O priateľstve, pre priateľov

Topole na konci našej záhrady odspodu hrdzavejú. Lístie v orechoch redne. Do rosnatej rannej trávy spadli červivé jablká z nezaštepenej plánky. Jahody zarodili druhú úrodu. Predpovedajú dlhú jeseň. Včera bol prvý jesenný deň a dnes od rána svieti slnko na vyleštenej oblohe. Leto odčiňuje svoju augustovú neprítomnosť. Predpoveď počasia na víkend je tiež priaznivá. Tešíme sa. Poobede o pol štvrtej vyrážame z Bratislavy na chatu Zbojská. Zajtra sa začína 25. ročník turistického prechodu Clementisovou cestou. Pochod vymyslel pán Milan Vojtko z Pohorelej. Od začiatku sa pridal aj Klub Nového slova. Básnik Vojtech Kondrót obohatil stretnutia na chate Zbojská o poéziu. Stretával sa tu so začínajúcimi autormi. Pod vedením Braňa Ondruša chodieva na túry už dve desaťročia Mladá demokratická ľavica. Pán Milan Vojtko z Pohorelej umrel, do večnosti ho nasledoval aj Vojto Kondrót. A kde je Mladá demokratická ľavica? Dospela. Založila si rodiny. Vo svete samých indivíduí pestuje, žije čosi také nespeňažiteľné, ako je priateľstvo. Non, je ne quitterai jamais mes amis – nie, nikdy neopustím svojich priateľov, napísal uprostred vojny ponad zákopy Romain Rolland ako odpoveď na článok Stefana Zweiga Priateľom v cudzine. Viktor Gulič v sedle Burda pri guláši mi povie: v televízii beží Pošta pre teba a my máme Poštu pre seba. Dáme si zakaždým vedieť, kedy sú Rysy, kedy je Jankov vŕšok, kedy je Clementisov pochod. A kto môže, príde. Teraz už aj s deťmi. Je piatok, neskoré popoludnie, cesty sú plné, Bratislavčania vyrážajú žiť svoj individuálny druhý život na vidiek. Nič to. Mesto nezostane prázdne. Zaľudnia ho turisti. Budú piť pivo a naháňať pamätihodnosti. Medzi najväčšie pamätihodnosti patria vraj slovenské dievčatá. My sa vydávame opačným smerom. Do Pohronskej Polhory prichádzame už za súmraku. V domoch sa zapaľujú svetlá. Popri hlavnej ceste sa kde-tu potácajú mĺkve chlapské postavy. Do večera svietia výkladné okná a otvorené dvere pohostinstva. Teplo lákajú potulných opilcov. Naša cesta stúpa, lemujú ju hustnúce ihličnaté lesy. V súmraku takmer minieme smerovku na chatu. Drevený štít s ručne namaľovaným nápisom Zbojská a šípkou ukazujúcou prudko doľava splýva s tmavnúcou prírodou. Pri chate, vo výseku lesa nad hlavami, vybíjaný hviezdny opasok. Povetrie rezké, čistý vzduch. Pramienkom dymu z cigaretu ho pred vchodom narúša mužská postava v poľovníckych rajtkách. V chate sa nefajčí. Po schodoch tu dupocú deti. Ich otcovia a mamy z bývalej Mladej demokratickej ľavice im obliekajú vetrovky a vydávajú príkazy. Staršia kamarátka, vysokoškoláčka Lenka Lacková, sa detí ujme, ide im ukázať Mliečnu dráhu. Kŕdeľ vybehne do tmy. Deti výskajú. Hľadia na hviezdy. „Vesmír je dnes krásny,“ povie 8-ročný Kubo Ondruš, s hlavičkou obrátenou k oblohe. Ukazovákom si popraví okuliariky na nose. „Vesmír je vždy krásny,“ poučí ho vážne staršia sestra Katka. (Dve veci ma napĺňajú úžasom, povedal filozof. Hviezdne nebo nad hlavou a mravný zákon vo mne…) V jedálni horia polená v kozube. Pri kozube bývalí poslanci bývalého Federálneho zhromaždenia bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky Michal Borguľa a Juraj Kováčik diskutujú s bývalým poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Ľubom Andrassym. Po rokoch prišiel na pochod Clementisovou cestou aj bývalý šéfredaktor bývalého Nového slova Emil Polák, môj bývalý aj súčasný manžel. Večeriame bravčové mäso na jablkách so zapečeným syrom, opekané zemiaky, kopčeky ryže, obložené kôpkami bielej a červenej kapusty, paradajkou a zelenou paprikou. Účastnícky poplatok je tristo korún, niekto sa musel dobre udrieť po vrecku, pomyslím si. Dozvedám sa, že to bol mladý podnikateľ Zbyňo Kocur. Ako mnohí, ani on ekonomiku nedelí na ľavicovú a pravicovú. „Zjem na obed sedem rezňov? Vypijem sedem pohárov whisky?