O kráse a škaredosti

Otvorili sme prehnité vráta na starom drevenom zrube a opatrne sme vošli dnu. Práchnivé drevo spolu s ľudskými výkalmi a zatuchlinou smrdelo tak prenikavo, že niekoľkí z nás sa hneď na začiatku otočili a s rukami na ústach vyleteli von z miestnosti, ktorú pán Šupák nazýval vstupnou chodbičkou. Odistili sme železný háčik na dverách jedinej izby domčeka na okraji mesta, ktorému sa už aj lekár vyhýbal širokým oblúkom. Pán Šupák ležal na úzkej kovovej posteli prikrytý perinou bez obliečky, košeľu mal na hrudi zašpinenú od zvratkov i od krvi, z neostrihanej brady mu trčali skučeravené chuchvalce špinavých dredov a v rukách práve držal nádobku s močom. Tú po príchode návštevy ohľaduplne položil pod posteľ k ďalším piatim podobným nádobkám bez uzáveru. V drobnej miestnosti stála len jedna skriňa, polica, stolík a plechové kachle. Prach, špina, odpadky a páchnuce handry však spôsobili, že izba vyzerala preplnene. Zo stropu prevísali husté pavučiny, v košíku s tvrdým chlebom sa hemžili chrobáky a v pohári s vodou plávala utopená myš. Takmer nás napínalo na zvracanie, keď sme sa dívali ako znetvorený dedko jednou rukou nalial polievku, ktorú sme mu priniesli, z obedára do hrnca, čo vyzeral ako roky neumytá miska pre psy. Kýpťom si pridržal hrniec pri ústach a začal s chuťou chlípať. Keď dojedol, vytiahol spoza postele igelitovú tašku s použitými vreckovkami, ktoré nazbieral v kontajneroch pod činžiakmi a jednou z nich si utrel ústa. Nemotorným pohybom však nešikovne rozlial dve nádoby, ktoré ako dajaké poklady ukrýval pod posteľou. Bez slova si vyzliekol deravú vestu, utrel ňou drevenú podlahu a handru vyžmýkal do hrnca, z ktorého práve dojedol. Potom si vestu bez rozmýšľania opäť obliekol. Krása naša(?) každodenná Bolo to, čo sme videli, škaredé? Ťažko povedať. Aj keď vo všeobecnosti všetci vieme rozlíšiť, čo je škaredé a čo nie, hodnotí škaredosť i krásu každý podľa vlastných kritérií. A jedno i druhé na nás aj rôzne vplýva. Niektorí sa inšpirujú aj škaredosťou, väčšina z nás však tým, čo je nepekné, opovrhuje a hľadá radšej krásu. V spleti týchto rýdzo emotívnych pojmov sa často zmietame aj pred televíznou obrazovkou, cez ktorú k nám prúdi množstvo obrazov. A akokoľvek sa budeme na televíziu dívať, sotva ju môžeme nazvať inak ako továreň na krásu. Hneď od rána sa nám z obrazovky prihovárajú stereotypy krásnych žien a mužov s večným úsmevom a dobrou náladou. Ranné vysielanie má do našich obývačiek priniesť úsmevný a pohodový začiatok dňa. Už len slovo pohoda moderátori skloňujú vo všetkých pádoch a servírujú ho ľuďom k raňajkám tak často, ako sa len dá. Usmievavá a krásna moderátorka pri všetkom: pri správach o stave štátu, života, Zeme, pri správach o počasí aj o rôznych katastrofách, i v štúdiu. Pastelové farby, veselé reči, na stole krásne upečené koláčiky, vyleštené červené jabĺčka, vlažný humor… Prehliadku krásna preruší reklama, ktorá ním tiež priam srší a presviedča nás, že všetko sa dá zvládnuť bez problémov. Po rannom vysielaní nasleduje pásmo telenoviel a seriálov. Všetky sa končia šťastne, ich hrdinovia sú takmer bez chybičky, ulice v mestách sú čisté, domácnosti upratané a človek zrazu pocíti, že je asi jediný spomedzi ľudí na celom na svete, čo svoje životné situácie nezvláda vždy na jednotku. Nasleduje séria talkshow a popoludňajších programov, ktoré akoby z oka vypadli obrazu ideálna. Večer nám sladké sníčky zaželajú romantické filmy alebo zábavné relácie a my môžeme ísť po krásnom dni ešte krajšie spať. Médiá nám naozaj ustavične tisnú pred oči a vtláčajú do uší ideálny model života, ideálne ženy a ideálnych mužov, ideálne deti, rodičov, starých rodičov. Každý sa preteká v tom, ako vynájsť lepší spôsob na zvládanie stresu, účinnejší prostriedok na udržanie krásy či manuál na najšťastnejší život. Máloktorá kráska z filmu vyzerá skutočne a väčšina svalovcov z akčných seriálov sa podobá na mýtus, ktorý na ulici nik z nás bežne nestretne. Všetko je povolené Akákoľvek odchýlka od krásy, nieto škaredosť, je pre takýto model neprijateľná. Nevyvoláva hrejivý pocit pokoja, neprináša ružové okuliare ani fantastický svet bez zla. Navyše ju práve so zlom často stotožňujeme. Všade sa totiž dozvedáme, že to, čo nie je pekné, nie je ani dobré. Svedčí o tom aj zaužívaný stereotyp záporného hrdinu, ktorý máva obyčajne okrem vnútra nepekný aj zovňajšok. Ale v televíznom vysielaní má škaredosť aj iné využitie. Televízia rada šokuje a na dosiahnutie tohto cieľa sú povolené všetky prostriedky, nevynímajúc prezentáciu toho, čo je odpudzujúce, nepekné. A my bývame radi šokovaní. Aj škaredosťou. Ale nie takou, ktorá by nás nútila zamyslieť sa, ktorá by nás oslovila tak, aby sa v nás zobudil súcit alebo by sme sa zamysleli nad jej príčinami, ktorá by nás prinútila naučiť sa, ako ju premieňať na krásu. V našom svete ovládanom médiami sa očakáva iba taká nepeknosť, ktorá zaujme tým, že šokuje. A rovnako, ako nám médiá nanucujú unifikované predstavy a modely krásy, nanucujú nám aj modely škaredosti. Selektujú, ktoré škaredé a pekné obrazy a impulzy sú pre nás (alebo pre to, aby nimi médiá dobre zarobili?) dobré. Predstavte si, že by nejaký bláznivý producent posadil do moderátorského kresla pána Šupáka zo začiatku tejto úvahy. Niektorí z nás by s konštatovaním, že v tej televízii už naozaj nevedia, čo majú robiť, pravdepodobne s odporom prepli na iný kanál. Iní by sa na odpudivého dedka dívali zhnusene, ale dívali, a možno až s istým pôžitkom. Ďalší by v jeho prezentovaní na obrazovke hľadali skrytý význam a posolstvo pre svoj život a asi by ho aj našli. Iní by sa smiali, lebo ak na niečo nie sme pripravení, obyčajne je naša reakcia zmätená a zmätok zakrývame smiechom až výsmechom. Každý podľa svojich vnútorných kritérií. Ukázať škaredosť, ktorá o niečom vypovedá, si vyžaduje určitú dávku odvahy, citu pre správny výber i načasovanie. Najmä vo svete, ktorý glorifikuje len peknotu. Lebo hľadať peknú škaredosť je naozaj ťažké. Naopak, škaredú krásu nájdete veľmi ľahko. Autorka je doktorandka na Trnavskej univerzite