Už desať rokov sa zúčastňujem na praktickom snažení o vytvorenie moderného, ľavicového subjektu na slovenskej politickej scéne. Musím priznať, že výsledky tohto procesu prijímam dnes bez akéhokoľvek nadšenia, s obavami.
Pre praktickú činnosť politickej strany je dôležité, či sa chce prostrediu prispôsobiť, alebo ho zmeniť. SDĽ deklaruje zmenu. V tom prípade je dôležité, či má ísť o zmeny kvantitatívne, alebo kvalitatívne. Bojím sa, že napriek deklaráciám vidíme zatiaľ v praktickej činnosti SDĽ iba snahu o zmeny malé, i to s neveľkým úspechom. Jednou z príčin je, že sa bojíme pomenovať a meniť realitu okolo nás. Miesto borenia a prekonávania zaužívaných mýtov, ich akosi obchádzame, či sa s nimi dokonca stotožňujeme.
Ľavicové Slovensko Prvým z takýchto mýtov je mýtus o ľavicovom Slovensku. Myslím si, že táto predstava je falošná. Čo je to ľavicovosť? Ľavicový prístup znamená – podľa môjho názoru – snahu prekonávať staré, prežité, objavovať nové, presadzovať pokrok v myslení a praktickom živote. Ľavicovosť, to je praktické prekonávanie nerovnosti medzi ľuďmi, aktívna snaha o rozširovanie ich práv, presadzovanie nových a demokratických metód pri rozvoji spoločnosti. Je tento prístup prevažujúci v našom spoločenstve a v jeho politických štruktúrach? Smeruje vôbec táto spoločnosť k pokroku? Myslím si, že slovenská spoločnosť je vo svojej podstate konzervatívna. Na pravej i ľavej strane politickej scény. Reálny socializmus v jeho slovenskej verzii bol konzervatívnym monštrom. Ak komunistická strana predstavuje konzervatívne krídlo ľavice, v našom ponímaní to bola ultrakonzervatívna štruktúra.
Vznik SDĽ možno považovať za ľavicový čin. Z konzervatívnej komunistickej strany sa vyčlenil a transformoval nový politický subjekt. Ľudské práva, pokrok, rovnosť občanov, socializmus má táto strana v programe. Sú to nesporne hodnoty ľavicové. Strana sama, ústami svojich politikov, svojím politickým programom sa deklaruje ako strana ľavicová. Problém však vyvstane, ak začneme skúmať, akýže to socializmus má SDĽ v programe. Je to tzv. demokratický socializmus – ideologický termín, prebratý zo slovníka Socialistickej internacionály (SI), ktorý je vymedzený príliš všeobecne.
Teda, zasa niečo prebraté, nepríliš exaktne definované, fenomén minulosti. Politici, ani teoretici SDĽ – zámerne sa vyhýbam termínu ideológovia – nám zatiaľ nič nové nepovedali. Po ľavicovom transformačnom skoku sme zasa v našej slovenskej konzervatívnosti. SDĽ je totiž vo svojej praktickej politike ďaleko viac konzervatívna, ako vo svojom programe. Politické vedenie strany často proklamuje, že SDĽ je strana programového typu. Praktická politika SDĽ má ďaleko od programovosti. Ide o zvláštny prepletenec osobne mocensky motivovaných postojov so sociálne zafarbenými deklaráciami. Je to politika zameraná na získanie podielu na vládnej moci, bez náležitej teoreticko poznávacej činnosti. Bol by som nerád, keby moje konštatovania boli chápané ako irónia, alebo kritika za každú cenu. Ja ich chápem skutočne iba ako konštatovanie stavu, ktorý má svoje príčiny. Subjektívne i objektívne. Subjektívne sú v politikoch, ich názoroch, záujmoch, ambíciách. Objektívne sú v spoločenskej situácii, podmienkach, kde strana pracuje. Je to naše konzervatívne Slovensko.
Za 10 rokov, od novembra 1989, sa nepodarilo podstatnejšie túto situáciu zmeniť. Naopak, roky 1992-94 a 1994-98 znamenali zabetónovanie tohto stavu, dnes sme v niektorých súvislostiach na tom horšie, než na začiatku 90. rokov. Myslím si, že väčšina ľudí, pohybujúcich sa okolo vedy a politiky, si uvedomuje potrebu zmeniť túto situáciu. Ak ju však máme zmeniť, musíme hľadať príčiny. Za podstatné príčiny považujem nasledovné :
1) Slovenská spoločnosť – napriek industrializačnému vývoju v posledných 50 rokoch – je názorovo zakotvená v patriarchálnej dedine. Názorovo a hodnotovo je v prevažnej väčšine post – rurálnou spoločnosťou. Je to spoločnosť, ktorá nemá rada zmeny, bojí sa ich.
