O proteste trochu inak

Hneď na úvod musím poznamenať, že táto kniha ma veľmi potešila. Sám názov síce môže vzbudzovať obavy, že ide o priamočiaru, povrchnú obhajobu (prípadne obžalobu) „nového fenoménu“ masových protestov vo svetových metropolách, ktorý je vítaným a ľahko stráviteľným sústom pre mnohých „analytikov“ – podobne ako koncept globalizácie. Opak je pravdou, a ešte čosi navyše. Kniha ponúka fundovanú mnohovrstevnú analýzu vytvárania moderného politického sveta, do ktorého všetci tak akosi patríme i nepatríme. Protest ako kultúrna forma prichádza na rad až po dôkladnom preskúmaní vzniku a ukotvení sféry politiky v modernom štáte. Radim Marada popisuje zmenu vzťahu každodennej skúsenosti k verejnej autorite v kontexte procesu modernizácie. Spoločným základom viacerých smerov skúmania je politizácia každodenných skúseností, vzájomné oddeľovanie sa jednotlivých sfér jednania a ich „premena“ na možné zdroje politicky relevantných postojov. Podľa Radima Maradu, sociologický koncept politických identít si vyžaduje teóriu diferenciácie sociálnych systémov. Kniha sa vyznačuje práve neuveriteľne „plynulým“ a nenásilným vtiahnutím skúmaného predmetu do pojmoslovia a logiky klasických sociologických teórií a naopak. Čitateľ nemá pocit, že má v ruke učebnicu, v ktorej sú koncentrované axiómy a poznatky naukladané vedľa seba. Argumentačná dynamika je založená na prirodzenom súzvuku postrehov autora a ním zvnútornených sociologických konceptov. V dobe, keď „esejistické“ skúmanie nových sociálnych javov a prístup k písaniu je často synonymom obavy z nenaplnenia prísnych kritérií tej-ktorej vedy (a teda aj kritiky v jej diskurzívnom poli), je takáto kniha balzamom (typické je, že prichádza spoza rieky Moravy). Pri tematizovaní politickej identity autor vychádza z hľadiska sociálneho aktéra. Identitu chápe ako senzitivitu k podnetom. „Znakom politickej identity je potom schopnosť a nutkanie interpretovať prvky vlastnej skúsenosti ako politicky relevantné.“ (s. 74) Takýto prístup umožňuje vztiahnuť identitu k indivíduu a zároveň ju analyzovať v sociologických pojmoch. Prvotnou politickou identitou bola identita národná, ktorá obsahovala (a niekde ešte stále obsahuje) silný mobilizačný potenciál. Autor ďalej sleduje línie historického konfliktu medzi „starým“ a „novým“, ktoré spoluurčovali podobu moderného politického priestoru, a formovanie permanentného sporu stabilných artikulovaných opozícií súperiacich o legitimitu a podporu obyvateľstva. Protest autor skúma na príklade antiglobalistického hnutia, ktoré predstavuje „symbolickú reprezentáciu kultúry verejného protestu“ (s. 107). Verejná publicita, ktorej sa tomuto hnutiu (hnutiam) dostáva, napomáha tomu, že protest nie je len vyjadrením konkrétneho, aktuálneho politického postoja špecificky vymedzenej sociálnej skupiny, ale stáva sa svojbytnou kultúrnou formou, ako určitý druh verejného jednania získava politický význam a robí ho zrozumiteľným aj pre nezúčastnených. Forma protestu (ako spôsob verejnej komunikácie) sa tak u rôznorodých sociálnych aktérov participujúcich na antiglobalistickom hnutí dostáva do popredia na úkor spoločnej vízie alebo spoločnej stratégie. Banálne známym faktom je, že antiglobalistické hnutie v sebe spája sympatizantov s odlišnými (niekedy až kontradiktórnymi) politickými orientáciami. To, čo ich spája, je na jednej strane spoločný nepriateľ, ktorého definícia je tak všeobecná (systém, establishment, svetový kapitál), aby predstavovala mobilizačný potenciál pre čo najširší okruh sociálnych aktérov. Na strane druhej, popri spoločnom nepriateľovi zdieľajú aj spoločnú kultúru, ľahko dostupný zásobník objektivácií, ktoré slúžia na dodávanie zmyslu vlastným aktivitám a zároveň na ich identifikáciu zvonku a prípadný dištanc. V tejto súvislosti autor opätovne zdôrazňuje východiskový bod svojich skúmaní: politická identita nie je len vnútorný pocit, je aj spôsobom prejavu sociálneho jednania. Neskrýva sa v štruktúrach mysle, musí byť viditeľná aj pre ostatných. Autor sa detailne venuje mnohým ďalším témam, ktorých spojitosť s ústredným motívom niekedy prekvapí. Nie zaskočí, ale príjemne prekvapí – akoby tušené súvislosti vyslovil niekto namiesto vás. V súvislosti s protestnou identitou sa autor venuje aj kategórii mladosti, ktorú nevymedzuje len vekom, ale aj prostredníctvom špecifickej sociálnej skúsenosti a kultúrneho statusu. Posledná kapitola je venovaná stredným triedam, bolestivému miestu konvenčnej sociológie i bežného diskurzu o stabilite demokratických politických systémov. Táto kapitola má trochu iný rytmus než všetky predchádzajúce, má väčšmi povahu mozaiky a komentára, čo jej však neuberá na invenčnosti a obsahovej bohatosti. Kultúra protestu a politizácia každodennosti nie je každodenným čítaním. Vonkoncom nie je čítaním len pre sociológov, aj keď je to kniha výsostne sociologická. Štyri kapitoly (spomenuté v obsahu) skrývajú množstvo netušených podkapitol a prekvapení. A aby som nezabudol – knihu otvára pôvabná kapitola o formách politizácie každodenných skúseností počas socializmu a o vzťahoch Čechov a Slovákov. Stojí za prečítanie. Autor je sociológ (Radim Marada: Kultura protestu a politizace každodennosti. Centrum pro studium demokracie a kultury 2003, 217 strán, 329 Sk)