O nevyhnutnosti a neodvratnosti krízy

V priebehu uplynulých dvoch storočí vznikla a postupne sa rozšírila priemyselná civilizácia. Minimálne svojimi produktmi a nechcenými dôsledkami prenikla do všetkých existujúcich kultúr na Zemi, a svojským spôsobom prekryla všetky náboženské i historické rozdiely medzi národmi a etnikami. Je tak prvou civilizáciou, ktorá obsiahla celý svet. Takže jedným z jej podstatných znakov je jej globálnosť. Problémy, hrozby a krízy takejto civilizácie majú potom nevyhnutne globálny charakter. Vznik a následnú expanziu priemyselnej civilizácie umožnil predovšetkým rozvoj vedy a techniky. Práve priemyselne vyrábaná technika umožnila tejto civilizácii dosiahnuť jej globálny rozmer. Technika, jej priemyselná výroba a masové používanie sú však aj zdrojmi problémov a ohrození tejto civilizácie. Významnou súčasťou priemyselnej civilizácie je kapitalizmus a idea rastu. Ich vzájomné spojenie dáva našej civilizácii nebývalú dynamiku. Priemyselná civilizácia je od svojho vzniku spojená nielen s rastom produkcie a spotreby, ale aj s rastom populácie či znečistenia životného prostredia, jeho exploatácie a devastácie. Neprítomnosť rastu (ekonomického i populačného) sa považuje za stagnáciu, úpadok alebo krízu. Miera rastu sa pozorne sleduje a jeho udržanie je jednou z hlavných úloh politiky i ekonomiky. Keďže rast je základným princípom a ideou nemôže sa ho priemyselná civilizácia vzdať bez toho, aby zároveň nestratila svoju podstatu, svoju charakteristickú podobu a v konečnom dôsledku aj existenciu. Obmedzenie, či dokonca trvalé zastavenie rastu, a to predovšetkým rastu ekonomického, by totiž viedlo k zrúteniu existujúceho ekonomicko-sociálno-politického systému. Menej ropy – menej potravín Pre udržanie rastu priemyselnej civilizácie je životne dôležitý kolobeh výroby a spotreby. Aby mohla rásť výroba, musí rásť spotreba. Aby ľudia mohli konzumovať stále viac tovarov, musia rásť aj ich príjmy, čo je možné, iba keď rastie objem výroby, ktorý zase vytvára nové pracovné miesta po celom svete. Takto zamestnaní ľudia si potom môžu dovoliť väčšiu spotrebu priemyselne produkovaných tovarov. Podmienkou tohto kolobehu výroby a spotreby je niekoľko faktorov, ktoré nie sú samozrejmé. Sú to surovinové a energetické zdroje a finančné zdroje potencionálnych spotrebiteľov. Nedostatok prvých i druhých sa označuje ako kríza, pričom vo väčšine prípadov ide iba o spomalenie kolobehu spotreby a výroby. Už to však máva vážne sociálno-politické dôsledky. Nechceným dôsledkom kolobehu výroby a spotreby je devastácia životného prostredia, ktoré celý kolobeh umožňuje napríklad už len tým, že preň poskytuje priestor a obnoviteľné i neobnoviteľné zdroje. Zničenie schopnosti biosféry obnovovať prírodné zdroje, predovšetkým potraviny, i vyčerpanie neobnoviteľných zdrojov by bolo pre priemyselnú civilizáciu katastrofou, pretože by tým prišla o základnú podmienku svojej existencie. Za katastrofu v tomto zmysle možno pokladať nevratnú a rýchlu zmenu stavu, ktorej sa nie je možné prispôsobiť. Katastrofa je nezvládnutím krízy, jej vyústením. Kríza ani katastrofa nie sú problémom. „Zatiaľ čo problém môže mať riešenie, kríza nemá riešenie; v kríze možno obstáť a tak ju prekonať.