastne sme sa len tak ešte raz „pohrali“ so slovnou hračkou v názve Almodóvarovho filmu, a úspech tajomstva sa pokúsili analyzovať ako „tajomstvo“ úspechu. Lenže práve takéto zúženie problému priam volá po adekvátnom rozšírení pohľadu na situáciu v španielskej spoločnosti po smrti diktátora Francisca Franca roku 1975. Mladý kráľ Juan Carlos I. na čele obnovenej liberálno-demokratickej a konštitučnej monarchie sa už v roku 1979 postaral, aby v krajine boli po 43 rokoch demokratické voľby. Víťazne z nich vzišla vláda umierneného stredu s predsedom Adolfom Suárezom. Ten o dva roky zriadil regionálne parlamenty pre Katalánsko, Andalúziu a Baskicko. Vo voľbách roku 1982 zvíťazila socialistická strana na čele s Felipem Gonzálesom, ktorý doviedol Španielsko do Európskeho spoločenstva (1986) a vo vláde zotrval až do deväťdesiatych rokov. Načrtnutý background sa nemohol neprejaviť v kultúrnej prevádzke. Už na samom začiatku významných spoločenských zmien prebiehala zaujímavá diskusia o stagnácii novej španielskej kinematografie. Napríklad filmový historik M. V. Lopez v štúdii El nuevo cine espanol hľadal príčiny v prepiatom hispanizme súdobej španielskej produkcie. Na rozdiel od iných druhov umenia, predovšetkým umenia výtvarného, ktoré v predchádzajúcej dekáde bolo vďaka svojmu univerzalizmu veľmi úspešné aj v medzinárodnom kontexte. No už v sedemdesiatych rokoch vznikol aj rad kvalitných filmov, ktoré udržali pri intelektuálnom živote španielsku kinematografiu. Hoci Luis Bunuel ani jeden z filmov vytvorených v tejto dekáde nenakrútil v Španielsku, filmári hlásiaci sa k jeho dielu naďalej sprítomňovali ducha odporu a slobodu fantázie. Predovšetkým Carlos Saura pokračoval v rozvíjaní autobiografickej inšpirácie, čo v prípade jeho filmov znamenalo dôraz na psychologické rozmery prežívania traumatizujúcej všednosti. Rok po Francovej smrti nakrútil jedno zo svojich vrcholných diel, film Elisa, môj život (Elisa, vida mia, 1976). Táto bohato štruktúrovaná analýza vedomia v období kríz a zrád vytvára na pomedzí reality a fikcie archetypálny obraz otca. Lenže spoza obrazu presakujú traumatické zážitky Saurovej generácie, keď po víťazstve frankistov zrazu dobrí boli zlí a zlí sa stali dobrými a nedalo sa „pochopiť“, prečo. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia sa v španielskej kinematografii začala presadzovať – spočiatku ako výlučná – postmoderná poetika Pedra Almodóvara. Najmä po medzinárodnom úspechu jeho filmu Ženy na pokraji nervového zrútenia (Mujeres al borde de un ataque de nervios, 1988) sa vyrojilo dosť zručných napodobňovateľov vzoru, ktorý bol domácim režisérom určite blízky. Veď zdanlivo bolo treba len trochu posunúť uhol pohľadu na vypätý erotizmus v neurotickom živote veľkomesta a všeličo sa mohlo odohrávať v známych schémach nekonečných melodrám, prikorenených štipkou humoru. Lenže Almodóvarov sarkazmus a jeho surrealistická obraznosť boli predsa len čosi iné v španielskej realite. Boli a sú jej superparódiou, rovnako aj jej obľúbených filmových žánrov a tradične vžitých stereotypov. Almodóvar, pochádzajúci z legendárneho kraja La Mancha, roku 1968 odišiel do Madridu. Keďže Franco roku 1973 filmovú školu „prezieravo“ zatvoril, aby nevychovávala filmárov podobných Bunuelovi alebo Saurovi, Almodóvar sa k filmovej réžii prepracoval ako samouk. Popri úradníckej práci spočiatku nakrúcal 8 mm kamerou amatérske filmy, svojrázne reagujúce na spoločensko-kultúrne premeny Madridu po Francovej smrti. Krátke provokatívne snímky plné erotických extravagancií sú produktom madridského kultúrneho kvasu, ktorý dostal označenie movida madrilena. Táto klíma zrodila undergroundovú subkultúru, poznačenú uvoľňovaním občianskych slobôd a tradičnej katolícko-patriarchálnej morálky. Krajina sa otvorila popkultúrnym vplyvom Európy a Ameriky, mladí všeumelci nadšene preberali prvky najnovších trendov a miešali ich so španielskou tradíciou. Spoločnou platformou pre rôznorodé postavy a tendencie madridského undergroundu sa stali bary a časopisy, najmä La Luna de Madrid. Filmový amatér a príležitostný kritik, tvorca pornografického fotorománu Celá tvoja (Toda Tuya, 1982) a novely Oheň v útrobách (Fuego en