Martin Muránsky sa zamýšľa nad vzťahmi medzi Európou a Amerikou videnými z rôznych brehov oceánu tak, ako nám ich sprostredkúvajú dve knižné novinky. Keď na začiatku irackej krízy Nemecko a Francúzsko odmietli podporiť a pochopiť definíciu irackej hrozby, ktorú presadzovala Bushova administratíva, roky tušený rozkol v transatlantickom spoločenstve sa stal skutočnosťou. I. V Bruseli žijúci americký žurnalista Rober Kagan si kladie otázku: Prečo je to tak? Podľa bývalého ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera Kaganova kniha O raji a moci predstavuje východiskový príspevok v tejto debate pre nasledujúce roky. Ak mal na mysli posolstvo knihy, nemýlil sa: dnešný spor o charakter medzinárodnej politiky medzi USA a Európou nevznikol náhodou. Podľa Kagana je výsledkom rozdielneho chápanie moci a poriadku vo svete. Úspech knihy na oboch stranách Atlantiku sa opiera o spochybnenie platnosti päťdesiatročnej dogmy o jednotnom hodnotovom základe transatlantického spoločenstva: „Po víťazstve v studenej vojne a päťdesiatich rokoch úspešného súžitia nastal čas zúčtovania s ilúziou, že by Američania a Európania žili v jednom a tom istom svete.“ Európania, ktorí sú pôvodcami machtpolitik, sa obrátili na vieru v prospech mierumilovného idealizmu. Američania, ktorí ešte v 19. storočí hovorili o globálnom porozumení medzi národmi, dnes veria na silu zbraní a všadeprítomnosť amerického vojaka. „V rozhodujúcej otázke moci sa Američania a Európania navzájom odlišujú,“ zdôrazňuje Kagan a formuje pri tom svoju najslávnejšiu rodovú tézu o moci: „Európania pochádzajú z Venuše, Američania sú z Marsu.“ V duchu Kantovo „večného mieru“ vstúpili dejiny európskych štátov do posthistorickej éry vlády rozumu, obchodu a prospechu. Naproti tomu USA zostávajú v reálnych dejinách a uplatňujú moc v hobbesovskom svete medzinárodnej anarchie a násilia. V ňom sa nedá spoľahnúť na medzinárodné právo a nariadenia, ale výlučne na silu, počet nasadených vojakov a argumentáciu založenú na inteligencii presných leteckých zásahov. Aj v našich pomeroch je to provokujúca téza. Veď spor o realistov a idealistov v dejinách sa u nás odohral niekoľkokrát: ukážkovo v auguste 68 a pre mnohých naposledy 17. novembra 1989. Kaganova dilema kantovský idealizmus verzus hobbesovský realizmus moci znie teda presvedčivo. V konečnom dôsledku je napriek svojej razantonsti a vplyvu dvojznačným, a preto nedôsledným vysvetlením problému. Čo je teda zdrojom týchto dvoch mocensky odlišných perspektív? Kagan ponúka hneď dve, navzájom sa vylučujúce, vysvetlenia. Tým prvým je realizmus sily: Američania uznávajú politiku sily v medzinárodných vzťahoch, lebo sa pozerajú na svet z pozície superveľmoci. Európania zasa pritakajú večnému mieru, lebo „vidia svet očami slabých krajín“. V duchu tejto nietzscheovskej optiky je diferenciácia USA a Európy záležitosťou sily na jednej a slabosti na druhej stane. „Ak nemáš kladivo, nechceš, aby ti čokoľvek pripomínalo klinec.