Krajiny Západu vytvorili spolu s USA severoamerickú alianciu a v studenej vojne zvíťazili. Na druhej strane zostali porazení.
Problémom je, že v porazených krajinách studená vojna už dvadsaťdva rokov pokračuje. Vedú ju k studenej vojne primrznutí, ktorí sa cítili byť spojencami Západu a teda po jeho víťazstve tiež víťazmi vo svojich krajinách. Nepriateľ – stalinizmus rôzneho zafarbenia – je mŕtvy, no oni i tak túžia po rukolapnom víťazstve. Denne si preto obúvajú čižmy, dupocú a hrdinsky kopú do nebožtíka. Režú ho až na kosť, tak túžia po krvi! Sú zdesení, že netečie. Rozdelili v porazených krajinách obyvateľstvo na slušné a neslušné. Slušné, to sú oni sami plus tí, ktorí sú ochotní zdieľať ich pohľad na svet, neslušní sú všetci ostatní.
V zjednodušení úplne zaniká, čo sa v roku 1989 stalo: na začiatku bola revolúcia, ktorá mala ideál. Ľudia túžili po slobode, ale aj bratstve a rovnosti. Strašne ich rozčuľovalo reálnosocialistické farizejstvo: že tu boli vždy nejakí „rovnejší“. Na námestiach vôbec netušili, že po revolúcii príde „transformácia“, ktorá spôsobí takú nerovnosť medzi nimi, o akej sa im dovtedy ani nesnívalo.
Primrznutí muži (nielen) slovenskej politiky (a pridružení novinári) usilovne pracujú, aby revolúcia s ideálom úplne splynula s tým, čo prišlo po nej. Pokračujú v studenej vojne, hoci svet už dávno pália nové horúce uhlíky. Zatiaľ iba tlejú, ale pahreba je horúca. Ľudia včerajška akoby nevnímali, že ich svet zanikol spolu so studenou vojnou. Stále riešia dávno vyhasnuté vojny. Tá skutočná, pod ktorou už horí kúdeľ, akoby pre nich neexistovala. Ale ona sa nestratí iba preto, že ju oni nevidia. O tom sú protesty mladých ľudí po celom svete. Na ručne napísaných plagátikoch nesú chlapci a dievčatá ešte nesmelé výkriky: My sme 99 percent! Zdá sa, že im málokto venuje pozornosť. Po sobotňajšej aj bratislavskej manifestácii sa v médiách objavili niekoľkoriadkové správičky. Zato svetoborná udalosť – keď slovenská pravica v parlamente porazila samu seba, tá lomcuje tárajmi. V neopísateľnom zmätku sa hľadá vinník. Najhlasnejšie kričia tí, čo sa v parlamente vezú načierno. Teraz, keď si hrdinsky podrezali konár, začínajú čítať osvedčené lekcie o slušnosti. Kto s kým smie a kto s kým nesmie spolupracovať. Morálny kódex studenej vojny.
Mne, a myslím si, že väčšine obyvateľstva je srdečne jedno, kto s kým bude alebo nebude spolupracovať. Pochopili sme dávno to, na čo prišli už i tí mladí v uliciach sveta: že politici sú nesvojprávne bábky v rukách veľkých prachov.
Zaujímalo by ma však, čo je to tá slušnosť v živote obyčajného človeka (preboha, nie toho pomätenca z Trnavy).
A zájdem si do rodného mesta, aj do svojej rodiny.
V roku 1960 tam otvorili novú polikliniku so všetkými oddeleniami. Na nádvorí vysadili ihličnany, sochár Fraňo Gibala vymodeloval sochu dievčiny, do mesta prišli medicínski špecialisti. V roku 1965 otvorili nové železničné učilište. Mesta dostalo okrem gymnazistov (gymnázium vzniklo v roku 1948) ďalších stredoškolákov. V roku 1968 otvorili nový prírodný amfiteáter, na každú slávnosť prichádzali hosťujúci umelci z Prahy aj Bratislavy. Mestečko malo tri závody, mnohých mužov zamestnávala fabrika so špeciálnou výrobou.
A dnes? Môj starší brat, ktorý celý svoj život pracoval v nemocnici, je dnes na invalidnom vozíku. Bez nôh, slepý, po porážke. Hoci celý život odvádzal nemocenskú, dnes je pre neho zdravotná služba takmer nedostupná: polikliniku s nemocnicou sprivatizovala pohrebná služba (!), a tak najbližšia nemocnica je vzdialená 60 kilometrov! Po učilišti nezostala ani pamiatka. Z amfiteátra je krčma. Mestečko nemá ani jeden závod, fabrika so špeciálnou výrobou zanikla. Nezamestnanosť siaha k tridsiatim percentám. To je dar „slušných“ politikov bohom zabudnutým ľuďom v malom, starom baníckom mestečku.
Neviem, dokedy bude týchto ľudí – primrznutých už asi doživotne k studenej vojne – baviť ich nezmyselná selekcia. Ale myslím si, že je to od nich veľmi neslušné.
Fotogaléria
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa zišlo v Action Day hádam aj osemsto ľudí, optimisti hovoria o tisícke. Bolo to aj preto, že nešlo o protest jednej úzko vymedzenej skupiny. Okrem zástupcu Iniciatívy za občiansku ústavu za nespokojných kolegov prehovoril lekár, učiteľ, člen petičného výboru proti privatizácii zdravotníctva, študent, ba aj „len“ Občan. Po vystúpeniach, prijímaných súhlasným potleskom, sa už menej početní účastníci vybrali po Novom moste na petržalskú stranu pred sídlo Penty.
Foto: Emil Polák