las entrańas, 1981), autor kultových memoárov fiktívnej pornoherečky menom Patty Diphusa (súbor Almodóvarových poviedok vyšiel roku 2004 v českom preklade pod titulom Patty Diphusa, Venuše záchodků) a člen punk-glam-rockovej kapely Almodóvar & McNamara, sa stal vychádzajúcou hviezdou bohémskej scény movidy a získal si renomé originálneho a všestranne nadaného umelca. Práve vďaka tomuto renomé sa mu roku 1980 podarilo debutovať celovečerným filmom Pepi, Luci, Bom a pár ďalších dievčat (Pepi, Luci, Bom y otras chicas del montón). Od debutu po ostatnú snímku Zlá výchova (La mala educación, 2004) prešiel Almodóvarov režijný rukopis aj svetonázor pozoruhodným vývojom, ktorý sprevádzal jeho umelecké i ľudské dozrievanie. Zatiaľ čo rané Almodóvarove diela sú eklektickou zmesou parodizovanej poklesnutej kultúry, gýču, porna a fantazmagórií, jeho novšie filmy sa vyznačujú čoraz intenzívnejším melodramatickým ladením a prepracovanou psychológiou postáv. Pravda, aj tu ide o osobitú formu melodrámy, dokonca označovanú módnym termínom almodráma, ktorá klasický žáner obrodzuje priznaným nadviazaním na výstrelky v režisérovej predošlej tvorbe. Prvé dva Almodóvarove filmy Pepi, Luci, Bom a pár ďalších dievčat a Labyrint vášní (Laberinto de pasiones, 1982) priamo vyrástli z ovzdušia movidy a boli s ním spojené nielen vyjadrením životného štýlu, oslobodeného od frustrácií diktatúry a katolicizmu, ale aj účinkovaním predstaviteľov madridskej bohémy. Snímkou V temnotách Almodóvar v inom prostredí ďalej rozvíjal a obmieňal motívy a témy, ktoré dostali značku „almodóvarovské“. Hetero- i homosexuálna láska, drogová závislosť, erotické či psychické, vždy však fraškovité deviácie, záľuba v brakovej literatúre a gýči, kriminálne zápletky s melodramatickými motívmi a absurdný humor. To všetko zabalené do atraktívneho obalu komiksového leporela s frekventovanou recykláciou a citáciami tém, postáv a motívov. Príbeh o zvláštnom kláštore ako keby mal ukázať, čím všetkým možno pobúriť španielskeho meštiaka, roky vychovávaného v úcte k štátu a cirkvi. V kláštore Pokorných redemptoristiek, ktorý poskytuje útočisko aj hriešnicam na úteku pred zákonom, žije bizarná komunita mníšok. Matka predstavená je lesba závislá od heroínu. Sestra Výkaly je zasa kajúcna vrahyňa vyhľadávajúca sebatrýzeň a mystické vidiny z LSD. Sestra Skaza v záhrade chová tigra, sestra Krysa pod pseudonymom publikuje brakové romance. Sestra Vretenica našla záľubu nielen v šití kostýmov pre sochu Panny Márie, ale aj v miestnom farárovi, ktorý sa zasa z lásky k nej naučil šiť. Barová speváčka, dílerka a narkomanka Yolanda, ukrývajúca sa v kláštore, je tak vlastne jedinou „normálnou“ postavou príbehu. Čiže Almodóvar ako systematický pašerák prvkov subkultúry do mainstreamového filmu prevracia na hlavu vžité predstavy o normách. Rovnako ignoruje pravidlá žánrovej čistoty a do bláznivej komédie vnáša melodramatické či kriminálne prvky. Kvôli absurdnému humoru, surreálnym situáciám a kacírskemu zobrazeniu života obyvateliek kláštora snímku V temnotách neraz prirovnávali k dielam Luisa Bunuela. Neveľmi šťastné porovnanie však aspoň umožňuje poukázať na zmeny vo vnímaní skutočnosti a jej filmového zobrazenia novou generáciou. Almodóvar totiž na rozdiel od Bunuela necítil potrebu zúčtovať s minulosťou. Jeho provokáciám chýbal vážny politický či anarchistický ráz, boli skôr zábavnou prehliadkou panoptika postáv so všetkými ich svojráznymi čudáctvami. Podobne by sa len ťažko dali Almodóvarove filmy označiť za feministické. Ženské hrdinky (pre režiséra sú skutočnými ženami transvestiti a transexuáli) zohrávajú dominantnú úlohu, Almodóvar im prejavuje väčšiu mieru empatie a rovnako aj viac pochopenia pre ich trápenie s mužmi. Ale s postavením a charakteristikami ženy, ako ich postuluje feminizmus, sa úlohy týchto hrdiniek málo prekrývajú. V centre čiernej komédie Čo som komu urobila, že sa mi to stalo? je frustrovaná a „neemancipovaná“ žena v domácnosti Gloria. Keďže jej manžel je naničhodník a lenivec, Gloria vylepšuje rodinný rozpočet prácou upratovačky. Aby zvládla každodenný maratón, posilňuje sa amfetamínmi, a keď v „absťáku“ zabije manžela veľkým kusom šunky, síce