Marián Chudovský, šéf Opery SND Aké stanovisko ste zaujali k vyhláseniu ministra financií, ktorý sa vyjadril o predaji novej budovy SND? – Osobnosti a pracovníci SND vyjadrili jednoznačný postoj, pretože najmä umelci sa cítia dotknutí náhlym a neuváženým rozhodnutím. Priestory, ktoré slúžia prevádzke SND v súčasnosti, najmä opere a baletu, sú značne nevyhovujúce. To však nie je asi zrejmé každému. V každom prípade však denne zápasíte s nutným provizóriom, tak pri uvádzaní hier, ako aj pri ich príprave. Ako sa s týmto faktom vyrovnávate? – Aj keď opera má osemdesiattriročnú tradíciu v tomto divadle, adaptovala sa. V posledných dvadsiatich, tridsiatich rokoch však nezaznamenala nijaký vývoj. Od rekonštrukcie v sedemdesiatych rokoch je celá prevádzka najmä v historickej budove dosť problematická, pretože nesie výrazné dávky improvizácie. Je obmedzená v jej prevádzkových priestoroch, ale najmä v zázemí. Je to síce historická budova s vynikajúcou atmosférou, ale skúšobné priestory sú minimálne. Týka sa to aj baletných sál, skladovacích priestorov, skúšobní orchestra… Jednoznačne nevyhovujú v porovnaní s národnými divadlami okolitých krajín. Neobávate sa odchodu mladých umelcov do cudziny a vôbec o budúcnosť opery? – K tomu pochopiteľne časom môže prísť. V súčasnosti máme však uzavretú spoluprácu s mnohými kvalitnými umelcami, či už v podobe trvalého angažmánu alebo formou externej spolupráce, hosťovania. Myslím si, že toto sólistické obsadenie je najvýznamnejší prvok, ktorý dáva opere isté priority v rámci internacionálneho rozmeru. Rozmer týchto sólistických hlasov je braný ako rarita, pretože v týchto podmienkach vieme vytvoriť dobré a kvalitné umenie. Týka sa to samozrejme aj dirigentov, režisérov, hráčov orchestra a operného zboru. Nielen my, ale aj opera v iných mestách na Slovensku nemá vytvorené na prácu také podmienky ako v okolitých krajinách. Kultúra je na Slovensku na chvoste a nedostáva sa jej takého uznania v spoločnosti, aké si zasluhuje. Nehovorím o tom, ako je dotovaná, pretože to samozrejme nie je jediné kritérium, ale o celkovom poste, aké sa jej v spoločnosti a v politickom rozhodovaní dostáva. Po osemdesiatom deviatom sa hovorilo o istých problematických miestach v zdravotníctve, v školstve a v kultúre. Po nedlhom čase sa kultúra začala úplne vynechávať zo slovníka našich politikov. Dospelo to tam, kde to dospelo. Na trhu sa presadili iba silné komerčné médiá. Štátna verejnoprávna televízia je v istej kríze, takmer už prestal existovať pojem slovenský film… Pokiaľ sa kultúre nebude venovať patričná pozornosť, mám oprávnenú obavu, že aj na opernú kultúru sa budeme musieť pozerať s obavou, či sa nedostane do závozu, a či vôbec prežije v medzinárodnej konkurencii aspoň v krajinách tzv. Visegrádskej štvorky. Ak sa už hovorí o SND, do akej miery závisí od dotácií štátu, sponzorov a divákov? – Samozrejme, že okrem štátneho rozpočtu SND závisí aj od pozornosti divákov. My sme ešte udržali vstupné na relatívne nízkej úrovni, takže aj priemerne zarábajúci divák si môže dovoliť chodiť do opery. Nesnažíme sa z nej urobiť výlučne kastový žáner. Sme radi, že sem diváci chodia, návštevnosť je slušná, asi okolo deväťdesiat percent v priemere počas celého roka. Sme však rovnako závislí od štátneho príspevku a tešíme sa aj pozornosti sponzorov. Okrem toho máme drobné okrajové činnosti, kde si vieme prenájmom priestorov privyrobiť nejakú korunku. Pokiaľ ide o novú budovu, ktorá