Skvelým spôsobom propaguje a obhajuje princípy takejto spoločnosti jeden z jej najvýznamnejších protagonistov v dvadsiatom storočí, britský filozof rakúskeho pôvodu Karl R. Popper vo svojom pôsobivom diele Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Proces zásadného pretvárania charakteru spoločnosti od spoločnosti založenej na exkluzívnych, do seba uzavretých triedach, stavoch, kastách permanentne medzi sebou súperiacich o dominanciu, obhajujúcich vlastnú výlučnosť či nadradenosť slobodných rovnoprávnych, svojprávnych a solidárnych ľudských bytostí, jedinečných vo svojej individualite, nie je ešte ani zďaleka ukončený. Je však nespochybniteľným zjavným trendom, ktorý výrazne ovplyvňuje zmenu charakteru spoločnosti tej časti sveta, pre ktorú sa najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia zaužívalo označenie demokracie západného typu. Silnejúci vplyv emancipačného procesu na myslenie jednotlivcov a s ním súvisiaci proces formovania spoločenského vedomia vrátane jeho dominantného prejavu – verejnej mienky nielen ako obrazu spoločenskej morálky, ale aj ako významného faktora korigujúceho extrémy spoločenského a politického života či diania je neodškriepiteľný. Rovnako ako skutočnosť, že tento vývoj zohral dôležitú úlohu aj pri nevídanom rozmachu materiálnej základne západnej spoločnosti, a tým prispel k jej dominancii v súčasnom svete. Hoci spomínaný vývoj sprevádzali a sprevádzajú mnohé, často až tragické recidívy návratu k rôznym formám autoritárskych až totalitných modelov, je smerovanie k ďalšiemu prehlbovaniu toho, čo mnohí nazývajú liberálna demokracia západného typu, nesporné. Jeho podstatou je totiž civilizačný pokrok založený na etických hodnotách a z nich odvodených morálnych zásadách aplikovaných vo vzájomných spoločenských vzťahoch. Je charakterizovaný úsilím o harmonizáciu, a nie konfrontáciu záujmov, hľadaním spoločného prieniku množín rozmanitých skupinových ambícií. Skupín, ktorých charakter a vzájomné vzťahy nie sú dané raz navždy, ale sú premenlivé, podmienené meniacimi sa mnohorakými záujmami a z nich vyplývajúcimi vzťahmi postavenými na vzájomnom rešpekte spoločenstva slobodných, svojprávnych, zodpovedných a empatických jedincov. F. Fukuyama dokonca vo svojej známej knihe predpovedá konečné víťazstvo modelu liberálnej demokracie v celosvetovej súťaži civilizácií a dosiahnutie tohto stavu označuje za koniec dejín. Politika a morálka V takto sa formujúcej a sformovanej spoločnosti sa aj politika odvíja od všeobecne akceptovaných morálnych zásad a mravných hodnôt. Preto je považovaná skôr za umenie a vedu pri správe vecí verejných než za permanentný zápas o moc a jej upevňovanie bezohľadne a za každú cenu. Mnohým sa možno zdá toto tvrdenie skôr rojčením či zbožným želaním blúznivca než racionálnou víziou či reálnou koncepciou, skutočnosťou však zostáva, že tvorí základ dlhodobého úsilia spoločností slobodného demokratického sveta pri ich napredovaní. Možno sa sporiť o to, do akej miery je konceptom zidealizovanej predstavy o usporiadaní sveta nedosiahnuteľným ideálom, ale ťažko možno spochybniť fakt samotnej jej existencie. Je totiž výsledkom reflexie vlastných nazhromaždených stáročných skúseností, ktoré ovplyvnili vývoj myslenia na európskom kontinente. Pokiaľ ide o politiku ako o praktickú činnosť, jej charakter okrem spomínaných princípov ovplyvňujú prirodzene predovšetkým konkrétni jednotlivci – politici. Kvalita ich výberu z hľadiska bezvýhradnej akceptácie prísnych kritérií morálnej a intelektuálnej integrity osobnosti je nielen obrazom vyspelosti tej-ktorej spoločnosti, ale aj zrkadlom úrovne jej všeobecnej morálky – súboru konvencií odvíjajúcich sa od mravných hodnôt. Vo vyspelej spoločnosti, ktorá spomínané mravné hodnoty na všeobecnosti akceptuje (čo