Politika by nemala byť umením zabrániť ľuďom, aby sa starali o to, čo sa ich týka.
(Paul Valéry).
Vo svete nesúmerateľnosti sa čiernou labuťou stal pojem triedy, dnes pripomínaný „preventívnou realitou“. Ak by sme prijali prístupy teoretikov, ktorí podporujú myšlienku druhej moderny a akceptovali myšlienku nesúmerateľnosti rozdielov medzi bohatstvom a chudobou v dnešnej globálnej spoločnosti, tak je pravda, že žijeme stále na okraji útesu, vo svete extrémov a že E. Hobsbawm má pravdu, keď poznamenal, že problémy dvadsiateho storočia, ktoré charakterizoval ako vek extrémov pokračujú aj v tomto storočí.
Dnes sa vládne prostredníctvom sebakontroly ovládaných. Stále platí poznámka Sartoriho, že výsledok transformácie… je nepredvídateľný. Na druhej strane môžeme tento výsledok ovplyvniť. On osobne neočakával, že inštitucionálne zmeny po roku 1989 nadobudnú na celom svete až také tempo a rozsah. Sám na vlastnú hrôzu zisťoval a zistil, že keď si položil otázku, či vieme ako meniť, odpoveďou mu bolo hlasité nie a že prebiehajúce reformné udalosti nesú pečať nekompetentných reformátorov. Možno sa to niekomu zdalo ako príliš príkre, aby vzápätí dodal, že mnohé východoeurópske reformy boli neuvážené. Globalizácia sa k týmto javom pridala a spustila nové procesy diferenciácie, nové spôsoby „odoberania šancí“ „nevhodným“ jednotlivcom, alebo skupinám. Na verejné autority sa nahliada ako na sprostredkovateľa korupcie a používateľa zbytočného násilia – nie ako na občanovu záštitu, ale ako na občanovo bremeno. Verejnou autoritou je aj sociálne občianstvo. Aby stratilo svoju váhu a silu, bolo potrebné urobiť tabu z autority vôbec, nahradila ju fikcia anonymity kapitálu.
Do hry dostala neurčitosť a tú rozhodujúco určuje pohyb finančného kapitálu, tejto dnešnej podoby pohybu organizovanej modernity. Neurčitosť, ktorú žijeme, ovplyvňuje triedna štruktúra, pomer výrobných síl a výrobných vzťahov. Nie sú to ostrovy pozitívnej deviácie, ale je to extrémizmus, ktorým sa tento pomer prejavuje. Sociológovia, ktorí rezignovali na všeobecno, sú zmätení. Až všeobecná kríza v spoločnosti, ktorej sme svedkami, nás vracia do reality. Nové a novšie podoby technologických inovácií paradoxne neurčitosť a neistoty iba potvrdzujú a inak to vlastne ani nemôže byť, keďže všeobecno a neurčitosť splynuli. Žijeme vo svete revolúcie vedľajších dôsledkov modernity. Aby sa neurčitosť stratila, je potrebné odstrániť tie paradoxy, ktoré sťažujú pochopenie podstatných súvislostí, spomenutých vedľajších dôsledkov modernity. Pravdepodobne najväčším paradoxom je vznik nesúmerateľnosti sociálnych pozícií, ktoré z doterajších nerovností produkujú zvláštne sociálne svety. V sociálnej rovine sa rozdiel sociálnych pozícií stal neporovnateľným a v politickej rovine vznikla privilegovaná elita oddelená od zvyšku spoločnosti. Aj naivní globalizátori sa rozlúčili so svetom Gaussovej krivky. Nehovorí sa o dôsledku asymetrie v politickej rovine. Akoby bola ovládaná princípom neurčitosti a dokazuje ju vynútený, preventívny spôsob fungovania politiky. Politika tuší, čo sa môže stať, ale nevie kedy. Politika však vždy bola umením možného. Nie je preto jedno, aké teórie, pojmy, kategórie, symboly nás zastupujú. Zastupovať znamená urobiť prítomným niečo neprítomného, dokonca aj v dobe, keď sa dejiny používajú ako argument proti hľadaniu alternatív. Relativizmus, ktorý sa presadil, vytvoril priestor na politickú manipuláciu. Prekážkou financializácie ako jednej z trojice premien kapitalizmu v súčasnosti, globalizácie a neoliberalizmu, je špecifická forma historického vedomia, pamäť. Stratila sa a dostáva sa situácia mimo kontrolu? Ocitli sme sa vo svete antinómií buržoázneho myslenia? Kríza verejných autorít je tak vyústením situácie, do ktorej sa dnešná spoločnosť dostala. Preto nepozerám Colnicu.