je rozostavaná už niekoľko rokov, do akej miery vyhovuje jej technologické vybavenie? – Technológie, s ktorými som sa mal možnosť v novej budove oboznámiť, sú na najvyššej možnej úrovni v porovnaní s divadlami v Európe. Javisko je moderne vybavené. Budova je už skoro dokončená. Presvedčil som sa o tom v marci tohto roku, keď som tam naposledy bol. Stačí zariadiť keramiku, nábytok, sanitu v niektorých šatňových priestoroch. Javisko funguje, točňa sa točí, svetlá sú v poriadku, takže predpokladám, že po istom dofinancovaní priestorov by sa v opere mohla adaptovať tvorba. Okrem toho má nová budova dobré skúšobné zázemie. Myslím, že činoherná časť si vyžaduje ešte trošku viac práce, ale opera je takmer dokončená. V celkovej miere poskytuje optimálne podmienky na ďalší rozvoj divadelných žánrov. O jej sťahovaní sa už hovorí niekoľko rokov. Dokážete si predstaviť, v akej miere by ste využili jej priestory? – Ako dlho to celé ešte potrvá, neviem. Závisí to od finančných možností poukázaných pre túto budovu, či už zo strany ministerstva kultúry, vlády, alebo iného zdroja. Máme vypracované koncepcie, ako si predstavujeme prácu v novej budove. Chceme zvýšiť počet premiér, na šesť plus jeden z doterajších štyroch. To plus jeden by bolo experimentálne štúdio, ktoré sa tiež v novej budove nachádza. Má stošesťdesiat divákov a realizovali by sme tam experimentálny komorný žáner. Tri premiéry by sme realizovali na novom javisku a dve až tri premiéry v historickej budove SND. V novej budove by to boli väčšie výpravy a v historickej komornejšie opery ako Donizetti, menší Verdi, Puccini atď. Vrátiť život by sme chceli aj žánru, ktorý pred pár rokmi odumrel, operetný žáner. V tomto regióne by nemala opereta chýbať. Predaj budovy by sa dotkol nielen umeleckej obce, ale aj daňových poplatníkov. Ako však reagujú iné divadlá, ktoré sa možno cítia dotknuté? – Postoje sa samozrejme líšia. Jedni sú za, jedni sú proti. Každý má asi kus svojej pravdy. Podľa mňa je však budova koncipovaná veľmi optimálne pre naše ďalšie účely, ale niektorí majú aj iný názor. Pretože sa k tejto budove ani štát, ani umelecká obec dlhé roky nehlásili. Považovali ju za problematickú. Je však potrebné názory objektivizovať a uvedomiť si jednu prioritu. Sme tu a stojíme pred veľkou úlohou, aby sme toto divadlo zachránili a poskytli pre Slovensko, pre celé jeho divadelníctvo jeden priestor, ktorý je unikátny. Uvedomme si, prosím, že sa tu dlhé roky divadlo nepostavilo, a nebude len tak nová šanca postaviť iné divadlo na Slovensku v súčasnej situácii. Je to historická šanca otvoriť jeden kvalitný operno-baletno-činoherný priestor, ktorý nebude len pre našu generáciu, ale pre niekoľko ďalších generácií. Činohra i opera si pamätajú rekonštrukciu. Historická budova, ako aj priestory činohry si opäť vyžadujú opravu. Viete si predstaviť, ako by sa riešila takáto situácia bez nových priestorov? – Takúto situáciu si takmer ani neviem predstaviť, ale treba sa zamyslieť aj nad takýmto krízovým variantom. Pokiaľ ide o rekonštrukciu, musela by byť zdĺhavá, skoro až schod po schode. Trvalo by to veľmi dlho. Súbor by tým utrpel. Rekonštrukcia je však nutná najmä v jeho spomínanom zázemí, od železnej opony smerom dozadu. To, čo divák nevidí, je v dosť zlom stave. Jednotlivé prvky technológie časom vypovedávajú a asi už nevydržia desaťročia. Možno môžeme očakávať horizont dvoch až šiestich rokov, keď by sa tu dalo hrať zodpovedne.
