Slovenská veľká politika sa po voľbách vo februári naplnila mnohými výnimočnosťami možno až svetového charakteru, ktoré do nej priniesli aj veľa nezrovnalostí. Prekvapujúcim víťazom volieb sa nakoniec stali amorfní Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, Nova, Kresťanská únia, Zmena zdola (ďalej len OĽANO). Hoci odhady volebných výsledkov tento variant v posledných prieskumoch okrajovo naznačovali, zisk hlasov pre OĽANO ďaleko prekročil všetky očakávania (a prekvapení boli asi aj v ňom samotnom).
Ďalšie výsledky volieb nebudeme rozoberať, len poznamenáme, že nepríjemne zaskočili koalíciu Progresívne Slovensko/Spolu, ktorá zostala mimo parlamentu. Prvýkrát od vzniku SR sa do parlamentu nedostali „maďarské“ strany. Do plejády porazených sa zaradila aj SNS a neprešlo ani KDH.
Svetový unikát vo voľbách
No ale poďme k tým nezrovnalostiam. Ide asi o svetový unikát, keď výrazné víťazstvo dosiahol subjekt, ktorý svoj volebný program s 900 (!) riešeniami zverejnil až ku koncu kampane (I. Matovič ho predstavil 10. februára 2020). Doplníme, že Sloboda a solidarita (zaregistrovaná 27. februára 2009) prezentovala svoj program dokonca so 1 144 bodmi na vyše 370 stranách 11. januára. Vzniká otázka, či nejde viac o humbug, lebo pri všetkej úcte pred takouto prácou, nevieme, kto to bude z voličov čítať??? Nepochybujeme o tom, že keby kandidátov strany skúšali z tohto programu, mali by v ňom veľké medzery.
Víťaz volieb predstavuje však aj hnutie s nezvyklým názvom. 23. novembra 2019 sa totiž pôvodné OĽaNO v registri politických strán a hnutí premenovalo na nové Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, Nova, Kresťanská únia, Zmena zdola, aby neboli koalíciou (hnutie s takýmto názvom je tiež asi svetovým unikátom). Doplníme, že staré OĽaNO sa považovalo nie za riadnu politickú stranu či hnutie, ale za akúsi politickú „eseročku“. Čo prinesie „inovácia“, je zatiaľ nejasné.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Keby nové hnutie kandidovalo ako koalícia, podľa niektorých vtedajších prieskumov by sa do parlamentu nebolo dostalo – neraz by v nich neprekročilo požadovanú hranicu 10 % hlasov, čo by ho zneistilo (frustrovalo) a aj jeho potenciálnych voličov. Treba pripustiť, že I. Matovič sa okrem iného vyzná v zákulisí slovenskej politickej scény ako aj v pôsobení na časť voličov. Víťazstvo OĽANO by si vyžadovalo špeciálnu mediálno-politickú analýzu, ale zostaneme pri zjednodušujúcom konštatovaní, že jeho hlavná zbraň bola v bezhraničnom táraní I. Matoviča. Labilita a improvizovanosť tohto zoskupenia sa však vo vláde iste prejaví, a to asi pre ňu v najmenej vhodnom čase, ako to už v politike chodí. Počkajme si.
Necháme bokom právne medzery v slovenskom volebnom zákone, ktoré dovolili takúto „kľučku“. Dokazujú len starú pravdu, že nedostatky práva vytvárajú priestor najmä pre špekulantov (hoci I. Matovič proti nim chce bojovať do roztrhania tela).
Máme „ľudovú“ vládu odborníkov?
Obrazne a opäť za cenu určitého zjednodušenia si vzhľadom na názov vedúceho hnutia koalície dovolíme označiť vládu za „ľudovú“. Aj najslabšia strana koalície je… Za ľudí (zaregistrovaná 2. septembra 2019). Je zaujímavé, že o národnom rozmere politiky sa v programoch vládnych strán a hnutí nehovorí nič, ale pojmom „ľudia“ sa to hemží všade (najmenej v programe SaS).