sa oslobodí spod patriarchálnej nadvlády, ale napokon nevie, ako žiť s nadobudnutou slobodou. Almodóvarove filmy vďaka pozornosti, ktorú venujú ženám a podstate ženskosti, ako aj pre bohatosť ženských typov, sú skôr ženské ako feministické. Kozmetička Kika z rovnomenného filmu stelesňuje stereotypné atribúty ženskosti: je optimistická i ľahkovážna, občas hysterická, ale aj schopná so všetkým sa vyrovnať a všetko prežiť. Nebyť jej sympatickej životaschopnosti by sme ju mohli označiť machistickými výrazmi „sliepka“ alebo „radodajka“. Vyzbrojená dobráckou naivitou je však jedinou kladnou postavou príbehu, v ktorom sa stretáva masový vrah a autor detektívnych bestsellerov s mediálnym parazitom, moderátorkou televíznej šou o hrdelných zločinoch, plachým fotografom-voyeurom frustrovaným tragickou smrťou matky, či s pornohercom a delikventom posadnutým lámaním rekordov v opakovanej ejakulácii. Do jediného príbehu sa takto dostávajú postavy pochádzajúce z rôznorodých žánrov (detektívka, horor, romanca či porno) a výsledkom je fraška. Lepšie povedané, variácia na tradičný španielsky žáner zarzuelu – šteklivú konverzačnú „operetku“ s mnohými dejovými zvratmi a bláznivými situáciami. Hoci Almodóvar Kikou arzenál výstredných postáv a krkolomných zápletiek nevyčerpal, v nasledujúcom filme Úspech môjho tajomstva badateľne zvážnel. Ak Kika zvládala všetko od vrážd po znásilnenie, spisovateľka Leo je permanentne na pokraji nervového zrútenia. Ľúbostné trápenia hrdinky, ktorá pod jedným pseudonymom píše sentimentálne bestsellery a pod iným zasa zdrvujúce kritiky na ne, sú smutné i smiešne zároveň. Jej život je vlastne romancou naruby. Manžel Paco dal prednosť mierovej misii v Bosne pred manželskými vojnami a podvádza Leo s najlepšou priateľkou. „Emócie sú materiálom, z ktorého je vytvorený tento film,“ povedal o snímke Úspech môjho tajomstva Almodóvar. Režisér však prehĺbil plagátovú psychológiu postáv a obdaril ich autentickými emóciami a túžbami, ktoré napriek preháňaniu pôsobia autenticky. Podobne v „milostnom thrilleri“ Na dno vášne je túžba hýbateľom zložitých peripetií príbehu. Almodóvar pretransformoval román o láske „Live Flesh“ na osudovú tragédiu, v ktorej sa za činmi postáv milostného päťuholníka ukrývajú traumy, prerastajúce z minulosti do prítomnosti. Koncentrátom obmieňaných motívov sa stal režisérov opus magnum z prelomu tisícročia Všetko o mojej matke. Almodóvar ním vzdal hold herečkám a všetkým ženám, ktoré hrajú. Schopnosť hrať a predstierať je totiž typicky ženskou, pozitívnou a empatickou vlastnosťou, vďaka ktorej dokážu plne precítiť skutočnosť a pochopiť iných. Príbeh zraneného materstva je štruktúrovaný princípom opakovania, zrkadlenia a vzájomného vzťahu medzi divadlom a realitou, medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Almodóvar tu vytvoril možno najpôsobivejšie hrdinky filmového plátna: zdravotnú sestru Manuelu, ktorej tragicky zahynul syn Estéban, dobrosrdečnú prostitútku a transvestitnú esenciu ženskosti (pravda, s penisom) Agrado, tehotnú mníšku Rosu, lesbickú hereckú hviezdu Humu, jej milenku Ninu závislú od heroínu a skazonosnú transvestitnú Lolu – otca synov Manuely i Rosy. Zatiaľ čo v predošlých Almodóvarových príbehoch spájala jednotlivé postavy túžba, tu ich spája ženská solidarita. Rovnako vystupuje do popredia aj solidarita autora s hrdinkami, vďaka ktorej sa aj absurdné situácie stávajú uveriteľnými. Napokon, aj dva najnovšie filmy Pedra Almodóvara, venované skôr mužským hrdinom, Hovor s ňou (Hable con ella, 2002) a Zlá výchova, dokazujú, že čím prepiatejšia je dejová zápletka, tým triezvejším sa stáva režisérov štýl. Prehliadka Almodóvarových filmov je vzácnym príkladom súčasného autorského filmu. Nedávne vydanie pôvodnej slovenskej monografie (Viktória Matáková, Petra Hanáková: Pedro Almodóvar, SFÚ 2005) patrí k dôkazom o Almodóvarovom medzinárodnom úspechu. Jeho tajomstvo tkvie aj v tom, že od osemdesiatych rokov pre mladších kolegov (Julia Medema, Montoxa Armendáriza, Alejandra Amenábara, Venturu Ponsa a iných) odklína rad spoločensko-kultúrnych tabu, tak ako ich pre samotného Almodóvara odklínal duch revolty diela Luisa Bunuela či Carlosa Sauru.