Ľubica Rybárska, sólistka Opery SND, iniciátorka petičnej akcie umelcov
Ako reagujete na návrh ministra financií predať novú budovu divadla na Pribinovej ulici? – Takýto názor absolútne nepripúšťam a nové divadlo pokladám za nepredajné. Napriek tomu, že historická budova je prekrásna, nedáva možnosť robiť progresívnejšie diela, ktoré si vyžadujú väčšie javisko. Nehovoriac už o zákulisí, šatniach a inom servise. Určite sa s mojimi názormi budú stotožňovať aj kolegovia z činohry. Okrem toho, obe budovy idú do rekonštrukcie. Myslím si, že by to mala byť priorita vlády takéto divadlo dostavať. Podobne ako bolo dokončenie Gabčíkova. Podľa toho sa neskôr môžeme baviť, či to bude veľa alebo málo peňazí. Hájime to, čo nám patrí.
Vnímate dočasné rozhodnutie mediálneho výboru z 22. októbra o spoločnom dofinancovaní ako záväzný sľub? – Chcem byť optimista, rovnako ako v živote, tak aj v práci. Čo sa týka stredajšieho sedenia, myslím, že ide o pozitívny krok vzhľadom na to, že sa rozhodli hľadať možnosti. Pokiaľ neprejde 15. december, pokladám to zatiaľ za oddialenie problému. Takže, aj naša iniciatíva musí pokračovať ďalej. Samozrejme, tak ministerstvo kultúry, ako aj naše vedenie sa musí zmobilizovať k tomu, že to bude potrebné riešiť. Cítim trochu nutnosť výčitky do vlastných radov a na vedenie SND, že v poslednom čase nevyšla z našej strany aspoň morálna podpora ani žiadny viditeľný dramaturgický počin.
Emil Bartko, šéf Baletu SND
Stále sa objavuje veľa hlasov o predaji budovy nového divadla na Pribinovej ulici. Čo sú dojmy a čo považujete za fakty, pre ktoré treba zabojovať? – Bol som chvíľu pri tom, pred pár rokmi, keď sa uvoľňovali z ministerstva kultúry prostriedky. Je paradoxné, že práve táto zostava naň dala najväčšiu čiastku, aby sa dokončilo. Ja nehľadám nijaké iné zdôvodnenie či chiméry o predaji ako ekonomika. Napriek tomu, predať je deprimujúce rozhodnutie. A keď sa na to pozriem zo strany baletu, tak je to k.o. Súbor už osemdesiat rokov nemá dobré podmienky a posledných tridsať rokov je to úplná katastrofa. Existujeme v hĺbke mínus šestnástich metrov a tešili sme sa, najmä dámska časť súboru (možno kvôli nej by stálo za to chvíľu postáť), že budeme mať konečne vhodné podmienky. V našich skúšobniach je zlá klimatizácia, nevhodné osvetlenie. Okrem toho, na streche prístavby historickej budovy (pre pána Holčíka vždy Mestského divadla) divadla je na rozlohe cca 2/3 parkovisko – jedna zo svetových rarít SND – prenajímané súkromníkom Miestnym úradom a na baletnú sálu idú výfuky tak z ulice, ako aj z parkoviska. Druhou raritou je majetkovo-právna komédia okolo parkoviska na Gorkého ulici. Keby sa táto komédia neobjavila, možno by viaceré problémy, v súvislosti zo SND a novostavbou, neboli na svete. Vrátim sa do podzemia. Pre nás to bola otázka existenčná. Pamätám si, keď som v osemdesiatom deviatom otvoril podlahu veľkej baletnej sály nik nechcel očistiť to, čo bolo pod ňou, pretože to bolo – podľa názoru firmy (myslím, že to bola Stavoindustria) – karcinogenné. Tak to vyčistili členovia Lúčnice (tí našťastie nemohli „trvalo“ ochorieť) v rámci výmenného obchodu – za možnosť prechodne tam skúšať. Podložie podlahy v malej baletnej sále nie je dodnes vyčistené, to už nehovorím o kvalite palubovky. Počítali sme, že raz to pôjde do rekonštrukcie. Idealisti.