“ (R. Kolářský: Je současná ekologická krize filozofickou krizí?, 1998) Ku kríze preto nemožno pristupovať ako k problému, jej charakteristickým znakom je, že existujúce postupy a metódy sú neadekvátne, nevhodné, či dokonca kontraproduktívne. V súvislosti s tým je potrebné uvedomiť si, že napríklad na rope stojí nielen značná časť dopravnej, energetickej a vojenskej infraštruktúry priemyselnej civilizácie, ale jej schopnosť produkovať dostatok potravín, pretože z ropy alebo zemného plynu sa vyrába značná časť agrochemikálií i plastov. Do tých je väčšina potravín balená, čo zasa umožňuje ich skladovanie a prepravu na veľké vzdialenosti. V priemyselných krajinách je vzhľadom na rozsiahlu mechanizáciu poľnohospodárstva takmer nemožné produkovať potraviny bez ropných produktov. Navyše poľnohospodárstvom sa zaoberá už len veľmi malá časť obyvateľstva, ktorá už viac ako dve generácie nemá skúsenosti s veľkoprodukciou potravín bez techniky závislej od ropy a bez agrochémie. Spotrebovanie zásob ropy by preto neohrozilo len schopnosť premiestňovať tovary, ale minimálne v chemickom a potravinárskom priemysle aj možnosť ich produkovať, čo by mohlo mať katastrofálne následky predovšetkým na priemyselné krajiny. Vyčerpanie svetových zdrojov ropy však zároveň bude znamenať vypustenie obrovského množstva skleníkových plynov a iných škodlivých látok do atmosféry. Ohrozenie civilizácie civilizáciou Priemyselná civilizácia je tak pravdepodobne prvou a dosiaľ jedinou, ktorá spôsobom svojho fungovania vytvorila podmienky na vznik takého stavu životného prostredia, ktorý ohrozuje nielen jej ďalšiu existenciu, ale aj fyzické prežitie tisícok živočíšnych a rastlinných druhov, človeka nevynímajúc. Táto situácia, zahŕňajúca množstvo javov, sa už takmer štyri desaťročia označuje ako ekologická kríza. K javom, ktorú ju spôsobujú, patrí znečistenie riek a morí, ovzdušia i pôdy, úbytok živočíšnych a rastlinných druhov, globálne otepľovanie spôsobujúce klimatické zmeny, úbytok zdrojov pitnej vody, miznutie pralesov, degradácia poľnohospodárskej pôdy, rozširovanie púští, ozónová diera, atď. Väčšina z nich je preukázateľne dôsledkom ľudskej činnosti. Navzájom sa ovplyvňujú a kombinujú, čím neraz násobia svoje negatívne následky. Vzhľadom na globálny charakter priemyselnej civilizácie je táto kríza celosvetová, čo znamená, že pred ňou prakticky niet úniku. To je na nej výnimočné. Dejiny poznajú niekoľko civilizácií, ktoré zanikli v dôsledku zničenia životného prostredia, ktoré umožnilo ich vznik a existenciu. Vždy však išlo iba o určitú oblasť. A tí, čo prežili kolaps konkrétneho ekonomicko-sociálno-politického systému i následné vojny o to málo zdrojov, ktoré zostali, sa z nej mohli presunúť niekam inam. Kolaps biosféry alebo náhla zmena klímy na planetárnej úrovni by však niečo také neumožňoval. Prehadzovanie špiny je hod bumerangom Väčšina ľudí v priemyselnej civilizácii však žije v mantineloch vymedzených kolobehom výroby a spotreby takým spôsobom, ktorý ak devastáciu životného prostredia vyslovene nespôsobuje, tak k nej prispieva. Ako uvádza R. Kolářský: „často je to najľahšia a mnohokrát dokonca nevyhnutná cesta, ako človek v rámci daných spoločensko-technologických, ekonomických, politických a kultúrnych podmienok môže zabezpečiť vlastný život a životy svojich blízkych“ (Je současná ekologická krize filozofickou krizí, 1998). K devastácii životného prostredia teda prispievame neraz aj nechtiac, napriek pomerne rozsiahlemu ekologickému uvedomeniu, ktoré zaznamenávame od 70. rokov 20. storočia, napriek tematizovaniu problematiky životného prostredia ako politického i ekonomického problému až na úrovni OSN, napriek vzniku a etablovaniu ekoetiky, ekofilozofie, ekotechniky i ekolegislatívy. Kultúrno-ekonomicko-sociálno-politické princípy priemyselnej civilizácie totiž stoja a padajú s rastom výroby a spotreby, a teda nevyhnutne aj s