Odpradávna pozorujeme u niektorých ľudí schopnosť uzdravovať iných. Zo „šamanov“ sa postupne vyvinuli lekári, princíp úspešného liečebného procesu je však stále ten istý. Je to vzťah lekár-pacient, celkom prirodzene mierne nadradený v prospech lekára, lebo je to pacient, ktorý, ak sa chce uzdraviť, musí mať dôveru v odborné, ale aj ľudské vlastnosti lekára. Tento vzťah sa líši od obchodného vzťahu okrem iného aj tým, že kým v bežnom biznise sa obchodník usiluje klientovi predať a trochu aj nanútiť čo možno najviac tovaru, a, samozrejme, pre seba čo najvýhodnejšie, v medicíne je lekár viazaný svojou morálkou, aby nezneužíval postavenie a zbytočne neindikoval vyšetrenia, lieky alebo operácie. Je predsa nemysliteľné, aby nám odborník chcel vyoperovať zdravý orgán len preto, aby si zarobil. Ak sa zamyslíme nad tým, čo je napríklad pri tvorbe filmu určujúce – či ten, kto ho financuje, alebo tvorivý team – ľahko dospejeme k analógii aj v zdravotníctve. Podstata zdravotníctva ako verejnej služby nie je v tom, kto ju platí, ale, ako bolo povedané, vzťah lekár-pacient, teda samotná služba ako taká. V súčasnosti sa nám však v medicíne niekto snaží nahovoriť, že peniaze sú prioritou a ten, kto ich distribuuje, lebo navyše to nie sú jeho peniaze, ale peniaze poistencov, má právo rozhodovať o všetkom. Hovorí sa tomu, že poisťovňa „nakupuje služby“. Nie som nepriateľom zdravotných poisťovní, no odmietam princíp, ktorý sa presadzuje aj v tejto reforme, a to že ten, kto priamo platí, tak aj organizuje a diktuje. Lekári, nemocnice a pacienti sú vydaní na milosť a nemilosť inštitúcii, ktorá by mala v podstate zabezpečiť až tú druhú, hoci nevyhnutnú stránku liečebného procesu. Je to drzé, choré a zvrátené. Teda nie pacient ako ten, čo v podstate platí, ale poisťovňa bude rozhodovať o tom, kde sa má dať operovať, aké lieky sa mu majú ordinovať, či ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a koľko si bude doplácať na diagnózu, ak nebude mať to „šťastie“ a neochorie na maláriu, horúčku dengue alebo mor, pretože tie budú plne hradené, ale na obyčajný zápal priedušiek či chrípku. Za to všetko si poisťovňa účtuje percentá na svoju činnosť. Aby toho ešte nebolo dosť, tak nad tým všetkým bude tróniť „Úrad“, ktorý si zo sumy vybratej od poistencov a určenej na starostlivosť o nich „odkrojí“ ďalších 400 miliónov korún ročne, veď úrad predsa musí byť zabezpečený. Je jasné, že ak sa nezmení balík peňazí určený na zdravotníctvo, nevyhnutne sa minimálne o túto sumu znížia napríklad rozpočty na lieky a zdravotnícky materiál. Akým spôsobom sa potom zabezpečí stále rastúca kvalita zdravotnej starostlivosti, ako o tom snívajú autori reformy, je pre mňa záhadou. Z toho všetkého vyplýva, že predkladatelia týchto zákonov myslia predovšetkým na seba, na svoje mocenské ambície a pôžitky. Problémy pacientov a lekárov, teda tých, ktorých sa to bude najviac dotýkať, ich nezaujímajú. Znie to už ako fráza, no reforma sa podľa mnohých lekárov mala týkať predovšetkým správnej organizácie práce, toho, ako dosahovať pokrok v jednotlivých odboroch, ako zabezpečiť kvalitu pre čo najširší okruh pacientov, lebo stále je tu medzi jednotlivými regiónmi veľký rozdiel. V neposlednom rade treba tiež vyriešiť prakticky a nielen verbálne to, ako presadiť prevenciu rôznych ochorení do myslenia pacientov, ale i lekárov. Namiesto toho počúvame stále len o peniazoch a nezameniteľnej centrálnej úlohe inštitúcií, ktoré by mali iba spravovať financie svojich poistencov a nemiešať sa do delikátneho vzťahu lekár-pacient, pretože tam len zbytočne narúšajú nevyhnutný pocit dôvery. Ostatne, veď existujú zdravotnícke systémy, kde sa nepoužívajú zdravotné poisťovne na úhradu zdravotnej starostlivosti (Kanada), a výsledky sú tam neporovnateľne lepšie ako u nás. Autor je lekár, pracuje v Národnom onkologickom ústave v Bratislave
Menu
Menu
Menu