“ pýta sa s úsmevom a zo zisku zo svojho podnikania sa delí s účastníkmi podujatia. Ivo Štefunko nedávno v rozhovore pre Sme konštatoval, že mladí ľavičiari – paradoxne – musia podnikať, aby sa uživili a zarobili na byt. Pravičiari dostávajú granty… V klubovni sú na stole sklené džbániky a poháre, v bandaskách suché biele víno. Pozdrav mladým clementisovcom od vinára z Modry, doktora Eduarda Šeba. Nič nám nechýba. Iba tí, ktorí tu nie sú. Predovšetkým Vojto Kondrót. Písal úsporne. (Napríklad tieto verše – pár mesiacov pred svojou smrťou: Tá melodráma.// Zomrela mama.) Vojto žil na doraz. V nohách mal (najmenej) tisíc míľ. Stále šiel. Mladí básnici mu tú cestu nikdy nezabudnú. Neviedol ich za ruku. Tešil sa zo spoločnej púte. Kamarát Vojto tu byť nemôže. Niektorí kamaráti by mohli, a nie sú… Vladimír Vysockij má Pieseň o priateľovi: Aký druh je tvoj druh? Je to naozaj druh, či vzduch? // Kde to zistíš, keď nieto váh, čo by zvážili vzťah?// Riskuj! Vezmi ho na štíty! Ale všade buď s ním i ty! S ním sa spoločným lanom zviaž – zistíš hneď, čo je zač!// Ak mu postačí jeden šmyk, //aby, zľaknutý, spustil krik,// raz len spadol a spustil plač – v horách s tebou je sráč.// Hneď ho odviaž a žeň ho het.// Preňho na horách nie je svet.// Ani v pesničkách nenájdeš// o ňom jediný verš! // No ak nefňukal, mlčky šiel,// hoci mrzutý – poznal cieľ, //držal lano jak zaťatý, keď si nevládal ty,// ak sa na vrchol s tebou dral, /a tam opito s tebou stál – ako na seba – naňho tiež// sa vždy spoľahnúť smieš. (Pieseň je z roku 1966, prebásnil ju Ľubomír Feldek za jazykovej spolupráce Milana Tokára.) Paľo Kanis kedysi hovorieval – ľavica si musí budovať tradície. Majálesy, športové hry, divadelné festivaly, hudobné a literárne stretnutia. Človek predsa túži prežívať svoj život v spoločnosti sebe blízkych. Nikto nie je ostrov sám pre seba – ako hovorí iný básnik… Na Zbojskej je večer, Braňo Vilmon listuje v novom čísle Slova, zahĺbi sa do rozhovoru s tajomníkom Vladimíra Clementisa Matejom Andrášom. Diskutuje sa o prejave Vladimíra Clementisa na mierovej konferencii. Problém slovensko-maďarských vzťahov nie je dnešný. Ako jasnozrivo ho pomenoval štátny tajomník Vladimír Clementis! A ani vtedy, po vojne, sa nepodarilo vyriešiť ho. Bacil moru nezomiera, zostáva skrytý v starých skriniach, starom šatstve a starých knihách, aby jedného dňa zobudil svoje krysy a poslal ich umierať do niektorého šťastného mesta. (Albert Camus: Mor). Čo iné ako priateľstvo možno postaviť proti moru nenávisti? Braňo, Marek a Mišo hrajú na gitare. Spieva sa Nohavica, Kryl, ale aj My sme deti slobodného krááája a Intééérnacionááála… Ironicky, ale aj láskavo. Teraz, keď už sa to dávno nemusí, ale môže. (Ozaj, môže sa?) Okolo polnoci dorazia poslední účastníci. Na poschodí sa vítajú psy súčasného šéfredaktora Slova Rada Geista čierny slovenský skorokopov Alex a vianočný najdúch bývalého šéfredaktora Slova Iva Štefunka Linda. Sobotné ráno sa vyhrabáva z hmly, lúka pri chate Zbojská je plná rosy. Občiansky aktivista Edo Chmelár s košíkom v ruke vyráža na túru ešte pred raňajkami. Vybral si ťažšiu trasu, sám sa po žltej vydáva na Fabovu hoľu, odtiaľ pôjde do sedla Burda. Raňajkujeme chlieb s maslom a džemom, čaj a spišské párky s horčicou a kečupom. Ujedáme z mäkkého, dobre vykysnutého a uhneteného chleba. Chutí ako doma upečený. Každý dostane balíček s jablkom, čokoládovou napolitánkou a obloženou bielou pletenkou, v škatuľke pomarančový džús. Čaká nás vyše dvadsaťkilometrová trasa s prevýšením niekoľko 100 metrov. Pred chatou hrabú kopytami koníky zapriahnuté do vozíka s radmi lavíc. Kočiš v noci vysmädol. Oči mu svietia. Hrmotne hlási príchod. V jedálni strmo hľadá, kto ho napojí. Dobrák Zbyňo mu objedná pivko, kočiš sa upokojí. Mladí rodičia usádzajú deti na kozlík do bričky a potom sa celý čas o ne boja. Vozík sa trmáca po asfaltovej cestičke, my vyrážame turistickým chodníkom po červenej značke. Smer – sedlo Burda. Hučí potok. Hlbšie v lese svietia čarovné kolesá