V skratke: pred Prezidentský palác prišla síce malá, ale rôznorodá skupinka ľudí upozorniť pri príležitosti návštevy čínskeho prezidenta na nechutnosti, ktoré sa odohrávajú v jeho krajine. Zhromaždila sa tam aj iná skupinka – takmer rovnorodá, aby vyjadrila svoje nadšenie z tej istej krajiny a prezidenta. Nadšenie však prerástlo do agresivity, a tak skupinka oslavujúcich napadla protestujúcich. Čínsko-slovenské priateľstvo, ktoré práve utvrdzovali politici, sa slovenská polícia rozhodla prehĺbiť až do podoby vyznania lásky. Po chvíľke rozpakov, ako to už v prípade lásky býva, začala zatýkať napadnutých vlastných spoluobčanov.
A potom sa začala siahodlhá hystéria, ktorá vypovedá viac o Slovensku (o nás), než o udalostiach na námestí. Mýtus, ktorý sa stihol zrodiť za pár dní, hovorí o zopár hrdinoch, veľkej tlupe zlosynov a neuveriteľnej krivde. Pekne poporiadku:
)
HRDINOVIA. Popri zopár jednotlivcoch, ktorým patrí úcta, pretože prišli vo svojom voľnom čase vyjadriť znepokojenie a odpor voči politike Číny, stáli na námestí profesionáli. Ľudia, ktorí sa už niekoľko rokov živia – či už finančne alebo politicky, alebo aj obojako, rovnakými témami. Trápia ich neprávosti tohto sveta, či skôr presnejšie povedané neprávosti len a len v niektorých častiach tohto sveta. Zoznam Čína, Rusko, Bielorusko, Irán, Severná Kórea, Kuba sa dopĺňa podľa aktuálnych potrieb Spojených štátov amerických, pretože práve z tejto krajiny prúdia financie, z ktorých neohrozená skupina bojovníkov za slobodu žije. Áno, v týchto štátoch sa páchajú zločiny, ale vo väčšine prípadov je to u susedov rovnako zlé, ak nie ešte horšie. Ak to niekto nevidí, nie je hrdinom, ale žoldnierom.
ZLOSYNOVIA. Mýtus tu už stihol vyčleniť tri skupiny: Číňanov, policajtov a politikov. Skupinka Číňanov nápadne pripomínala skupinku mýtických hrdinov. Boli v nej nadšenci – nie však pre ľudské práva, ale pre veľkú Čínu, a profesionáli, ktorí si podobne ako tí na druhej strane robili svoju prácu. Samozrejme, na rozdiel od tých prvých sa správali neprístojne a mali by byť potrestaní. Aj policajti – aspoň tí radoví, si len robili svoju prácu. Ak si niekto myslí, že prvoradou úlohou policajtov je chrániť vlastných občanov, mal by prestať sledovať americké kriminálky – alebo im aspoň prestať slepo veriť. Prvoradou úlohou policajta je poslúchať rozkazy. A presne to, podľa očitých svedkov niektorí dokonca s nepokrytým znechutením, aj robili. Rozkazy dostávajú od svojich nadriadených, ktorí ich v takýchto prípadoch dostávajú priamo od politikov.
KRIVDA. Aspoň táto časť mýtu je pravdivá. A ak niekto z neprofesionálov podá trestné oznámenie, budeme ho v tom podporovať, pretože veci by nemali zostať len tak. Z politického hľadiska však aj táto časť príbehu vyzerá úplne inak. Ak si totiž pripomenieme návštevu iného mocipána – a z pohľadu medzinárodného práva tiež zločinca, G. Busha, vyzerá to tak, že súčasná vládna garnitúra na čele s prezidentom pôsobí skôr ako skupina babrákov. Ak by totiž námestie pred palácom obkolesili zátarasy a ťažkoodenci, dostali by sa na miesto takmer výlučne len nadšenci. A tých ostatných by slušne vypoklonkovali.
Jeden z novinových komentárov, ktorý spoluvytváral tento mýtus, označil súčasnú vládu za servilných pudlíkov. Netreba ani spomínať Dzurindovu návštevu v Bielom dome, stačí guľometné hniezdo s názvom veľvyslanectvo USA, ktoré špatí Hviezdoslavovo námestie v Bratislave. Na otázky návštev zo zahraničia, prečo toto poníženie tolerujeme, som doteraz vždy len pokrčil ramenami.