Okrem toho, že ste šéfom Baletu SND v Bratislave, ste priamo v politickom dianí. Sú ostatní poslanci ochotní diskutovať na túto tému do hĺbky? – Napriek tomu, že sa pohybujem v politike – komunálnej, takmer nikto nie je ochotný sa so mnou konkrétnejšie baviť (česť výnimkám, ale asi ich je málo) aj o iných súvislostiach (nielen ekonomických). Asi fakt niet o čom. O divadle sa rozprávajú neustále rozporuplné a nezmyselné veci. Nikto nie je schopný diskutovať na tému – aká je skutočná použiteľnosť divadla. Nikde nezaznelo to, že sa dá rozšíriť rozsah pôsobenia SND o ďalší súbor, žáner – napr. operetný súbor. Opereta ako taká prestala existovať. Tu už počúvam novodobých mudrcov, že načo nám to je. Budovy SND to by neboli výlučne len súbory SND, ale rôzne iné žánre by dostali priestor. Aj alternatívne divadlo, resp. iné existujúce súbory. Všade sa však hovorí len o tom, koľko bude prevádzka v budúcnosti stáť. Blábol.
Stále sa hovorí o zvyšovaní nákladov na novú budovu. Nestojí súčasná budova, alebo nebude stáť ešte viac, keďže je nutná rekonštrukcia? – Aj v tejto budove sa zvýšili výdavky na prevádzku po zdražení. Nie z našej vôle. Názory, či vôbec má takéto divadlo existovať, sú absurdné. Našťastie len po Berg. V celej Európe, na celom svete je kultúra jeden z hlavných identifikačných prvkov. Divadelná sieť, jej rozsah a žánrová pestrosť je otázka na veľkú spoločnú „hádku“ medzi umelcami. Ak to má však skončiť tak ako v tanci, že teraz máme v zahraničí sedemdesiat tanečníkov a bude ich za týchto okolnosti viac, a u nás budú tancovať cudzinci (ak vôbec budú a prídu), tak to nie je pozitívny profil spoločnosti, slušne povedané. Chápem celý problém domácej ekonomiky, ale prečo potom dokončujeme či vytvárame športové národné centrá – tenisové, futbalové ap. Ak by bol problém len v názve národné, je to smiešne. V historickej budove by sa mohlo naďalej hrávať. Okrem toho, činohra je darom banky… Nikoho nezaujíma, že Malá scéna prestane existovať v kontexte Národného divadla, pretože je to prenajatý priestor. Samozrejme, že je tu priestor i na iné diskusie. Nikde sa však do hĺbky o ničom nehovorí. Všade počujem len tri, tri miliardy plus jedna miliarda, a potom sedemsto alebo deväťsto miliónov nákladu. Ale to, o čom sa nikde nehovorí, že z toho pätnásť či koľko percent majú byť odpisy, ktoré sa majú spätne dať na rekonštrukciu a časť cez dane a odvody späť do štátneho rozpočtu, nárast ceny vstupov – energia, materiály atď. Pokojne by mohla táto inštitúcia fungovať aj ako holdingová spoločnosť. To však nikoho nezaujíma. Každý len kalkuluje. Všetko ide z extrému do extrému, áno, nie. Myslím, že je to veľmi zlé.