Okrem toho všetky koaličné hnutia a strany ponúkali najlepších odborníkov minimálne na Slovensku, čo však na zložení novej vlády príliš nevidieť ani necítiť. V neoliberalizme je možné absolútne všetko, ale opýtajme sa, ako by ľudia asi chodili do železiarstva, ktoré vedie vyučený kaderník? V politike akúkoľvek nomináciu voliči – „ľudia“ musia zniesť a „nakupovať“ u toho, kto dostal z vôle koalície kreslo.
Kandidáti na funkciu premiéra
Výsledky volieb zaskočili zrejme aj I. Matoviča, ktorý o tom, že sa stane premiérom možno sníval, ale reálne s tým nepočítal (ak to je ináč, ospravedlňujeme sa mu). Vývoj preferencií podľa prieskumov však začal naznačovať, že OĽANO sa môže stať subjektom, ktorého kandidát bude poverený zostavením vlády a túto otázku pred neho prinajmenšom v posledné dni kampane kládol.
Boli tu aj dvaja samozvaní „chválenkárski“ politici, ktorí sa do tejto pozície pasovali ešte pred začiatkom kampane. Išlo o M. Trubana, avšak klesajúce tendencie subjektu, za ktorý kandidoval, jeho arogantný politický kohutí hrebienok po viacerých lapsusoch zrazili. A. Kiska tiež arogantne dúfal (nie však tak diletantsky ako M. Truban), že ho vzhľadom na jeho predchádzajúcu „záslužnú“ činnosť vo funkcii prezidenta nakoniec v situácii, ktorá vznikne po voľbách, obdivovateľka v Grasalkovičovom paláci na funkciu predsedu vlády môže navrhnúť. V procese zostavovania nového establišmentu sa však zo zdravotných dôvodov vzdal záujmu o získanie funkcie a zostal len na čele strany Za ľudí.
Dvaja amatéri v riadení štátu na čele Slovenska
Slovensko sa do dejín svetovej politiky zapíše asi aj tým, že na jeho čele sa ocitli dvaja politici bez akýchkoľvek skúseností s prácou v štátnej správe. Ktovie, čo viedlo Z. Čaputovú k tomu, že sa začala o funkciu prezidentky zaujímať. Raketovým vzostupom preferencií za podivných okolností sa však stala favoritkou volieb (kandidát, ktorý odstúpil v jej prospech – „medzinárodne“ známy úspešný vedec s neskorším nevídaným podnikateľským úspechom R. Mistrík – sa stal členom permanentného krízového štábu a je ako vládny odborník mediálne preferovaný). Víťazstvo Z. Čaputovej bolo poznamenané tým, že predstavila veľmi chabý program, ktorým len dokumentovala svoju slabú pripravenosť na funkciu. Smer deptaný traumou z porážky v prezidentských voľbách v roku 2014 a škandalizovaný médiami však nebol schopný postaviť silného kandidáta. Potvrdil sa bonmot zlých jazykov, že základom kariéry nie je nič iné, ako byť najvhodnejším (jediným) kandidátom v daných podmienkach.
Prezidentka, ktorú pochlebovačne chvália médiá hlavného prúdu a dostala množstvo všelijakých ocenení pochybnej úrovne, nevytvorila žiadnu politickú líniu či ideu a nie je schopná (ani jej poradcovia) prísť s významnejšími nápadmi, ktoré zmenia pomery, ako to vyhlasovala v kampani. Vystupuje síce spravidla nadstranícky, ale nemá charizmu ani rečnícky talent a vo svojich prejavoch pôsobí neraz trpiteľsky a ničím príliš nezaujme. Vzhľadom na jej nešikovne skrývanú podporu Progresívneho Slovenska a obdiv k A. Kiskovi I. Matovič nie je kandidátom po jej vôli, nad čím sa veľkomyseľne povzniesla (možno musela, lebo nepísané slovenské politické zvyklosti nepustili). Uvidíme, dokedy ich zhoda, ktorá je však pre štát potrebná, bude formálne fungovať, pričom predpokladáme, že prvý poruší „tichý mier“ I. Matovič.
