Politika nemá zmysel sama v sebe. Je tu na to, aby riešila problémy, ktoré sú mimo nej. Práve schopnosť pomenovať problémy spoločnosti, navrhovať ich riešenie, presadiť ho, by mala byť meradlom, podľa ktorého by sme mali posudzovať politické kvality strán. To neznamená, že strany by sa mali starať o „dobro pre všetkých“. Nakoniec, každá strana – nech už vyhlasuje čokoľvek – reálne obhajuje záujmy len istej skupiny ľudí. A aj to, čo nazývame spoločným záujmom, býva vždy zložená veličina, ktorá je výsledkom skladania rozdielne orientovaných síl. Nakoniec, voči rečiam o „spoločnom dobre“ sme už dávno skeptickí a keď niekto spustí túto pesničku, tak si môžeme byť istí, že nás chce poriadne dobehnúť. Avšak na to, aby sa presadil zvláštny záujem, tu musí byť prostredie, ktoré umožní pozitívne konanie. V situáciách anarchie, vo vojne všetkých proti všetkým nakoniec všetci prehrávajú.
Vzťah vlády a opozície bol vždy vzťahom konfrontácie, práve táto konfrontácia sa stala jeho základom. Horšie je to však vtedy, keď ani koaličné strany – dokazuje to zatiaľ každé dôležitejšie hlasovanie v parlamente – nedokážu vynechať jedinú príležitosť podraziť svojho spojenca a to ani v situácii, keď tým zreteľne škodia sami sebe. Nielen tým, že nahrávajú svojim protivníkom, ale aj tým, že znižujú svoju dôveryhodnosť. Príbeh súčasnej koalície by mohol slúžiť i ako ilustrácia tézy, že je oveľa ľahšie ubrániť sa nepriateľovi ako spojencovi. Takéto správanie sa strán je však vydieraním voličov: počítajú s tým, že – aj keď so zaťatými zubami – predsa len volič bude voliť menšie zlo, teda ich.
Miera takejto malej a samoúčelnej nezodpovednosti už dávno prekročila hranice únosnosti. Nemusí nám prekážať, že takto škodia sami sebe, dokonca nás môže potešiť, že takto škodia svojej strane (keď ide o iných). Menej nás už môže tešiť, že tento druh nezodpovedných činov a rečí škodí krajine.
Súčasťou tejto ľahkomyseľnosti je aj to, že politici priveľa času a energie venujú „svojim“ a nie „našim“ záležitostiam, dokonca sú schopní z každého problému urobiť priestor na predstavenie čisto straníckeho egoizmu. Táto zaujatosť „svojimi“ problémami vedie k tomu, že sme obeťami nekonečných diskusií o dvojitom členstve, o financovaní politických strán. Do tejto kategórie sa nakoniec politikom podarilo zaradiť aj spory o reforme verejnej správy, predovšetkým o územno-správnom členení štátu. Denne sme konfrontovaní s vážnymi problémami, k tým však až tak veľa politici nemajú čo povedať, resp. veľa o tom nepočuť. Etablované strany strácajú schopnosť iniciatívy: skúsme si spomenúť, kedy niektorá z parlamentných strán naposledy vyšla s dobrým nápadom. Nakoniec, nech sa len politici zaoberajú sami sebou, spoločenský život má u nás našťastie už svoju vlastnú dynamiku a do istej miery sa odohráva bez nich. Ide však o to, že aj v politickej sfére platí povestný zákon, podľa ktorého ponuka vytvára dopyt. To znamená, že strany samé takto prispievajú k deštrukcii spoločenského vedomia, znemožňujú prostredie rozumnosti a umiernenosti, ktoré je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sme sa dostali z marazmu súčasnosti.