Ako je to s údajným centrom mesta, ktoré by sa malo vybudovať v okolí nového divadla na rozostavanej ploche? – Okolité prostredie sa predalo Írom, aby sa tam vystavalo mesto. Súčasťou môže a má byť aj divadlo. Všetko je vecou pohľadu, názoru. Jedni tvrdia, že to tam všetko rozkopú, že sa objavujú potencionálne firmy ako záujemcovia o pozemok. Všetko je nerozmyslené a treba diskutovať. Toto divadlo je pre Slovensko potrebné. Nie je pravda, že je enormne veľké. Je to stredná veľkosť, poznám väčšie javiská, s väčšou a náročnejšou technikou. Na naše pomery je to slušne vybavené divadlo. Poskytuje možnosti budúcim štýlom hry. O tom by sme sa mali baviť. Samozrejme, je tu všeobecné zvýšenie cien, ale divadlo je súčasťou reality. Ľudia by si tam našli svoje a naučili sa chodiť. Samozrejme by v ňom hosťovali aj iné divadlá. Existujú formy grantov atď. Predaj by bola katastrofa. Okrem toho, do historickej budovy sa minimálne investovalo, lebo sa stále hovorilo, že sa budeme sťahovať. Máme sa čím chváliť, ale nikto nie je ochotný sa ani baviť. Niekedy ani kolegovia z vlastných radov, širšej umeleckej obce.
Zúčastnili ste sa na rokovaní? Ako sa s rozhodnutiami, ktoré odzneli, stotožňujete? – Bol som na obidvoch stretnutiach, keď sa začala táto téma otvárať na parlamentnej pôde. Je to síce pekný sľub, ale beriem to ako vec, ktorá by sa mohla skončiť aj zle. Nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by investoval miliardu bez toho, aby nedostal obrovské právomoci do rúk, čo je v obrovskom nepomere oproti tomu, čo dal tento štát. Ale možno by som bol aj rád, aby sa niekto objavil a mohli by sme ísť aspoň do jednej budovy hrať. Ale všetko je to otázka verejnej diskusie a vnútornej štruktúry.
Juraj Slezáček, šéf Činohry SND
Ako reagujete na návrh ministra financií predať novú budovu divadla na Pribinovej ulici? – Vždy mi niečo vyrazí dych. Vzhľadom na to, že som už dlhé roky vedúci pracovník, reagujem už niekedy tak, že napočítam do desať. Správu o predaji som pokladal za nedorozumenie. Za niečo, čo mi vôbec nepripadá ako normálny stav.
Vnímate dočasné rozhodnutie mediálneho výboru z 22. októbra o spoločnom dofinancovaní ako záväzný sľub? – Už niekoľkokrát som povedal, že slovenčina má v gramatike jednu krásnu vec. A to, vid dokonavý a nedokonavý. Ja nemám rád imperatív a dokonavý vid. Predaj by bol dokonavý bez ohľadu na to, ktorá vláda bude nasledovať po tejto. Nedokonavý vid mi dáva nádej, že všetko bude prebiehať rozumne. Pevne verím, že sa rozhodnutie o predložení riešení bude konať.
Aký máte názor na to, že sa tak výrazne kriticky na adresu SND vyjadrujú predstavitelia iných divadiel? Mám na mysli vystúpenie Blaha Uhlára v jednej nočnej relácii TA 3? – Vyrazila mi dych najmä jeho mimoriadna bohorovnosť. Neberiem mu, že nemá rád inštitúciu Národné divadlo. To môžem akceptovať. Ale neuznať prácu… To sa mi zdá veľká neslušnosť. Som človek, ktorý videl predstavenie Stoky, a držím palce aj takému divadlu.
