O možnostiach a pokrytectve

Pred niekoľkými mesiacmi poskytli niektorí naši najvyšší ústavní činitelia po návrate z Atén televíznym staniciam rozhovory. Boli, prirodzene, plné optimizmu, spokojnosti a radosti z podpisu prístupovej zmluvy, ktorá nám otvorila dokorán dvere EÚ. V ich monológoch často zaznievalo slovo „možnosti“. Možnosti pre mladých ľudí, možnosti pre podnikateľov atď. Pred televíznymi kamerami sa ocitli po ústavných činiteľoch aj radoví občania. Tí z mladšej generácie sa vyjadrovali rovnako optimisticky ako ústavní činitelia, obavy zo vstupu vyslovili len starší ľudia, ktorí nabádali k opatrnosti, keďže vlastne ešte nevieme, čo nás čaká. *** Môj postoj je, vzhľadom na môj vek a dostupné informácie, proeurópsky – s presne definovanými výhradami. Nespočívajú však v strachu z neznáma. Všetci tí, čo takmer unisono hovoria o možnostiach v EÚ, zabúdajúc na možnosti existujúce v SR. A boli by prekvapení, koľko (zatiaľ premárnených) možností v našej vlastnej krajine je. Chcete príklady? Prečo plne nečerpáme fondy SAPARD, ale aj iné fondy? Prečo nemáme na nosných ministerstvách tímy ľudí, ktoré by boli na projekty pripravené a metodicky riadili ďalej ľudí vo VÚC? Moja odpoveď znie: pretože na ministerstvách je aj množstvo nekompetentných ľudí, ochraňovaných straníckymi alebo osobnostnými väzbami na ministrov. Nepracujú na sebe, len netrpezlivo čakajú na definitívu. Zákonite sa však vnucuje ďalšia otázka: a čo tí schopní? Nuž, zabezpečujú spoľahlivú prevádzku a riadny chod ministerstiev aj namiesto tých, čo sa vezú po ich chrbtoch. Mrhanie zdrojmi je takmer chronické. Niektoré ministerstvá prostriedkami plytvajú – napríklad na platy nevýkonných diplomatov – a rezort školstva živorí. Štátna správa si znižuje výkonnostné a odborné kritériá a ako jazykové vzdelanie už niekde stačí len maturita z ruštiny. Budú takíto ľudia po máji 2004 dôstojnými partnermi odborníkov z EÚ? Prečo musí hlavný vyjednávač dávať sústavne najavo, že štátna správa už musí začať napĺňať uzavreté kapitoly konkrétnym obsahom? Za všetky tieto nevyriešené otázniky je niekto konkrétny zodpovedný. *** Časťou problému je nepružná personálna politika. Musí diplomat, ktorý už bol veľvyslancom, zastávať len tento post, napriek tomu, že nedosiahol počas svojej misie objektívne maximum? Podľa mňa sa takto vytvára kasta a zužuje sa priestor pre ďalších, schopnejších kandidátov. Do uší sa mi dostala dokonca informácia, podľa ktorej sa chystaná výmena veľvyslancov a vyšších diplomatov oddiali až do obdobia pred prezidentskými voľbami. Veľmi šikovný ťah: včas sa stihnú umiestniť ľudia, na ktorých majú ústavní činitelia osobný záujem. Na Slovensku predstavitelia niektorých politických strán a niektorí vysokí ústavní činitelia bránia uplatniť sa schopným (a nielen mladým) ľuďom. Súčasný stav im vlastne vyhovuje. No ich sebecké, stranícke či osobné záujmy sú v rozpore so záujmom verejným. Akoby právo slobodne sa uplatniť na základe konkurzu u nás ešte neplatilo a platí len v EÚ. Opakovane sa favorizujú stranícki funkcionári, známi a priatelila, príbuzní a poslušní vykonávatelia. Takáto prax umožňuje politickým elitám a klientelistickým skupinám, ktoré sa vytrvalo motajú okolo vládotvorných strán, držať v rukách zákonodarnú a politickú moc v krajine už od roku 1992. V záujme tohto „vyššieho politického princípu“ sme dokonca svedkami neslýchanej anomálie: tí, čo boli v roku 1998 úhlavnými politickými nepriateľmi, sa stávajú dnes pomaly tichými parlamentnými spoločníkmi! A tak, v kontexte uvedených realít, slová o možnostiach v EÚ z úst niektorých našich najvyšších činiteľov zaváňajú tak trochu pokrytectvom. Ak sme sa niekoľko hodín triasli o výsledok referenda, mohla to byť aj reakcia občanov na neschopnosť niektorých ústavných činiteľov prejsť hlbšou sebareflexiou.