Vari k nikomu nie je čas krutejší ako k politikom, na nikoho sa tak rýchlo nezabúda ako práve na nich. A najrýchlejšie sa zabúda na veľkorysé gestá, hoci práve tie možno tvoria v politike to najdôležitejšie, zakladajú tradície, o ktoré sa možno v budúcnosti oprieť, stanovujú kritériá kvality politického konania. Prichádzajú však voľby, nový parlament, nová vláda, kto by si už pripomínal tých starých. Aj o tom najmizernejšom básnikovi raz ktosi napíše diplomovú prácu, na väčšinu politikov si však nespomenú ani zostavovatelia encyklopédií. Nie je to síce až tak jednoduché, ako nám to navráva ľudová múdrosť, že totiž zíde z očí, zíde z mysle, resp. povedané dnešným jazykom, zíde z obrazovky, stratí sa z tabuľky preferencií. Možno uviesť mená viacerých politikov, ktorých vplyv sa nezmenšil neprítomnosťou na obrazovke a takisto mená ďalších, ktorým k popularite nepomohla ani masívna mediálna kampaň.
Je však pravdou, že každý politik má čas a priestor svojho pôsobenia, svojho vzostupu, svojho pádu. Ku každému, kto sa dokázal presadiť na politickej aréne, možno presadiť istý typ problémov, pri ktorých riešení, či dokonca len ich trpení, sa profiloval, stával sa osobnosťou. Zmena situácie, objavenie sa nových problémov mení aj postavenie politikov, a niektorí sa začínajú podobať človeku, ktorý sa ponáhľa na včerajší míting, ktorý si neustále pripomína, že včera zabudol povedať niečo veľmi dôležité. O známom anarchistovi Bakuninovi ktosi povedal, že v prvý deň revolúcie je to poklad, na druhý deň je ho však potrebné zastreliť. Je to povedané kruto, je to však tak: politici majú svoj čas a priestor, svoj kontext pôsobenia, a mimo tento kontext strácajú lesk, strácajú zmysel svojej politickej existencie. Práve na toto by sme nemali zabudnúť pri hodnotení výsledkov prvého kola prezidentských volieb, veď príliš veľa kandidátov sa zreteľne pohybovalo mimo kontext svojich reálnych možností. Našťastie, výsledky prvého kola naznačujú, že Slovensko v osobe Rudolfa Schustera dostane prezidenta, ktorý bude symbolom lepších možností našej spoločnosti.
Nemali by sme však zabudnúť, že ľudská pamäť má svoju logiku, po svojom si určuje význam ľudí a ich činov, nielen zabúda, ale aj zveličuje, heroizuje. Spomienky majú svoj spôsob zvýrazňovania, svoj spôsob oddeľovania významného od vedľajšieho. Vlastne až spomienky menia politika na štátnika. Temer by sme mohli povedať, že politika robí schopnosť včas prísť, štátnika zasa schopnosť včas odísť. Politický zmysel prvého kola volieb prezidenta mimoriadne zvýšila rezignácia Michala Kováča. Toto gesto je potrebné mimoriadne vysoko oceniť, v slovenskej politike sa zriedka stretávame s veľkorysosťou, teraz sme boli jej svedkami.
Schopnosť včas odísť je zriedkavejšia ako schopnosť včas prísť. Preto aj politikov je viac ako štátnikov.