Tretiu osobu, ktorá dotvára „triumvirát“ na čele štátu, predstavuje predseda NR SR Boris Kollár (predseda hnutia Sme rodina, ktoré bolo zaregistrované 10. novembra 2015). Vzhľadom na to, že je poslancom od roku 2016, ho za amatéra v tejto funkcii označiť nemožno. Ide však o človeka s kontroverznou minulosťou, ktorým sa vo svete nemáme čím chváliť a len dotvára bizarnosť našej najvyššej politickej trojky.
Premiér, ktorý rád rozpráva, ale nemá čas na vytváranie strategickej línie
V (neoliberálnej, postmodernistickej) politike v tomto storočí nie je výnimkou ani voľba či menovanie najvyšších predstaviteľov štátu bez akýchkoľvek skúseností z jeho riadenia či politiky vôbec. Za príklad nemusíme chodiť ďaleko. Ide o ukrajinského prezidenta V. Zelenskeho, ktorý sa z komediálneho herca (profesionálneho šoumena) rozhodol stať politikom a vyhral voľby.
Príbeh nášho premiéra je však opačný. Svoje šašovstvo (amatérske – ľudové – šoumenstvo) predvádzal a zdokonaľoval 10 rokov v parlamente. Treba uznať, že do určitej miery ho prijíma časť ľudí, znechutených strojenosťou a pretvárkou politikov, čo mu tiež pomohlo k víťazstvu vo voľbách a zisku kresla premiéra.
Nechceme byť zlými prorokmi, ale V. Zelenskemu, ktorý je racionálnejší ako I. Matovič, sa príliš nedarí. Ospravedlňujeme sa čitateľom za porovnávanie Slovenska s Ukrajinou. Vláda I. Matoviča má k dispozícii oveľa pevnejší a kvalitnejší politický fundament, voči ktorému možno síce vznášať pripomienky, ale urobil zo Slovenska aj v rámci EÚ stabilný štát. Uvidíme, ako tento potenciál využije náš nový predseda vlády, ktorému vďaka neskrotnej vášni vystupovať denne aj na viacerých tlačových konferenciách a veľa na nich rozprávať, nemusí zostávať čas na zamýšľanie sa nad tvorbou nejakej politickej línie.
Možno I. Matovič chce zaviesť nový spôsob riadenia štátu a jeho obyvateľov, založený na sledovaní náhle vzniknutých nápadov na tlačových konferenciách. V súvislosti s kritikou situácie, ktorá nastala na slovenských cestách 8. apríla, sa treba dôrazne zastať prezidenta Policajného zboru M. Lučanského, že ako štátny funkcionár sa musí riadiť tým, čo mu príde písomnými pokynmi a nemôže konať na základe vystúpení na tlačových konferenciách. Každý, kto má skúsenosti s takýmito akciami ako štátny zamestnanec, vie, že treba dôsledne dodržiavať pokyny. Vždy sa môže nájsť nejaký matovičovský vykuk posilňovaný jeho udavačským syndróm, ktorý sa bude sťažovať, že jeho nekontrolovali. No a viete si predstaviť dlhý, poučujúci komentár na tlačovej konferencii (na ktoré sa už vžil ironický názov plačovky) po obdržaní takejto informácie – udania. Ak ide o tak pravdovravného politika, za akého sa pasuje, možno by bolo na mieste aj niečo ako ospravedlnenie, alebo aspoň vysvetlenie.
Nemožno úzkoprso stavať ani na tom, že podľa niektorých výrokov skutočné politické dejiny na Slovensku sa začnú 21. marca 2020 – po vymenovaní vlády I. Matoviča. Výsledok volieb sa niekoľkokrát nezmyselne označil aj za ďalšiu revolúciu na Slovensku. Navyše tu máme veľkú čiernu dieru prinajmenšom od 4. apríla 2012, odkedy boli na čele vlád R. Fico a P. Pellegrini, či aj predtým.
Pandémia koronavírusu a vystupovanie I. Matoviča
Treba pripustiť, že pozíciu I. Matoviča mimoriadne sťažuje pandémia a že žiadny slovenský predseda vlády sa doteraz s takouto zložitou až krutou situáciou nestretol. Osudovou otázkou je, či má I. Matovič potenciál zmeniť sa na vládnuceho politického vodcu. To, čo pôvodne chcel – boj proti mafii, korupcii a špekuláciám – dnes akosi nie je na programe dňa.
