O tom, že novinár má byť nestranný, nezávislý, principiálny a objektívny, sa učia mladí adepti na toto povolanie v prvom semestri vysokej školy. Realita, v ktorej sa neskôr každý novinár ocitne, je však iná. A nezáleží na tom, či pracuje vo verejnoprávnej Slovenskej televízii alebo v komerčnom médiu. Diskusia, ktorá v uplynulých týždňoch zamestnávala všetkých, ktorí chceli niečo povedať k téme politických tlakov na Slovenskú televíziu, nie je ničím nová. Téma politickosti a politických tlakov v STV sa opakuje pri každej voľbe nového riaditeľa a po každej zmene na významnejšom poste alebo po odchode redaktorov z iných ako osobných dôvodov. Ak začneme od voľby generálneho (kedysi ústredného) riaditeľa, z formálnej stránky je jeho politická nominácia nespochybniteľná: volil ho buď parlament, alebo v súčasnosti Rada STV – ktorej členov tiež volí parlament. Milan Materák a Richard Rybníček sa dostali na svoje kreslo s priamou politickou podporou poslancov, Radima Hrehu zvolili členovia Rady STV, ktorých si zvolili poslanci. Iný kandidát na riaditeľa, Patrik Pašš, podľa vlastných slov politickú podporu necítil, a preto z boja odstúpil. Vplyv politiky je viditeľný už na samom začiatku každej novej televíznej etapy. Politický vplyv aj pri riadení Politika pokračuje aj ďalej: prejavuje sa v tom, ako riaditeľ dokáže ustriehnuť vyváženosť a objektívnosť vysielania. Ide najmä o formáty, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dotýkajú politického diania. Objektívnosť a vyváženosť primárne znamená dávať priestor, dokonca rovnaký priestor, dvom stranám sporu. A pokiaľ je to len možné, aj forma by mala byť rovnaká. Treba vypustiť komentatívne prvky a neprikláňať sa k názoru žiadnej zo strán. Realita (čítaj: peoplemetre) hovorí, že takýto typ žurnalistiky slovenský divák nevyhľadáva. Zaujíma ho stanovisko, postoj, názor, odsúdenie, pochvala – niečo, s čím môže nesúhlasiť, polemizovať alebo čomu môže pritakávať. Len vtedy neprepne na reality šou. Ak novinár udalosť nekomentuje, akoby nejestvoval. Je nezaujímavý, a s ním je nazaujímavý aj jeho produkt. V skutočnosti teda ide o približovanie k objektivite pri komentovaní, nie o jej nastoľovanie. Prečo bol Štefan Hríb obľúbený moderátor? Lebo dával komentatívne, provokatívne, a neraz sugestívne otázky, volal si do štúdia hostí, ktorých uznal za vhodných, pretože vedel, aké názory z nich dostane. Ak by mal byť naozaj objektívny, nikdy by sa neuskutočnila beseda iba s Petrom Šťastným bez Juraja Širokého. Široký však s médiami nekomunikuje – a nikto iný ho zastúpiť nemôže. To, že Široký nekomunikuje, neznamená, že problém nejestvuje a netreba ho zverejniť. Lenže – v momente, keď dostane priestor iba Peter Šťastný, sa s objektivitou lúčime. Sloboda znamená zodpovednosť Faktom je, že STV vždy bola a bude pod politickým tlakom. Dôležité je však sledovať, ako sa tento tlak prejavuje alebo neprejavuje vo vysielaní. To, čo urobil Štefan Hríb v diskusii Pod lampou, nebol výsledok tlaku, ktorý by on bezprostredne pocítil. Nikto ho neprepúšťal, nikto nerušil jeho reláciu. Svoje prepustenie inicioval až on sám, tým, že ohrozil vysielanie a porušil tak všetky novinárske princípy. Nebolo to však pre politický tlak. Každá diskusia o slobode v médiách je zložitá. Tentoraz ju otvorili Štefan Hríb a Eugen Korda. Neopísali však techniku moci, ktorá za všetkým stojí. Totiž, aj za slobodu je v konečnom dôsledku vždy niekto zodpovedný. Realita je veľmi jednoduchá. Ak hovoríme o slobode prejavu, redaktor môže mať na vec svoj názor, jeho šéf má však názor iný. Sloboda redaktora sa končí na začiatku slobody jeho šéfa. Pretože šéfredaktor určí, čo v konečnom dôsledku pôjde do vysielania. Redaktor si tému