O ľuďoch akurátnych

Akurátny – to je výraz, ktorý Milan Čorba vo svojej spomienkovej knihe používa rád. To slovo vyjadruje nielen spoločenskú úroveň, ale aj príslušnosť k triede. Autor sa ním zaraďuje, presnejšie vyčleňuje spomedzi ľudí kolektivistických, šedivých, nie veľmi vzdelaných, nie veľmi bystrých, nie veľmi zrelých, nie veľmi umných, skrátka – neakurátnych. A čitateľ mu rozumie, sám by sa rád pohyboval v spoločnosti iba akurátnej.

Lenže, kde ju nájsť, a nekradnúť?

Nielen dnes, ale najmä dnes.

Na tých akurátnych ľudí často dnes myslím. Takmer celá slovenská kultúra sa po nežnej revolúcii a následnom majetkovom prevrate kolektivisticky postavila na jedinú stranu. Celkom ako po revolúcii a následnom majetkovom prevrate v roku 1948 – ako to poznám z literatúry. (Ak literatúra klame, mýlim  sa aj ja.)

Všímala som si to najmä na pohreboch. Slovensko je také malé, že tu skoro každý každého pozná. A ak umrie človek, ktorý vo svojom kumšte čosi znamenal, dosť často bol aj bývalým komunistom. Ako sa s ním rozlúčiť, a neklamať? Všelijako sa to obchádzalo a obchádza, len priznať farbu sa takmer nikomu nežiada.

A keby len na pohreboch – aj v tvorbe sa takmer každý musí vyznať z toho, ako nenávidel minulý režim, a ako doteraz žneme jeho úrodu – zase celkom v duchu pofebruárových vyznávaní, keď za všetko zlé mohli zvyšky buržoáznej morálky zažratej do našej svetlej prítomnosti. Mladí ohniví diskutéri ani netušia, ako veľmi sa podobajú na tých, ktorých by najradšej vešali na kandelábre.

Veľmi neakurátne to je.

Ale najsilnejšie na mňa pôsobí to hlboké ticho súčasnej kultúrnej elity na tému nielen divokej rozkrádačky štátneho majetku za dvadsaťtri rokov bujnejúceho lúpežného kapitalizmu, ale aj na tému mravného bahna, v ktorom sa, žiaľ, našli spolu s tými, ktorým svojím elitným príklonom kryli chrbát. Ak sa aj ozvú – tak len osvedčene: lebo Fico!