Tomáš Galbavý, poslanec NR SR za SDKÚ (Zúčastnil sa na poslednom zasadaní o riešení predaja novostavby)
Vláda do novostavby investovala peniaze daňových poplatníkov, ale nedávno vyhlásila, že ju predá. Ako sa niečo podobné môže udiať? – Pretože som bol tiež súčasťou vládnej koalície, ktorá investovala verejné financie, 1,9 miliardy na dostavanie, viem to presne. Pomerne neskoro sme prišli na to, že stále treba do novostavby divadla vrážať, ale dodnes nie je ešte jasná odpoveď, či to bude dvesto alebo osemsto miliónov, miliarda aj pol… Na to vám presne nikto neodpovie. Nedávno som sa dozvedel jednu vážnu vec, ktorú som nikdy predtým nevedel. Prevádzka megalomanského projektu by stála päťsto miliónov ročne. Ja si veľmi vážim Činohru, Operu aj Balet SND, všetkých umelcov, ale budovou nemôže nikto podmieňovať existenciu slovenskej kultúry. Predstavme si, že zo štátneho rozpočtu budeme financovať len budovu divadla, nie jej obsah. Ale mám vážne obavy, že budeme financovať jeden betónový kolos a neostanú peniaze práve na ten obsah. Môže sa to stať.
Ste za dostavbu divadla? – Je pravda, že je to diskutabilné, ale napriek všetkým poznatkom som za dostavbu. Treba hľadať taký model, že to nebude len z verejných financií, tzv. joind investing. Keby sa podarilo nájsť spolufinančníka na tento projekt, aby sa zachoval pôvodný zámer, už by som sa asi priklonil k strane za dokončenie. Zisťoval som si informácie aj v okolitých štátoch, kde v poslednom čase postavili takéto veľké divadlá, ako napríklad v Maďarsku, v Británii… Majú s tým naozaj veľké problémy. Ľudia tam nechcú chodiť, pretože sa necítia dobre. Atmosféra nie je ako v malých divadlách, lebo trend sú skôr malé divadlá. Aj keď niekto povie, že to môže byť kongresová sála… Je to pekné, ale raz za pol roka robiť nejaký veľký kongres…
Ako to vnímate? – Určite nemôžeme povedať, že kultúra stojí a padá len na Národnom divadle. Čo filmy? Chodia za mnou ľudia z prostredia kinematografie, a naozaj, dnes nemáme jeden pôvodný film. A pýtam sa, čo bude s galériou ? Dôkazy o našej identite, existencii, sú v takom stave (pretože nie sú na to peniaze), že sú v ohrození. Aj to by bolo treba dostať do kvalitného stavu, aby sme si to uchovali. Preto sa pýtam: Budeme len jednostranne financovať kultúru? Ja by som bol za to, aby sme si určili priority a pomerne mysleli na celú kultúru. Nebolo by správne, keby to niektorí dávali len do takej polohy, že sme vlastizradcovia, že to nechceme dostavať. Veď to je budova, betónový kolos, ktorý naozaj, keď sa dostavia, bude potrebovať toľko peňazí, že obsah sa stratí. A čo je pre mňa priorita? Niektorí ľudia vyvolávajú zámerne emócie, snažia sa to zneužiť a pri každej príležitosti hovoria: „Čo to je za vládu, keď chce predať divadlo?“ Priznám jednu chybu, že sme mali na to prísť skôr. Kvôli tomu som teda za dostavbu. Ale hľadať taký efektívny model, aby to nestálo iba na verejných zdrojoch.
Pracuje sa už na navrhnutom riešení? – Pracuje sa. Na výbore sme prijali, aj umelci, postoj pána ministra financií I. Mikloša, že je ešte ochotný revidovať rozhodnutie, len musíme mať alternatívy. Dal za úlohu ministrovi kultúry a generálnemu riaditeľovi SND nájsť model, ako ďalej postupovať. Hľadáme efektívne modely. Vyzerá to, že to nebude za rok.