pokračovaním exploatácie obnoviteľných aj neobnoviteľných zdrojov. V predchádzajúcich troch desaťročiach prišli určité zlepšenia v oblasti ochrany životného prostredia, zaviedli sa a postupne sa zvyšujú ekologické štandardy, ktoré sa (aspoň v krajinách tzv. bohatého Severu) čiastočne dodržiavajú, ale nemožno prehliadať, že tzv. špinavé a energeticky náročné výroby (hutníctvo, ťažká chémia) sa z rozvinutých krajín, kde sú vysoké ekologické (i sociálne) štandardy, presúvajú do chudobných, rozvojových krajín, kde sú okrem lacnej pracovnej sily aj nižšie, alebo dokonca nijaké zákony na ochranu životného prostredia, prípadne je schopnosť týchto krajín presadzovať ich dodržiavanie veľmi malá. Zlepšenie stavu životného prostredia v rozvinutých krajinách v posledných rokoch umožnil aj presun mnohých priemyselných prevádzok do chudobných krajín. Bohaté krajiny však týmto presunom zasa prišli o množstvo pracovných miest. Spotreba nie je bezhraničná Hlboko zakorenená idea rastu vedie k tomu, že aj tzv. vynútené investície, ktoré sú potrebné na odstraňovanie, alebo aspoň znižovanie nechcených následkov výroby a spotreby na životné prostredie, sa prezentujú ako príspevok k ekonomickému rastu. „Táto metodika sa osvedčila v prípade počítania hrubého domáceho produktu natoľko, že sa zo stále viac a viac fiktívneho ukazovateľa stal zďaleka najobľúbenejší nástroj politického triumfovania,“ konštatuje J. Keller (Kam běží běžící pás?, 1991). Má to však negatívne následky a to tak na stav hospodárstva, ako aj na stav životného prostredia. Ešte horšie to však pôsobí na povedomie o ekologickej kríze ako akútnej hrozbe, ktoré je takto potlačené, alebo aspoň učičíkané tvrdením, že odstraňovanie nechcených dôsledkov konzumného spôsobu života na životné prostredie je vlastne príspevkom k zvyšovaniu životnej úrovne. Ak domyslíme túto argumentáciu do dôsledkov, vyplynie z nej, že devastácia životného prostredia je žiaduci jav, lebo sa ním vytvára potreba vzniku ďalších priemyselných aktivít, a teda aj pracovných miest. Aj rast výroby a spotreby však skôr či neskôr narazí na svoje hranice, a to aj v tom ideálnom prípade, že by prírodné zdroje planéty boli nevyčerpateľné a schopnosť biosféry znášať znečistenie a exploatáciu nekonečná. Je totiž otázne, či by stratégia trvalo udržateľného rozvoja bola reálnou cestou na odvrátenie hrozieb súhrnne označovaných ako globálna ekologická kríza, aj keby sa z nej nebola stala len rétorická floskula v ústach politikov, ktorí sa takto snažia zdôvodniť opatrenia na udržanie, príp. zvýšenie rastu HDP. Už len z faktu konečnosti všetkých zdrojov totiž vyplýva, že možnosť skutočne trvalého rozvoja je nepravdepodobná, ak nie priamo nemožná. Navyše, len ťažko možno saturovať potreby celého ľudstva z obnoviteľných zdrojov, a zároveň zachovať aspoň súčasnú úroveň a kvalitu (a teda aj energetickú náročnosť) života ľudí, nieto ju ešte zvyšovať, čo je nevyhnutné predovšetkým v chudobných krajinách, ktorých populácia tvorí až 80 percent ľudstva. Keď už budú obsadené všetky trhy, saturované aj tie najnezmyselnejšie potreby konzumentov, keď bude každý obyvateľ planéty presýtený všetkého, čo si kedy mohol priať, keď už globálny trh nebude mať kam expandovať, zastaví sa nielen rast spotreby, ale aj výroby. Pre ekonomicko-sociálno-politický systém priemyselnej civilizácie, ktorý sa udržuje v chode snahou o neustály rast, by to znamenalo katastrofu. Následky globálneho kapitalizmu Globálna ekologická kríza, je potom následkom ekonomických, sociálnych, politických a kultúrnych problémov priemyselnej civilizácie. Snaha o ich riešenie neraz prispieva k ďalšej devastácii životného prostredia, ktorá však vo svojich dôsledkoch prehlbuje ekonomické, sociálne, politické a kultúrne problémy. Ako hovorí R. Dahrendorf „včerajšie riešenia sa stávajú zajtrajšími problémami“ (Moderný sociálny konflikt, 1991) Situácia sa však ešte viac skomplikovala opätovným vznikom globálneho kapitalizmu, čo sa stalo pod vplyvom neoliberalizmu koncom 80. rokov 20. storočia. Jeho recept na prekonanie kombinácie vysokej nezamestnanosti, inflácie a stagnácie hospodárstva, ktorú J. Habermas označil ako chronickú krízu (Problémy legitimity v pozdním kapitalizmu, 2000), je totiž deregulácia, liberalizácia a privatizácia. Cieľom je zabezpečenie ďalšieho rastu. Jednou z metód na jeho dosiahnutie je znižovanie nákladov, napríklad na ochranu životného prostredia a odstraňovanie už existujúcich nechcených dôsledkov kolobehu výroby a spotreby. A samozrejme – aj masívna podpora ďalšieho rastu spotreby. Keďže neoliberalizmus prijali za svoj ekonomické a politické elity takmer všetkých krajín sveta, darí sa opatrenia, ktoré by mali aspoň spomaliť kumulovanie negatívnych vplyvov priemyselnej civilizácie na biosféru, presadzovať len veľmi ťažko. Často zostávajú len v rovine deklarácií a nenaplnených záväzkov. Napríklad ekonomický rast Číny a Indie posledných rokov a s ním spojené utváranie tzv. strednej vrstvy, aj keď v týchto krajinách zatiaľ len veľmi málo početnej, sa celosvetovo prejavuje rýchlym rastom spotreby ropy. Rast životnej úrovne je totiž takmer vždy spojený s rozšírením konzumnej spoločnosti, a tým aj s rastom spotreby tovarov a služieb, teda aj energie. Tento jav má vplyv tak na rast svetových cien ropy ako aj na ďalší rast produkcie skleníkových plynov. Bohatnutie chudobných ochudobňuje bohatých Ťažko možno od Číny a Indie chcieť, aby aspoň brzdili rast strednej vrstvy a jej konzumných návykov, keď je to žiaduce z ekonomického i sociálneho hľadiska, minimálne z pohľadu týchto krajín. Ak však životná úroveň, a teda aj spotreba tovarov a služieb, stúpne len v Indii a Číne napríklad na európsky, nieto ešte americký, priemer, bude to mať s veľkou pravdepodobnosťou ďalekosiahle dôsledky na celosvetové životné prostredie. Navyše zostrovanie konkurenčného boja, ktoré je dôsledkom plného zapojenia Indie, Číny a ďalších, predovšetkým ázijských krajín do globálnej ekonomiky v poslednom desaťročí, vedie k javu, že často nákladné opatrenia na ekologizáciu výroby sa začínajú už aj v Európe a Severnej Amerike považovať za zbytočný luxus. Ekonomický rast Číny a Indie, ale aj Pakistanu, Indonézie a ďalších krajín juhovýchodnej Ázie však spôsobuje aj globálne ekonomické problémy. Presun množstva výrobných prevádzok do týchto krajín spôsobuje úbytok pracovných miest v bohatých krajinách, kde takto prichádzajú o prácu aj vysokokvalifikovaní odborníci. Hlavnými spotrebiteľmi takto presunutých prevádzok sú však obyvatelia Európy, USA a Austrálie. Ale ak veľa obyvateľov týchto krajín stratí prácu, nebudú si už môcť dovoliť nakupovať spotrebný tovar tak ako dosiaľ. Novovytvorené stredná vrstva v chudobných krajinách potom príde o prácu tiež. Pomerne často sa však možno stretnúť aj s úplným odmietnutím ekologických opatrení s odôvodnením, že ich aplikácia by mala negatívny dopad na počet pracovných miest. Ekonomické, sociálne a politické aspekty sa zjavne považujú za dôležitejšie a závažnejšie než ekologické. Do kríz ústi aj prehlbovanie rozdielov Opätovný vznik globálneho kapitalizmu, a teda aj globálneho trhu mal však aj iné