“ Pre pacifistických Európanov vyzbrojených iba nožmi je potom každá šelma prijateľným nebezpečenstvom v životunebezpečnej džungli. Prečo by mal lovec vyzbrojený puškou riskovať, že ho šelma roztrhá na kusy, „keď nemusí“? Podľa Kagana práve toto „ľudsky prirodzené“ správanie oddelilo Američanov od Európanov tak, že táto selekcia už neprestane. Veľkosť sily určuje spôsob videnia sveta. Strategické videnie hrozieb a problémov sveta je určované mohutnosťou sily. Aj keby mal Kagan inde pravdu, skutočný problém transatlantickej krízy tým nie je zodpovedaný: Prečo si trúfli slabí Európania uvidieť svet tak, že v džungli plnej nástrah odmietli patronát staršieho – silnejšieho – brata? Prečo zoči-voči akútnemu nebezpečenstvu v džungli neprijali pohodlnú ochranu lovca s puškami? Naozaj žijú Európania v rovnakej džungli ako USA? Výhodou Kaganovej knižky je, že ani na tomto mieste neponúka lacné odpovede. Tentoraz za cenu toho, že formuluje konkurenčné riešenie voči svojmu rodovému sloganu o Venušanoch a Marťanoch. Mocenská nerovnosť medzi USA a Európou by neprerástla do dnešnej krízy, ak by nebola v hre rozličná skúsenosť s fungovaním realpolitiky a moci na oboch kontinentoch. Podľa Kagana „najhlbším dôvodom“ protestov starej dámy proti unilaterálnemu postupu USA nie je zraniteľnosť slabšieho, ale „nová civilizačná misia EÚ“. Lesť obchodníckeho rozumu, disciplinárny tlak medzinárodných inštitúcií, relativizácia imperiálnej moci, to všetko sú v očiach povojnových Európanov mierové vymoženosti a dobré dôvody na ďalšie kompromisy v otázkach mieru; americký unilateralizmus zasa zostáva spomienkou na európske slabosti z tridsiatych rokov, keď sa svet delil na mužných Helden a menejcenných, slabošských Händler. Ambícia postupnej „europeizácie“ sveta na základe obchodnej spolupráce a budovania medzinárodných inštitúcií sa zakladá na povojnovej skúsenosti s riešením vlastnej machtpolitik. Podľa Kagana je EÚ mimoriadne úspešný ekonomický celok, ktorý si môže v každom ohľade dovoliť veľa, a predsa vo vojenských výdavkoch si nedovoľuje. Podcenenie mocenskej otázky už nie je prejavom hedonistov posadnutých luxusom. Je to fundamentálny nedostatok existenčno-kultúrnej naladenosti únie, ktorý z nej robí militaristického trpaslíka. „Európa neponúka svetu moc, ale transcendenciu moci,“ tvrdí Kagan. Ak Američania veria, že za protestmi proti vojne v Iraku sa skrýva naivita a slabošstvo Európanov, nespochybňujú len význam medzinárodnej spolupráce a práva. Spochybňujú tým oveľa viac: „Svojím unilateralizmom útočia na podstatu fungovania EÚ.“ Nietzscheovec Kagan teda venuje enormnú pozornosť úlohe iracionálnych momentov pri tvorbe európskej identity. Paradoxne ich nevidí v oblasti dnešnej americkej zahraničnej politiky. Podľa holandského politológa W. Oykoeyna Kantov spis O večnom mieri zodpovedá väčšmi ambíciám imperiálnej „realpolitiky“, než sa na prvý pohľad zdá. Kantovo presvedčenie o perfektibilas ľudského rozumu nesie v sebe misijné poslanie osvietenstva. Myšlienka večného mieru na Zemi, ako každá absolútna vízia, implikuje predstavu spravodlivej križiackej vojny, ktorou sa uskutoční. Bushova vojna proti terorizmu (a celému islamu) je presýtená idealistickou a súčasne apokalyptickou víziou sveta. V tomto zmysle sú imperiálna machtpolitik a misijný idealizmus dvoma stranami jednej a tej istej mince. O aký realizmu tu potom ide? Politický teológ Carl Schmitt označuje „realizmom“ mýtus o suverenite moci, ktorý sa zakladá na jeho slávnej myšlienke o výnimočnom stave: „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“ Zaväzuje ho sila vlastného rozhodnutia, nie však medzinárodná norma. Ak vám to niečo pripomína, napríklad Bushovu doktrínu