V našich časoch v rôznych krajinách sa dejú veľmi podobné udalosti. Scenáre sú skoro rovnaké, preto musíme porozmýšľať, či nevzniká pred našimi očami trvalý trend v politike.
Vyzerá to tak:
– v prezidentských (alebo parlamentných) voľbách vyhráva jeden z kandidátov (alebo strana), ktorý (ktorá) dostal(a) väčšinu hlasov občanov;
– po voľbách (hneď alebo o nejaký čas) občania nespokojní s výsledkami (alebo aktivitami víťazov) začínajú protesty na uliciach;
– protesty sa šíria, zúčastňuje sa ich veľa ľudí, ale ani zďaleka väčšina;
– väčšina obyvateľstva, ktorá zabezpečila víťazstvo na voľbách, sa k tomu vôbec nevyjadruje;
– protestujúci žiadajú zmeny, najmä personálne, okrem ktorých ešte môže byť spomenutý boj proti korupcii (už som písal, čo si o tom myslím),ale zvyčajne nič konkrétne;
– organizátori protestov sú úplne alebo čiastočne úspešní: minimálne zvyšujú svoje šance pre budúcnosť, maximálne dosahujú zmeny v moci vo vlastný prospech.
Počiatočné písmená názvov krajín, kde sa už použil alebo sa dnes používa tento scenár, môžu tvoriť skoro celú abecedu – od Arménska do USA. Aj na Slovensku môžeme uvidieť niečo podobné.
Ako hodnotiť také udalosti? Z pohľadu klasických predstáv nemajú nič spoločne s demokraciou. Je známa definícia: demokracia je procedúra. Všetko, čo sa deje mimo procedúry určenej zákonom, nie je demokracia. Poľsko-americký politológ A. Przeworski spresnil: istota procedúr s neistotou výsledkov. Inak povedané, demokracia nikomu negarantuje výsledky (ešte jedna definícia od Przeworského: demokracia je systém, v ktorom vládna strana môže prehrať voľby), ale procedúry musia byť presne určené a garantované.
V modernom svete je však veľa sympatizantov demokracie ako procedurálnej neistoty s istotou výsledkov: dosiahnuť to, čo chcú a až potom tomu dať náležitú formu.
Ešte jeden známy názor: demokracia je moc väčšiny. V uvedených prípadoch väčšina už vyjadrila svoj postoj na voľbách. Je dosť ľudí, ktorí chodia voliť, ale nikdy nepôjdu demonštrovať za niečo do ulíc. Aktívna menšina bude vždy zreteľnejšia, ostrejšia a efektívnejšia ako pasívna väčšina. Keď deklaruje svoje pohľady a záujmy v mene národa, nikto jej namieta.
Existujú technológie, dovoľujúce organizovať masové schôdze s akýmikoľvek cieľmi. Súčasníci, najmä mládež, pozerajú na to ako na flash mob, na možnosť tráviť čas s priateľmi zo sociálnych sietí. Neprekvapilo by ma, ak by PR-agentúry už ponúkali zabezpečenie zhromažďovania demonštrantov ako službu.
Medzi možnými dôsledkami je nepredvídateľnosť politických procesov a kompromitácia parlamentnej demokracie – výsledky volieb môžu byť kedykoľvek odmietnuté a výber väčšiny voličov ignorovaný.
Ak je to trvalo udržateľný trend, musíme sa opýtať, či sa nemení obvyklá forma a obsah demokracie. Presnejšie, či nejde na novom technologickom základe k návratu k priamej demokracii – ako na aténskych zhromaždeniach, kde na čele boli tí, ktorí hlasnejšie zakričali. Ale teraz kričíme cez internet…
Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia
