Už po päťdesiaty raz sa zažali reflektory pred viedenskou radnicou, aby dali signál k otvoreniu vrcholových pretekov kultúry v strede Európy. Práve v roku, keď najstaršie viedenské divadlo Theater an der Wien, pamätník zlatej a striebornej éry operety a premiér Beethovena, Kálmana, Mozarta, či Nestroya, má presne dve storočia. A najmä zásluhou milujúcich poslucháčov a divákov rok čo rok usporadúva Viedeň niekoľkomesačnú kultúrnu letnú omšu. Tak ako má Paríž kultúru priebojnú, Londýn perfektnú, Viedeň má milovanú a milujúcu.
Ak sa do kráľovských hradov vstupuje za zvukov vznešených fanfár, do Wiener Festwochen v zajatí poézie, hudby a piesne.
Mnohonárodná pieseň
Viedenskí filharmonici pod taktovkou Georgesa Pretra, sprevádzaní speváckym zborom Arnolda Schönberga, sa unúvali zaujať miesto na vyvýšenom javisku, doskách, z ktorých v réžii Attilu Lánga zaznel okrem orchestra aj spev takých hviezd, ako sú Roberto Sacca Bo Skovhus a Andrea Rost. O milý príhovor a komentár programom a dejinami sa postaral miláčik publika Otto Schenk.
Nezaškodí spomenúť i onú kvapku nostalgie za domácich: po štvorročnej rotácii vedenia sa s festivalom lúčilo trio Klaus – Peter Kehr, Hortensia Kehr a režijné „bláznivé dieťa“ Luc Bondy. Namieste je i kvapka nostalgie za nás: pred desiatimi rokmi pod hviezdnatou viedenskou oblohou posledný raz naplno zažiarila i slovenská operná diva Lucia Poppová.
Medzinárodné kultúrne sviatky Európy Wiener Festwochen medzi Burgtheatrom a radnicou sledovalo stotisíc divákov, ďalšie milióny sa im oddávali pri televíznych obrazovkách. Na počesť všetkých, ktorí tu v priebehu polstoročia odslúžili svoje modlitby, sa začali piesňou. Mnohozvučnou, mnohonárodnou. Aj na počesť slovenskej ľudovej. Tú pred Robertom Karajanom onehdy spievalo neznáme dievča z Bratislavy.
Nepreložiteľné slovo intolerancia
Zamilovanosť neznamená, že autor či skladateľ sa vyhýba, alebo dokonca vzďaľuje od drsnej reality všedných dní, že biedu a neznášanlivosť zalepuje ľúbivým marcipánovým prelepom.
Až z nemeckého Kolína priviezli do Viedne ako sviatočnú tortu inscenáciu Güntera Kramera v sivej náladovej scénografii a ešte trúchlivejších kostýmoch Petry Buchholzovej nazvanú Intolerancia. Autor – svetoznámy hudobný skladateľ Luigi Nono. Montáž lyriky a prózy mu pomáhajú vytvoriť jeho obľúbení autori, ako sú Bertold Brecht, Paul Eluard, Angelo Maria Ripellino, Vladimír Majakovskij, Henri Alleg, Aimé Césaire, Július Fučík, Jean-Paul Sartre. Čo meno, to rozdielnosť v štýle, dobe, národnosti, vyznaní. Čo meno, to spoločná túžba po porozumení, mieri, pochopení, ľudskom sne o láske.
Osud človeka tejto doby sa vynára z tristnej koláže na tému baníckej katastrofy v belgickom Marcinelles, demonštrácie proti krieseniu fašizmu v Taliansku, rieky a špiny, čo vystúpili z brehov… Médium, prestávajúce byť kronikárom, sa stáva hybnou silou len zdanlivo objektívne mapujúcou násilie, len naoko pomáhajúc, skôr sa však pri tom inšpirujúc a navádzajúc na ďalšie násilia. Človek hľadajúci svoju existenciu, usilujúci sa prežiť, sa stáva skôr dekoráciou deja tejto epochy, než jej aktérom. Hrdinami sú útlak, okupácia, pošliapané práva malých národov a menšín, odcudzenie sa človeka sebe samému a to nepreložiteľné slovo intolerancia.
Peter Burvik a Nuria Schoneber-Nono prečnievajú z tejto „politickej kompánie“ skôr pre nástojčivú výzvu k spamätaniu sa ľudstva, než množstvom politických aktualít, hesiel, nezamestnanosťou a všade vytŕčanými prstami a zdvihnutými rukami dnešných neofašistov. Sme doma, sme v toku súčasnosti a sme, či chceme alebo nie, v politickej tematike.
Muzika? Poézia? Každodenná banalita? Presvedčivá propaganda? Pohreb realizmu? Alebo len pohrávanie sa ľahostajných ľudí pohŕdajúcich neriešiteľnými problémami?
Odpoveď čaká presne štyridsať rokov. Luigo Nono skomponoval „azzione scenica“ pomenovanú Intoleranza pre benátske Bienale v roku 1961. Zaplavili ho vlny nadšenia aj urážok, pochvál i odmietnutí. Ale čakanie na odpoveď sa zdá na prelome tisícročí ešte nástojčivejšie ako v tom čase.
Ak to Viedeň na doskách Theatre an der Wien popri Mozartovi a Pentesiley riskuje s montážou „búrlivákov storočia“, žalobcov proti konzumnej spoločnosti s výrobcami vykorisťovania, je to pravdepodobne nie pre efekt, či z dôvodu repertoárovej plurality. Dôvodom je prostá zamilovanosť. Ako ľahko by bolo pretancovať vo víre valčíka popri drsnej realite dneška. Ale tí, čo naozaj milujú, nad všetky lásky stavajú lásku k pravde.
Predstavenie rekordov
Po predstavení Mahabarát Petra Brooka, ktoré trvalo v Avignone vyše osem hodín, či po Claudelovej Hodvábnej črievičke u Barraulta v Paríži, sa zdal byť európsky i svetový rekord Petra Steina, ktorý v Berlíne inscenoval kompletnú trojdielnu Oresteu v priebehu jedenástich hodín, neprekonateľný. Rekordným bol aj bod diváckej trpezlivosti – nielenže neodchádzali, ale na konci im bolo ľúto aj antického maratónu intríg, lásky, zrady a moci.
Ako úplne nemoderná, skôr poetická rozprávka o láske, než o všadeprítomnej kulise doby, prehovorí nielen rečou kvetín, stromov a snov, ale aj tvrdej reality, legenda zo 16. storočia lámuca v našom storočí všetky rekordy. Jej pravlasťou je najstaršia kultúra sveta, tajomná a plná vynálezov, pre máloktorých Európanov pochopiteľná Čína.
Oprášený a vyleštený literárno-divadelný klenot patrí do dielne Opery Kungu a je majstrovským šperkom z čias dynastie Ming, kedysi určeným len pre najušľachtilejších z ušľachtilých, pre výkvet vtedajšej aristokracie. Jeho verše a hudba sú náznakovo štylizované, mäkšie a poetickejšie, než verše neskoršej, vo svete toľko obdivovanej Pekinskej opery.
Rodiskom Opery Kungu je Šanghaj. Herci, tanečníci, speváci, dekoratéri, kostyméri a majstri zvukov a tónov tohto básnikmi ospievaného sveta pripravovali toto „predstavenie rekordov“ po celé tri roky spolu s americkým Lincolnovým centrom a parížskym Festivalom d`Automne, divadlom v Caene, Parc de la Villette a festivalmi v Sydney a Hongkongu.
Devätnásť hodín v divadle
Mamutie predstavenie sa zmestí na neveľké prenosné javisko, na ktorom sa dekorácie miešajú s prírodou, herci s vtákmi, rybami, deje vytrhnuté z histórie s ľudskými príbehmi, pozemské krutosti, triky, akrobacie, násilie a vojnová vrava s pastelovou rečou snov. Pravé sú dekorácie pavilónov a steny palácov, pravé sú zlaté rybky, kačice na jazierku, ktoré obkolesuje scénu, pravý je spev živých vtákov poletujúcich nad celou spoločnosťou Ming – nad milencami, učencami, panovníkmi, intrigánmi, barbarskými okupantmi, vykrádačmi pokladov, taoistickými mníchmi, banditami a nad celou tou prežívajúcou recitovanou a vyspievanou epickou krásou.
Celý zbor všestranne podkutých a tvrdo trénovaných hercov tvorí rekordne malý súbor – púhych 21 predstaviteľov, ktorí však odohrajú 166 úloh a vyspievajú 202 árií, sprevádzaných kapelou zloženou z dvanástich muzikantov.
Počas predstavení môžu diváci popíjať čínsky čaj ponúkaný živými bábikami v čínskych cisárskych kostýmoch, môžu voľne prechádzať z hľadiska do priľahlej haly, komentovať deje a prestávky využiť na ochutnávku čínskych pokrmov. Vlastne môžu, podľa vzoru superaristokracie spred pol tisícročia, všetko.