preventívnej vojny, nie je to náhoda. Kaganovo ospravedlňovanie tejto doktríny poukazom na Hobbesa však zavádza: hobbesovská apológia síce vychádza z permanentného stavu ohrozenia „každého každým“, ale motivujúcou stránkou je pud sebazáchovy a túžba po bezpečnom svete. Ich výsledkom je vláda zákona. Pre Carla Schmitta je však túžba po bezpečnom svete a vláde zákona spôsobom jeho depolitizácie – zbavovania sa možnosti boja na život a na smrť: „Svet, v ktorom by možnosť takéhoto boja zmizla bezo zvyšku, by bol pacifistickou zemeguľou, teda svetom bez politiky.“ Takýto svet nepozná moc, ktorá disponuje podľa ľubovôle životmi a územiami iných. Takáto suverénna moc sa nedá ani vysvetliť na základe pudu sebazáchovy a džungľou ohrozovaného človeka. Ako upozorňuje v inej súvislosti historik Eric Hobsbawm, pri hodnotení realpolitiky v zmysle Thomasa Hobbsa netreba zabúdať na jeho vlastné slová. Jediné, čo nijaký štát nesmie robiť, je, aby nútil ľudí zabíjať alebo nechať sa zabiť. Skrátka, Kaganovi sa protikladom idealizmu a realizmu v dejinách najskôr podarilo zakryť rozdiel medzi expanzívnou vôľou k moci imperiálnej veľmoci a politikou ochrany národa v ohrození. Kagan nevidí, ako už pred ním majster Nietszche, že vôľa k moci v dejinách nie je totožná s prirodzenou selekciou ani bojom o prežitie v prírodnej ríši dravcov. II. Český politilóg Pavel Barša si dobre uvedomuje tento rozdiel. Jeho nadštadardne premyslená a napísaná práca Hodina impéria prijíma Kaganovu výzvu a prekračuje limity jeho rodovej schémy v štýle „buď, alebo“. Irak sa stal miestom univerzálnej demokraticko-liberálnej misie a súčasne priestorom pre realistickú obranu bezpečnosti USA. Špecifikum dnešnej „vojny proti terorizmu“ vidí Barša v širokej a nejasnej definícii nepriateľa. Od adresných vymedzení al-Káidy vrátane darebáckych štátov sa nepriateľom USA stalo stelesnenie zla: strach z terorizmu ako protiklad k slobode. Premena nepriateľa na zlo zotrela hranice medzi obrannou vojnou a križiackou výpravou – medzi bojom proti zlu a porážkou konkrétneho nepriateľa. Na pozadí dvojstoročnej tradície amerického izolacionizmu (G. Washington a T. Jefferson), internacionalizmu (W. Wilson a F. R. Rooswelt) amerického imperializmu (Th. Rooswelt) vyniká Baršova brilantná analýza filozofických východísk a konkrétnych osudov amerického neokonzervativizmu (o genealógii moci v Bielom dome na tomto pozadí informuje najnovšie Eric Laurent: Die neue Welt des George W. Bush, Fischer Verlag, 2003). Práve tento prúd sa stal nositeľom neoimperiálnych hegemónnych záujmov USA a dominuje v dnešnej Bushovej administratíve. Okrem remeselne i kvalitou zvládnutých politologických analýz je to táto vrstva, ktorá ma na Baršovom výklade najväčšmi zaujala. Americký neokonzervativizmus (Paul Wolfowitz, Douglas Faith) spojuje oba póly realisticko-idealistickej dilemy. Dôležitá je pritom ich vzájomná mutácia do extrémnych polôh: „Namiesto klasického realizmu sily a konsenzu sa (neokonzervativizmus) opiera o vulgárny realizmus sily. Miesto liberálneho idealizmu práva a formy o konzervatívny idealizmus dobra a obsahu.