neznamená ich bezvýhradné a bezpodmienečné dodržiavanie všetkými bez výnimky), nie je pravidlom, aby sa vo vrcholných postoch politiky bežne vyskytovali a dlhodobo pôsobili indivíduá, ktorým morálne zásady a etické hodnoty slúžia len ako predvolebná zásterka či vábničky na lákanie nerozhodných voličov. Politika bez morálky je bezstarostnou jazdou do cieľovej stanice Katastrofa. Nikto nikdy nevie, ako dlho potrvá. Jedno je však isté. V cieli sa zakaždým skončí. Uvádzať početné príklady na dôkaz pravdivosti tohto tvrdenia z minulosti dávnejšej či nedávnej, zo skúsenosti cudzej alebo vlastnej považujem za zbytočné. Sú všeobecne známe a spropagované, a nielen v učebniciach dejepisu. Menej rozšírené, najmä v našich končinách, je, bohužiaľ, poznanie a uvedomenie si pravých príčin týchto katastrôf, skutočnosti, že vždy, i keď nie v rovnakom čase a rovnako zjavne, predurčila ďalší vývoj a stála pri jeho scestnom napredovaní politika, ktorá sa zbavila morálky a mravnosti. Prostredníctvom konkrétnych protagonistov sledujúcich bezohľadne vlastné ciele priviedla spoločnosť do katastrofy. Cesta späť je vždy strastiplná a sprevádzajú ju obete a dane za nezodpovednosť predkov, ktorú splácajú potomkovia. Aj toto putovanie z hlbín na výslnie býva poznačené vplyvom konkrétnych osobností. Slovenské politické osobnosti V našich moderných dejinách sú zaznamenané mená mužov, ktorí svojím úsilím posúvali a vlastným dielom prispeli k napredovaniu spoločnosti Slovenska po hrboľatej ceste vlastných osudov. Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, Milan Hodža, Alexander Dubček. Tragické osudy väčšiny z nich a ich dramatickými zvratmi a osobnými obeťami poznačené súkromné životy sú vďačným a hojne využívaným námetom umeleckého stvárnenia ich osudov. Oveľa zriedkavejšie sa už možno stretnúť s úprimným hľadaním a osvojením si mravného odkazu, ktorý zanechali pre nás a pre budúce pokolenia. Ten vysoko prevyšuje osobné zlyhania, omyly a pochybenia, ktorým sa žiadny z nich vo vypätých okamihoch nevyhol. Svoje poslanie videli v bezvýhradnej službe spoločnosti. Ich konanie a činy sa odvíjali od pevne zakorenených morálnych zásad spočívajúcich na mravných hodnotách. Politika pre nich predstavovala prostriedok na presadenie týchto hodnôt do života spoločnosti, a nie príležitosť na bezohľadné získanie osobného prospechu. Je namieste očakávať, že by mali byť pre súčasných politikov nielen zdrojom inšpirácie, ale aj príkladom hodným nasledovania. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť Dubčekovu koncepciu morálky v politike vyjadrenú pojmom „Socializmus s ľudskou tvárou“. To nebol v žiadnom prípade náhodne vytvorený bezobsažný nelogický konštrukt, práve naopak, bol výstižným vyjadrením mravného kréda o politike ako o bezvýhradnej službe jedinému suverénovi v spoločnosti – slobodnému občanovi. Možno aj vďaka skutočnosti, že táto koncepcia vznikla v spoločnosti postavenej na úplne iných princípoch a hlásil sa k nej jej najvýznamnejší reprezentant, vyvolala okamžite všeobecnú pozornosť a patričné odozvy. Doma bezvýhradnú podporu (podľa dobových prieskumov podporovalo Dubčeka a jeho politiku vyše 95 percent dospelej populácie vtedajšieho Československa); v tej časti sveta, ktorému sme vtedy vraveli Západ, obrovské sympatie vyvierajúce z poznania, že táto koncepcia je pokusom o renesanciu spoločnosti postavenej na mravných hodnotách slobodného sveta. U oficiálnych predstaviteľov krajín patriacich do sveta sovietskeho impéria však vyvolala prudký odpor. V očakávanom dôslednom napĺňaní tejto koncepcie správne vybadali nebezpečenstvo smrteľnej nákazy pre svoju ríšu zla a neľútostne zúčtovali nielen s Dubčekom a jeho druhmi, ale aj s celou krajinou. Bohužiaľ, ďalší vývoj vo vtedajšom Československu je viac než výrečným dôkazom