Ponad všetky ostatné prečnievajú tri rekordy. Prvý: predstavením síce defiluje málo hercov, ale o to viac-vyše päťsto ručne tkaných, perlami a zlatom prešívaných dobových kostýmov v dekoráciách dreva čínskych lesov a záhrad s kvetmi Číny.
Druhý: divák potrebuje absolvovať tri po sebe idúce dni, od popoludnia až do neskorého večera, aby aj s pôvabným, poéziou jedál a nápojov naplneným pohostením stihol všetko.
Tretí: čínske predstavenie trvá devätnásť hodín.
Napriek tomu sa z veľkého mora tajomstiev Číny nedozvieme všetko. Aj naďalej ostáva obklopená a zakrytá povestným múrom. Benátsky kupec Marco Polo, ktorého jeho rodáci pokladali za blázna, by to mohol potvrdiť.
Pavilón pivónií
Existovalo dakedy vo svete krajšie dievča ako Du Lin-iang? Milovalo niektoré dievča viac ako krásna Du? Dievča ochorelo z najväčšej lásky sveta, keď snívalo a zároveň mrelo túžbou pod rozkvitnutým slivkovým stromom. A keďže cítilo, že musí zomrieť, vyšilo svoju podobu do obrazu, ktorý tu zostal pre milencov a zaľúbencov všetkých čias. Dej povedaný v priebehu minútky. Stačí? Stačila by, keby vtedy básnik Tang Xianzu (1550-1616) zabudol či nestihol dopovedať príbeh jej lásky a celú dobu vôkol nej vložiť do svojho života a pomenovať ho ako Pavilón pivónií.
Básnik tú lásku neprežil. Dopísal však dielo a odišiel do ríše nebies presne v tom istom roku, ako na druhom konci sveta istý komediant menom Shakespeare. Obaja písali, každý však ináč, ale o tom istom, pritom vôbec o sebe nevedeli.
Na počiatku bol skutok
Čože už vieme o tom, ako vzniká láska a prečo? A prečo vôbec odchádza a zaniká? Aj preto je tých devätnásť divadelných hodín málo, aj preto sú doterajšie dejiny človečenstva také krátke.
Živí umierajú pre lásku, ak je skutočná. Mŕtvi sa kvôli láske vracajú, ak bola skutočná. Vysnívané lásky sú najtrvalejšie. Krásna Du sa vracia. Lebo ak láska mŕtvym neprinavráti živú vodu života, nebola láskou. Nepotreboval sa dotýkať jej tela, nepotrebovala bozkávať jeho ústa, preplávať úžinami zakrytých miestočiek, nepotrebovala slov, opojných vzdychov, po kúskoch rozdávanú smrť v šialenstve priepasti, do ktorej klesajú ukonaní milenci. I preto sa krásna Du po rokoch od svojho odchodu zo života stretáva pod slivkovým stromom so svojím milým Liu Mengmei.
Divák čínskeho maratónu obdivuje nielen majstrovstvo spojené s disciplínou a umenie, ktoré sa rokmi zrodilo z talentov pomocou krutej drezúry.
Divák čínskeho maratónu nevychádza z úžasu. Ak stará Európa pochybuje, či divadlo a umenie prežijú tento pretechnizovaný konzumný svet, môže pohrdnúť poučkami starých tupých hlupákov. Človek prežije to, čo chce a dokáže. Čína nás poučila a my stojíme v úžase pred samozrejmým objavom, že na počiatku nebolo slovo, ale skutok. Čína nás poučila, čo je to čin!
Divák čínskeho maratónu, zaostalý Európan, sa môže, ak ešte vládze, opätovne naučiť milovať. A my – barbari namyslenej časti sveta otupení sériovo, rafinovane a brutálne podávanou nenávisťou a vykrádaním prírody, zamorovaním čistého neba – sme prežili príbeh, ktorý je nielen preleštený šperk zo shakespearovského obdobia, ale aj živý ľudský sen. Sen o láske, ktorá nemusí preplávať moria a poprenášať hory, musí len jednoducho a nesmrteľne žiť.
Sme skromnejší: nemusí to byť ani najväčšia láska sveta, hoci, nezaškodilo by. Mohla by však byť aspoň malá, ale skutočná, ako tá z javiska prenesená do života, ako nám ju na chvíľu priniesli z ďalekého sveta do Viedne. Nateraz však vďaka aj za to, že sa aspoň roztvorili mraky a otvorila sa obloha nebeskej ríše, kde kraľuje, možno aj pre nás, vysnívaná najväčšia láska sveta.