2) Občania Slovenska – sami, ani prostredníctvom svojich zástupcov – od vzniku moderných národov nemali možnosť samostatne rozhodovať o svojich záležitostiach a brať na seba zodpovednosť za toto rozhodovanie.
3) Nepoznali sme ani v politickej praxi po roku 1993, čo znamená skutočná, stabilná demokracia. Chýbajú nám inštitúcie a orgány verejnej správy, občanom nielen volené, ale i skutočne kontrolované. Zodpovednosť politika za svoje rozhodnutia a činy pred občianskou verejnosťou, pred voličom je skoro nulová.
Nemožno teda očakávať, že fiktívne ľavicové voličstvo sa spamätá a v jasnej chvíli odovzdá 30 či 40% hlasov SDĽ. Na Slovensku treba prekonať konzervatívny odpor a nechuť k zmene, získať občanov pre podporu premeny spoločnosti na spoločnosť modernú. Voliči sa priklonia k tomu, kto vezme na seba zodpovednosť a bude pri riadení zmien úspešný. Má na to SDĽ?
Tisícročný útlak Ďalším z mýtov je mýtus o tisícročnom útlaku slovenského národa Maďarmi, o príkoriach a sprisahaniach voči nášmu národu, ktoré pretrvávajú a ohrozujú nás dnes i v budúcnosti. Škodlivosť tohto mýtu nespočíva iba v tom, že je založený na nepravde, ale predovšetkým v tom, že práve on ohrozuje našu prítomnosť a budúcnosť v Európe. Práve v dnešnej situácii je oživovanie a démonizovanie tohto mýtu nežiaduce a nebezpečné. Sme rovnako suverénnou krajinou, ako susedné Maďarsko. Či sa nám to obom páči, alebo nie, sme odsúdení byť susedmi v strednej Európe a partnermi v spoločenstve národov Európy. Okrem toho, žije u nás 10% menšina maďarských spoluobčanov. Za týchto okolností, v modernej Európe budovať vzájomné vzťahy na mýtoch, strachu a nenávisti, nie je východiskom. Vzájomné vyrovnanie Slovákov a Maďarov je historickou nevyhnutnosťou. Čím neskôr k nemu pristúpia, tým horšie pre obe krajiny. Vyrovnanie musí byť založené na kompromisoch, inak mýtus prežije a bude trvalou hrozbou.
Toto vyrovnanie má pre nás na Slovensku dve dimenzie – vnútornú a vonkajšiu. Vnútorná dimenzia je daná stavom vzájomných vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi, občanmi Slovenskej republiky. Pred SDĽ, ako stranou založenou na občianskom princípe stojí politická úloha, aby maďarskému spoluobčanovi dokázala v praxi, že jej na nich záleží, obhajoba ich záujmov je pre ňu rovnako dôležitá, ako obhajoba záujmov ostatných občanov Slovenska. Je schopná a pripravená to urobiť?
Štandardnosť SDĽ Posledným mýtom, ktorý negatívne ovplyvňuje činnosť SDĽ je mýtus, že SDĽ je štandardnou ľavicovou politickou stranou. Môj názor je, že takouto stranou je iba zdanlivo. SDĽ spĺňa niektoré kritériá – je organizovanou stranou, riadenou podľa určitých zásad, s relatívne stálou členskou základňou. Má program, v ktorom sa hovorí o charaktere a cieľoch strany, stala sa členom SI. Je teda medzinárodne akceptovaná.
Toto nie je celá pravda o SDĽ. Komplexný, analytický pohľad na skutočnosť, sledovanie vnútorných vývojových tendencií SDĽ nepotvrdzujú takéto tvrdenie. Štandardnosť SDĽ, meraná a vnímaná každodennou politickou praxou, je do značnej miery iba zdaním, pričom v SDĽ prebieha vnútorná kríza. Čo ma vedie k tomuto konštatovaniu? Situácia v SDĽ, politické kroky jej reprezentácie, vývoj jej postavenia v spoločnosti, vyhliadky do budúcnsti, plnenie vlastných programových dokumentov, vzťah vedenia a členskej základne. Prejavuje sa to nielen v poklese voličských preferencií, alebo v tom, že vedúci politici SDĽ sa vytratili z predných miest v rebríčku populárnych osobností. Prejavuje sa to v doterajšej diskusii na stránkach SLOVA, ako i vo vnútri SDĽ.