bielych pôvabníc. Hmla už vystúpila vyššie, ale rozplynula sa. Šikmé vyšrafované lúče slnka presvitajú pomedzi stromy. Stretávame ďalšie skupinky, vyrazili z Pohorelej, ale sú tu aj Brezňania a Polhorčania. Zastavíme sa pri chalupe nad strmou od rosy striebristou lúkou Kučalach. Na podstení z klátu vykresaná lavička zakrytá tkaným pokrovcom. Chalupári prinesú z drevenice ešte jednu, ponúkajú pocestných, aby si oddýchli a vychutnali pohľad na hory. „Tam je Matra, ale ju nevidno, je opar,“ ukazujú domáci do diaľky ponad Muránsku planinu. Vlnky kopcov, slovenské more. A nad nimi obloha z pohľadnice. Poďakujeme sa chalupárom za ten pohľad a kráčame ďalej. Cestou stretávame Eda, vracia sa už z Fabovej hole. Košík má prázdny, ale zato videl na paši krásny pár jeleňov. Emil mu nájde veľký suchohríb smrekový. Ten nakoniec Edo odovzdá ďalej, pridá ho ku kôpke štastlivejšieho Rada Geista. Spolupatričnosť v praxi. Dobieha nás Juraj Kováčik. Mali sme pred ním polhodinový náskok. Juraj je nielen bývalý poslanec bývalého Federálneho zhromaždenia bývalej ČSFR, ale aj bývalý hádzanársky reprezentant. A stále športovec. V sedle Burda vonia oheň, pod stromami vo veľkom kotle varia chlapi guláš. V štósoch je naukladaná porezaná guľatina, turisti ju obsadia ako lastovičky telegrafné drôty. Plná je i lúčka. Deti našli pred chalupou Vraniarovcov „hombálku“, domáci, chalupári z Košíc, hovoria, nech sa len „pohombajú“. Pred dvanástou je guláš hotový, staviame sa do radu, zisťujeme, že nemáme misku, ale mladí Ďuďákovci pamätali na všetko – v ruksaku nesú plastové. So Zuzkou sme sa stretli na Jankovom vŕšku. Mala vtedy pätnásť. Dnes je tu už aj s mužom Ivanom a synom Miškom a dcérkou Jankou. S päťročnou dcérkou Kristínkou je aj Viktor z Prešova. Pôvodným povolaním učiteľ. Dal sa na podnikanie. A stará sa. Na sídlisku v Prešove, kde žije s rodinou, sa deti nemajú kde hrať. Usiluje sa spolu s ostatnými rodičmi malých detí založiť ihrisko. Úradníci nemajú námietky. Ak si všetko vybavia, dostanú od nich pečiatku. A tak sa mladí rodičia musia stať právnikmi. Naštudovať zákony, vyhlášky, smernice, nariadenia. „Som ľavičiar, ale nemám stranu,“ povie Viktor. Ktovie, ako chápu samosprávu miestni ľavicoví poslanci… Rýchlo vyjedáme guláš z plastikovej mištičky. V hrnci na ohnisku nájdeme vriacu vodu, opláchneme misky a ponúkame ďalším jedákom, ktorí stále do sedla Burda prichádzajú. Dorazí aj primátor Peter Mináč. V modrých športových teplákach, so stále modrými očami a odkedy sme sa nevideli, postriebrenými vlasmi. Stisk ruky mu zostal pevný, i ľudský záujem, zdraví sa so všetkými, pýta sa, aký je guláš. Tento rok varia Tisovčania, striedajú sa s Pohorelčanmi. Je poludnie, na slnku sa rozpúšťa smola na klátoch, do vône guláša sa mieša vôňa živice. Spúšťame sa nadol, do Tisovca. Zahorené lúky s ostricou strieda úšust v lese, až po asfaltovú cestu lemovanú listnáčmi. Kráčame tri hodiny, a konca nikde. Deti sa vezú na voze, kočiš deťom vyspevuje, popri vozíku kráča asi pätnásťročný chlapec, dáva pozor, aby sa deti neprevrhli. Pod brezami nájdeme oranžovú hlavičku, suchohríb brezový je zdravý, bude do nedeľnej polievky. Šibli by sme aj do brezového hája, no v Tisovci nás čaká kladenie vencov k pamätníka Vladimíra Clementisa, oželieme hubačku. Na námestí v Tisovci vyhráva hudba, o štvrtej v príjemnom jesennom slnku sa zapĺňa. Šíkujeme sa pred vytesanou bustou tisovského rodáka štátnika Vladimíra Clementisa. Človeka, ktorý sa vždy horlivo prihováral ísť „so svetom a do sveta“. „Chcel ponímať slovenskosť kultúrne, politicky i po národnej a sociálnej stránke ako otázku totožnú alebo aspoň súbežnú s obdobnými najpokročilejšími úsiliami medzinárodnými,“ povedal o ňom Laco Novomeský. „Izolacionistický autarkizmus považoval za najhoršiu prekážku slovenského národného vývinu a napredovania.“ A to by mohlo byť aj motto tohtoročného pochodu. Priatelia, rozumieme si? Autorka je spisovateľka