o zlyhaní morálky v politike, ktorá postupne privodila aj morálny a mravný úpadok celej spoločnosti. Jeho následky pociťuje naša spoločnosť dodnes a nevie sa z nich doposiaľ, po vyše pätnástich rokoch od pádu komunizmu, rázne a dôsledne vymaniť. Jednou z hlavných príčin tohto neradostného stavu je fakt, že v spoločenskom živote a v politike obzvlášť absentuje morálka ako trvalo prítomný faktor usmerňujúci a ovplyvňujúci konanie politikov a korigujúci postoje verejnosti k nim. Súčasnosť poznačená záujmami Žiadna zo súčasných dominantných politických strán sa z hľadiska zjavnej a nespochybniteľnej prítomnosti mravných hodnôt a morálnych zásad vo vlastnej politike výraznejšie nevyníma. A to napriek skutočnosti, že sa najmä v stanovách a predovšetkým v úvodoch k politickým, volebným a iným programovým dokumentom s pojmami odkazujúcimi na mravné hodnoty či morálne princípy stretávame. Každodenná skutočnosť však potvrdzuje najmä fakt, že namiesto v minulosti smutne známej éry vlády jednej strany je súčasnosť poznačená vládou viacerých strán, lepšie povedané, úspešných účastníkov posledných volieb. Snaha o partokraciu je viac ako zjavná. Stranícke nominácie siahajúce do sfér, kde by malo platiť pravidlo zodpovedného výberu najlepších uchádzačov, ako aj evidentné úsilie presadzovať najmä v hospodárskej sfére a masmediálnej oblasti partikulárne záujmy straníckych centrál, sú dôkazom toho, že napriek deklarovaným zásadám a cieľom k nám moderná civilná otvorená spoločnosť ešte ani zďaleka nedorazila. Politické strany sú tu pre straníkov, a nie pre voličov. Volebný akt vníma väčšina politikov ako jednorazový formálny úkon, ktorým sa volič vzdáva svojej občianskej suverenity, aby ju odovzdal v podobe bezvýhradne neobmedzeného mandátu strane. Pritom práve akt voľby je slobodne a zodpovedne prejaveným zo strany voliča a potvrdeným zo strany voleného, záväzkom, verejnou spoločenskou zmluvou. Jej predmetom je výkon, napĺňanie ponúkaného politického programu a odplatou za mandát poskytnutý na tento program, s obmedzenou časovou platnosťou kontraktu. Takéto chápanie poslania politiky a mandátu politikov je však, zdá sa, u nás stále skôr zbožným želaním rojkov a hudbou ďalekej budúcnosti, než aspoň črtajúcou sa realitou súčasnosti. Smutnou skutočnosťou zostáva, že jediným pozoruhodnejším rozdielom medzi politickými stranami a ich predstaviteľmi (česť výnimkám) je rýchlosť mutácie jednotlivých subjektov na nerozborné šíky bojovníkov za vlastné záujmy a prerodu ich lídrov na arogantné chodiace bronzové monumenty. Z hľadiska osvojenia si základných morálnych princípov a mravných hodnôt ako predpokladu smerovania ďalšieho vývoja sa spoločnosť Slovenska nachádza stále na rázcestí. To, pre aký smer sa napokon rozhodne, podmieni rozhodujúcim spôsobom perspektívu kvality života nielen každého súčasníka, ale aj budúcich pokolení. Technologický pokrok posledných desaťročí dvadsiateho storočia odstránil posledné zvyšky informačných bariér. V neobmedzenom globálnom prúde informácií valiacich sa zo všetkých strán sa stretávajú často v divokom toku posolstvá o hodnotových systémoch jednotlivých kultúr a civilizácií. Vo víre udalostí dominujú strety záujmov a ambícií vedúcich zoskupení túžiacich získať nadvládu alebo aspoň čo najväčší podiel na ovládaní v rozmanitých sférach v rôznych častiach sveta. Ich úspech z krátkodobého hľadiska najviac podmieňuje schopnosť presadiť sa v momentálnej konkurencii. A tá je založená na technologickej a organizačnej vyspelosti. Z hľadiska dlhodobého však bude úspech závisieť predovšetkým od vnútornej stability – organickej súdržnosti jednotlivých spoločenstiev, čo sú danosti ovplyvnené vyspelosťou civilizácie, ku ktorej sa tá-ktorá spoločnosť svojím hodnotovým systémom priraďuje. Autor je publicista