dôsledky. Umožnil ďalšie prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými a napriek množstvu investícií v chudobných krajinách paradoxne len zrýchlil odliv bohatstva z chudobných do bohatých krajín. Obyvatelia chudobných krajín preto museli zintenzívniť exploatáciu svojich prírodných zdrojov, čo sa prejavuje nadmerným rybolovom, klčovaním dažďových pralesov i devastujúcou ťažbou nerastných surovín. K značnému rozšíreniu týchto javov prispela aj séria finančných kríz spôsobených prakticky voľným pohybom špekulatívneho kapitálu na globálnom trhu, ktoré postihli juhovýchodnú Áziu i Južnú Ameriku. Okrem prehlbovania globálnej ekologickej krízy to však predovšetkým Afrike a Latinskej Amerike prináša takmer trvalú ekonomickú, sociálnu a politickú krízu, ktorá v mnohých krajinách vyústila do ozbrojených konfliktov, genocíd a humanitárnych kríz ako sú hladomory, epidémie a hromadné úteky postihnutého obyvateľstva. Priemyselná civilizácia sa zjavne ocitla v patovej situácii. Obmedzenie rastu ju ohrozuje zvnútra vo forme ekonomicko-sociálno-politickej krízy, pokračovanie rastu ju ohrozuje zvonka vo forme ekologickej krízy a hrozby vyčerpania zdrojov. Ekonomicko – sociálno – politické krízy prispievajú k ďalšej devastácii životného prostredia, a tým aj prehlbovaniu globálnej ekologickej krízy, rovnako ako pokračujúci kolobeh výroby a spotreby. Prehlbujúca sa ekologická kríza prispieva k prehlbovaniu ekonomicko – sociálno – politických kríz v mnohých krajinách a regiónoch, pretože na odstraňovanie, či aspoň zmierňovanie negatívnych následkov kolobehu výroby a spotreby je potrebných čoraz viac zdrojov, kapacít i energie. Bludný kruh, z ktorého je veľmi ťažké, ak nie vôbec nemožné vystúpiť. Vyústi kríza do katastrofy? V posledných rokoch vzniklo niekoľko vedeckých správ poukazujúcich na pokračujúci rast koncentrácie CO2 v atmosfére i na možné následky zmeny klímy ako následku globálneho otepľovania spôsobeného práve vysokou koncentráciou skleníkových plynov v atmosfére. Líšia sa len odhadom časového horizontu, v ktorom sa už prebiehajúce zmeny stanú nezvratné. Zároveň s týmito správami sa objavujú aj iné, ktoré hrozbu klimatických zmien bagatelizujú alebo zosmiešňujú. USA, ktoré produkujú až 30 percent celosvetového CO2 odmietli svojho času program znižovania produkcie skleníkových plynov (Kjótsky protokol) s odôvodnením, že by to poškodilo ekonomické záujmy USA. Aj vlády krajín, ktoré sa k tejto dohode pripojili, ju však zatiaľ v prevažnej miere podporujú len formálne. Väčšie starosti im robí udržanie konkurencieschopnosti národného hospodárstva na globálnom trhu a životnej úrovne svojich voličov. Opatrenia na podporu využívania obnoviteľných zdrojov a obmedzovanie či sankcionovanie využívania technológií postavených fosílnych palivách sú v zmysle prevládajúceho neoliberalizmu považované za netrhové, teda v podstate nelegitímne. Zdá sa teda, že kríza je nevyhnutná. Vzhľadom na úzku previazanosť a vzájomnú podmienenosť ekonomicko-sociálno-politického systému priemyselnej civilizácie a planetárneho biosystému, ktorý túto civilizáciu hostí, živí a umožňuje, je veľmi pravdepodobné, že kolaps jedného z týchto systémov bude znamenať aj kolaps druhého. Momentálne mnohé nasvedčuje tomu, že akútnejšou hrozbou je kolaps ekosystému. Väčšina ľudstva sa však podľa toho nespráva, preto je globálna kríza nevyhnutná. Či v nej ľudstvo obstojí, alebo zlyhá a zrúti sa do katastrofy, ukáže čas. Autor je vysokoškolský učiteľ na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre Esej vznikla roku 2005