slobodne vyberie, ale jeho šéf môže slobodne nesúhlasiť s jej zverejnením. Za reláciu a výber tém je zodpovedný šéf, je to jeho právo a povinnosť. Našťastie, vo väčšine situácií sa šéfredaktor a redaktor na potrebe zverejniť tému zhodnú – preto, že vnímanie a hodnotenie reality v istom čase je podobné, a v istom médiu sa vždy stretnú ľudia s podobným alebo rovnakým názorom. Sú však aj situácie, keď sa nezhodnú. A tak sa téma nezverejní. Alebo sa urobí kompromis – zverejní sa len jej časť. Je to cenzúra? Možno. Podľa toho, kto také zásahy robí. Nepriatelia vždy „cenzurujú“, zatiaľ čo spriaznenci „vyberajú len to, čo je divácky zaujímavé“. Neatraktívne témy a rozdielne názory Šéf Reportérov STV Eugen Korda nemal počas šéfovania Richarda Rybníčka skúsenosť s tým, že by niekto obmedzoval jeho slobodu vyjadrovania. Podľa neho čaká STV depresívne obdobie, plné politických tlakov. Veľmi logická bola otázka Karola Sudora, ktorú položil Eugenovi Kordovi v rozhovore pre Sme. Týkala sa zdravotníckych tém – tie sa vraj totiž v Reportéroch nevysielali. Kde bol problém, keď bola sloboda a neboli politické tlaky? Zdravotnícka reforma bola politická vec, od jej kritizovania alebo vyzdvihovania závisela popularita vlády. Eugen Korda pripustil, že Rudolf Zajac je jeho priateľ a osobný lekár, a jedným dychom dodal, že „problematika zdravotníctva sa ťažko filmuje“. Ostatné televízie si s ňou však poradiť vedeli. Sú redaktori STV nešikovnejší ako redaktori iných televízií? Asi ťažko, vzhľadom na ich dlhoročné skúsenosti a množstvo ocenení. Je pravda, ako tvrdí Eugen Korda, že „témy si vyberajú redaktori“. On ako šéf ich však schvaľoval. A pravda je, že téma týkajúca sa Zajacovej reformy sa v Reportéroch STV nikdy nenakrútila. Ak sa nastolila – napríklad monitorovanie aktivít akciovej spoločnosti Veriteľ, privatizácia liečebných ústavov a podobne – bola odmietnutá s argumentom, že je nezaujímavá. Z rovnakého súdka sú argumenty o tom, že téma bola „neatraktívna“, „neprofesionálne urobená“ alebo „neprinášala nič nové“. Opäť ide o – nazvime to – uhol pohľadu: redaktor si myslí, že niečo je hodné zverejnenia, no jeho šéf má iný názor. V tomto duchu sa niesla aj reportáž o vražde Daniela Tupého: podľa pôvodnej dohody mala poukazovať na nedostatočné potláčanie pravicového extrémizmu na Slovensku. Lenže časť, ktorá hovorila o ne-efektívnej práci polície, sa tam nakoniec „nehodila“. Novinár nemá byť ideológ To, že na televíziu sú vyvíjané tlaky, zažívajú novinári aj v iných televíziách. Aj na ich obrazovkách chcú byť politici, a navyše aj sponzori. A pokiaľ možno čo najnenápadnejšie, napríklad ako hostia na večierku. Redaktor, šéfredaktor a riaditeľ televízie sa slobodne rozhodujú… S každou zmenou majiteľa televízie prichádzajú zmeny na kľúčových postoch. Nedeje sa to len vo verejnoprávnej televízii. Napokon, odborníci môžu začať sledovať, ako sa prejaví vplyv nových majiteľov TV JOJ na jej reláciách. Zdá sa však, že divákovi tieto veci neprekážajú. Televízne noviny na Markíze boli najsledovanejšie aj v čase, keď boli zneužité ako výťah Pavla Ruska k politickej moci. Našťastie neboli najdôveryhodnejšie. Každý tlak, nielen ten politický, ale aj komerčný, je prekážkou v práci každého novinára, ktorý chce byť v prvom rade novinárom, a nie ideológom. Nemajú ho zaujímať politické a ideologické spory, ale pravdivosť problémov a ich dosah. Dobrý novinár dokáže mnohým veciam pomôcť a pohnúť ich dopredu. Skutočnosť, že môže odhaľovať veľa vecí, je nadradená nad to, že niektoré veci robiť nemôže. Ak by bol totiž novinár vo svojom presvedčení naozaj, ale naozaj dôsledný, prechádzal by z jednej redakcie do druhej stále. Autorka pracuje v redakcii relácie Reportéri STV