Prípadov toho, že sa vlastnými nepremyslenými situačnými nápadmi dostal v zložitých pomeroch do ťažkostí, je však za krátky čas už neúrekom. Čím dlhšie bude pokračovať v tomto štýle vedenia vlády a štátnej administratívy, tým viac jeho popularita i autorita utrpia a „ľudia“ dospejú k záveru, že to je len ďalší v rade kapitalistických politikov, ktorý tradične len veľa sľuboval a málo toho urobil.
Na druhej strane však pandémia I. Matovičovi paradoxne aj pomáha. Umožňuje mu predovšetkým pokračovať v neobmedzenom táraní, fabulovaní nezmyslov a útokoch voči mnohým silám, ktoré mu vraj robia zle, nepočúvajú ho a pod. Podľa neho sú už aj v koalícii, nehovoriac o voličoch – „ľuďoch“.
Okrem toho, ktovie či zahraničnopolitické pôsobenie I. Matoviča v štandardných podmienkach nebude spojené s rôznymi rizikami dôsledkov prostorekého a nerozvážneho vystupovania, ktorým je známy. V EÚ sa so žiadnou nováčikovskou toleranciou a tobôž v napätých časoch vôbec nepočíta. A novinári v zahraničí, ktorí nebudú poháňaní vidinou tučných príjmov za sledovanie a udávanie, si na neskúsenom, ale veľavravnom premiérovi radi zgustnú. Od počiatku jeho nástupu do funkcie cítiť aj to, že nie je takým „miláčikom“ médií hlavného prúdu ako prezidentka Z. Čaputová.
Záverom – čo nás čaká s novou vládou, nevieme
Exaltované, ale infantilné vyjadrenia o tom, že príde najlepšia vláda v dejinách Slovenska, sú pre nás dôvodom, aby sme sa k nej kriticky stavali od prvých dní jej pôsobenia. Dobre nepôsobí ani pokračovanie útokov I. Matoviča (i ďalších exponentov nových čias) neraz spojené aj s dávkou nenávisti najmä voči Smeru-SD, R. Ficovi a dnes už aj P. Pellegrinimu. Naznačuje to príklon k politickej taktike – keď neviem, čo mám robiť, zbabelo zaútočím na svojich predchodcov a obviním ich zo všetkého zlého.
Fenomén vlády I. Matoviča má aj širší rozmer, spojený s dlhodobou deformáciou politickej atmosféry na Slovensku, ktorá nadobudla v posledných rokoch príliš agresívny charakter. Nie náhodou sme uviedli, kedy sa jednotlivé strany a hnutia vládnej koalície zaregistrovali. Ich pôsobenie je veľmi krátke – jedine SaS tu je viac ako 10 rokov. Ak zohľadníme ešte kopu politických prebehlíkov (odióznym príkladom je J. Mihál, ktorý za to získal kreslo štátneho tajomníka a ktovie koľko ich bude na ďalších stupňoch štátnej či vládnej hierarchie), napriek vznešeným rečiam pôjde len o ďalšiu veľkú kamufláž meniacich sa osôb, ale bez zmeny systému.
Bude nesmierne dychtivá túžba po moci stačiť na to, aby sa koalícia dlhší čas v objektívne nepriaznivých podmienkach udržala? A to sa radšej nepýtame, či bude schopná riešiť problémy podľa sľubov z kampane. Za niekoľko dní má byť na svete vládny program, po ktorom sa k téme životaschopnosti o pravdovravnosti vlády môžeme vrátiť.
Každý národ má podľa klasika vraj takú vládu, akú si zaslúži. V podmienkach neoliberálnej globalizácie (ktorú vážne podkopáva pandémia), to však už neplatí, lebo voliči – „ľudia“ sa ocitli v akejsi prešpekulovanom mediálno-politickom stave podobnom hypnóze. A tá neprirodzene podmieňuje volebné správanie nielen u nás, ale vlastne na celom Západe i inde vo svete. Treba len dúfať, že pomery sa časom zmenia. Ale to musíme priložiť ruky k dielu a nielen vo voľbách, ale hneď potom ako sa skončí čas krízy pandémie.