“ Skutočne originálnym spojenia oboch krajností. V zmysle tézy Carla Schmitta sa dnešný neokonzervatívny vulgárny realizmus „vyhýba političnu“. Čo to znamená? Bushov boj proti terorizmu je bojom za slobodu, ktorá, povedané slovami amerického prezidenta, „nie je vynálezom Ameriky, ale darom od Boha“. Ako každé aj toto križiacke ťaženie proti zlu sľubuje jeho totálnu porážku. Americká technologická prevaha zasa vedie k ilúzii, že by sa sociálne procesy dali ovládnuť rovnakým spôsobom ako vojenské pole. V duchu absolútnej morálky by mal v každom moslimovi driemať ideálny americky demokrat – či si ho v sebe želá mať, alebo nie. V dôsledku technologickej prevahy je odpor voči takejto neslobode prejavom vôle slabého, ktorý hádam raz, pod kuratelou večne dočasnej správy nad Irakom (Kaganov návrh), príde k rozumu. Politika sa nedá neutralizovať ani morálkou, ani technikou. Na rozdiel od technologickej manipulácie v nej máme do činenia s ľudskou vôľou, tvrdí Barša. Dlhodobá neredukovateľnosť ľudskej vôle na objekt manipulácie mocou (s tragickými výnimkami ako holokaust) činí každé ľudské víťazstvo relatívnym – „zvratným“ – fenoménom. „Pripomína tým obmedzenosť našej moci.“ Vulgárna moc nestabilizuje mocenské pomery. Minimum dobrovoľného súhlasu s mocou je podmienku dlhodobo fungujúceho poriadku. Bez neho sa dá vyhrať vojna, ale súčasne prehrať mier. Barša má naozaj pravdu, keď svoju tézu o dvojakej neutralizácii politična morálkou a technikou kladie do jednej súvislosti s inou otázkou: Možno vulgárny realizmus moci (absolútne dobytie územia či fyzické ovládnutie človeka) nazvať realizmom, pokiaľ ním nazývame tradíciu, ktorá siaha od Machiavelliho cez Burka k Nietszchemu a k Schmittovi? Opäť sa nemýli, keď tvrdí, že nie. V tejto tradícii ide o obranu autonómie politickej vôle. Pokiaľ existuje táto vôľa, existuje a prežije aj nepriateľ ako súčasť a podmienka jej fungovania. Tak ako je nepravdepodobné, že sa poukázaním na absolútne hodnoty odstráni zlo zo sveta, rovnako naivné je domnievať sa, pokiaľ nemyslíte ako SS jednotka, že sa s technickou prevahou eliminuje „raz a navždy“ nepriateľ. Dnešná americká politika je z tohto hľadiska „pokračovaním morálky inými prostriedkami“. Barša si dáva zreteľnú námahu, aby ukázal, že špecifikum americkej politiky sily treba hľadať práve v idealistických koreňoch a v náboženských víziách, európske povedomie relatívnosti mocenských cieľov v obmedzenom svete je založené na sekulárnej politickej tradícii. Jej realizmus nedôveruje stelesneniam zla v politike – ako staršia veľmoc ich prežila niekoľkokrát za sebou. Záverom: Barša si teda zvolil svoj žáner politologicko-existenciálnej analytiky v prospech veci. Okrem politickej vôle k moci však treba hovoriť aj o politickej ekonómii konfliktov, o ktorej v Hodine impéria nie je reč. Nič to. Čo však s Kaganovou hlavnou tézou o závislosti videnia od silovej možnosti? Práve preto, že ide o moc, nemožno každý problém vidieť ako klinec, pretože je poruke kladivo. Faktické zlyhane „cestovnej mapy“ v izraelsko-palestínskom konflikte, možné uvoľnenie cesty k moci pre radikálny islamizmus demokratickými voľbami, neúspech demokracie privezenej na tankoch do Iraku, to všetko sú výsledky politiky silnej ruky. Militaristická špička však hovorí o mimoriadne úspešnej akcii. Ako sa možno v storočí umelej inteligencie presadiť proti sile ináč ako silou? Pôjde to potom bez optiky kladiva a klincov? Jedno je isté: budúcnosť transatlantických vzťahov sa už nikdy nebude podobať zväzku z čias studenej vojny. Západ bol kedysi jeden.