Koncom minulého roka sme robili analýzu názorov členov MO v Košiciach. Iba 31,3% respondentov vyjadrilo spokojnosť s politikou vedenia SDĽ. Skoro 40% respondentov očakáva od SDĽ ľavicovú politiku. To sú vážne signály, ktoré potvrdzujú, že v SDĽ dochádza k neustálemu názorovému a politickému vzďaľovaniu sa vedúcich funkcionárov a riadiacich orgánov od členskej základne. Možno očakávať argument – členská základňa je stará, zahľadená do minulosti, nechápe novú situáciu a nové úlohy. Na tento argument možno odpovedať ďalšou otázkou – Čo urobilo vedenie SDĽ, jej riadiace orgány pre to, aby členov presvedčilo o správnosti svojich krokov, čo sa robí v oblasti teoreticko-poznávacej činnosti na zdokonalenie programových dokumentov a v praktickej politike pre ich uplatnenie v praxi?
Iste, SDĽ je politická strana, ktorej musí ísť o podiel na moci, aby mohla realizovať svoj program. Nie je však správne, ak sa pre podiel na moci program obetuje. Podriadením programových zásad podielu na vládnej moci to však neskončilo. SDĽ si iniciatívne personálne vytunelovala svoje riadiace orgány, aby funkciami „odmenila“ tých, ktorí si to podľa určitých kritérií „zaslúžili“. Pritom pochopiteľne neboli uspokojené ambície všetkých, vzniklo vnútorné pnutie a trpí i kvalita organizačnej a riadiacej činnosti v strane. Zámerne nehovorím o činnosti SDĽ vo vládnej koalícii, o tom sa hovorí v ostatných príspevkoch tejto diskusie. V súvislostiach tohto príspevku ma zaujíma situácia v samotnej SDĽ, pretože tu sa rozhoduje o charaktere strany, jej konečnom úspechu, či neúspechu. Preto upozorňujem, že zastavenie teoreticko-poznávacieho procesu a mechanické preberanie cudzích názorov, bez ich kritickej analýzy, vedie k oslabeniu programového charakteru SDĽ. Čoraz viacej sa v praxi uplatňuje oportunizmus. Ani zahľadenie sa do Blairovsko-Schröderovského sociálno-liberálneho vzoru nie je pre nás východiskom. Naša stredná vrstva, to nie sú bohatí Angličania, či Nemci. U nás predstavujú strednú vrstvu predovšetkým príslušníci inteligencie, kvalifikovaní robotníci a časť malých podnikateľov. Ich záujmy a postavenie sú blízke ostatným skupinám námezdných pracujúcich v priemysle a poľnohospodárstve. Toto by mali byť cieľové skupiny, záujmy ktorých by mala SDĽ presadzovať a o ich podporu sa uchádzať. Preto by mala vychádzať z kritickej analýzy našich podmienok, robiť politiku na základe potrieb a záujmov týchto skupín občanov, popri tvorivom uplatňovaní overených zásad a postupov ľavicových strán vo svete. Tvorivý ruch v SDĽ by mal mať prinajmenšom rovnaké podmienky, ako snaha podieľať sa na vládnej moci.
Kritická analýza dosiahnutých výsledkov, súčasných podmienok vytvára predpoklad pre anticipáciu vývoja v budúcnosti a možnosť vyvodzovať príslušné závery pre praktickú politiku. Ak by sa v SDĽ tento postup uplatňoval, tak pochybujem, že by zotrvávala v súčasnej vládnej koalícii, prinajmenšom od chvíle zvýšeného tlaku na rozpad SDK na jeseň 1999. Tvrdenie, že iba účasť na vláde zaručuje efektívny vplyv SDĽ a možnosť plniť svoj program, považujem za účelový argument. Skúsenosti našich západných susedov ukazujú opak. Pri existencii rozumnej koalično-opozičnej zmluvy by mala SDĽ voľnejšie ruky na uplatnenie vplyvu na vládnu moc pre stabilizáciu situácie i na uplatňovanie svojich programových cieľov. Má to iba jeden háčik, bolo by menej postov a funkcií k dispozícii. Vytvorili by sa však predpoklady pre zlepšenie teoreticko-poznávacej i riadiaco-organizačnej činnosti v SDĽ. Mohol by sa postupne posilniť programový charakter strany a robiť skutočne ľavicová politika, ktorá by prispela k premene Slovenska na moderný, demokratický štát, plne porovnateľný s ostatnou Európou.
Myslím, že SDĽ má dnes ešte dosť potenciálu na to, aby sa tvrdenie o štandardnej ľavicovej strane stalo skutočnosťou. Chceme to dosiahnuť – či aspoň začať na tom ešte pred 6. zjazdom spoločne pracovať?
Autor (1929) je vysokoškolský učiteľ a člen MV SDĽ v Košiciach
