Víkendový zjazd Sociálnodemokratickej strany Slovenska umožnil podľa očakávania a všeobecných trendov svojim poslancom za SDK dvojité členstvo. Prijaté dokumenty potvrdili, že medzi SDSS a SDĽ existujú len skutočne nepatrné (ak vôbec nejaké) rozdiely. Napriek tomu sa vzťah medzi týmito politickými subjektmi dlhodobo pohybuje v rovine, ktorú možno označiť za strategické partnerstvo so škrípajúcimi zubami. Tento typ spolupráce stelesňuje predovšetkým staronový predseda SDSS Jaroslav Volf, ktorého antipatie voči SDĽ sú dlhodobo známe. Ide však naozaj iba o personálne animozity, pretože kontakty sociálnych a ľavicových demokratov sú inak všeobecne srdečné a na komunálnej úrovni často dosahujú nadštandardnú úroveň. Je teda Jaroslav Volf jedinou prekážkou zjednotenia ľavice na Slovensku? Také jednoznačné to zasa nie je. Sociálni demokrati mali vždy ambície prerásť do rozhodujúceho ľavicového zoskupenia. To sa im nepodarilo, najmä vzhľadom na nevýrazné tradície sociálnej demokracie na Slovensku, ale aj vzhľadom na rovnako nevýrazné osobnosti na jej čele. Dnes je už vidina silnej SDSS viac-menej iluzórna, no túto skutočnosť si zatiaľ ambiciózny líder sociálnych demokratov nepripúšťa. Vedú ho k tomu jednak skúsenosti zo Spoločnej voľby a jednak jeho osobné vzťahy s ostatnými ľavicovými politikmi. A tak SDSS naďalej parazituje na odkaze Alexandra Dubčeka a starostlivo si chráni svoju značku, bez ktorej by jej existencia v súčasnosti stratila akýkoľvek význam. Hrozivo sa tým začínajú napĺňať slová predsedu SDĽ Jozefa Migaša, že dôležitejšia ako integrácia ľavicových strán bude možno integrácia ľavicových voličov. Sociálna demokracia sa tak každým dňom dostáva do čoraz horšieho postavenia a pri pokračujúcom poklese jej preferencií (v súčasnosti okolo pol percenta) sa rokovanie s týmto politickým subjektom môže stať v podstate bezvýznamné.
Takto však uvažovať nemožno. Napriek tomu, že po minuloročných voľbách sa SDĽ stala hegemónom ľavicového politického priestoru (z tohto hľadiska nebol ani tak významný jej konkrétny percentuálny výsledok ako jej pomer k SOP), sociálno-demokratické a socialistické strany musia zintenzívniť vzájomnú komunikáciu. Nevyhnutným predpokladom takéhoto kroku musí byť zdržať sa akýchkoľvek útokov voči inému ľavicovému subjektu. Navrhujeme aj zvolávanie pravidelných okrúhlych stolov všetkých (i mimoparlamentných) ľavicových demokratických síl. Ľavica na Slovensku sa musí naučiť spolupracovať. Ak pre nič iné, tak preto, že ju k tomu bude nútiť zvyšujúci sa integračný pohyb na pravej strane politického spektra. Boj s konzervatívnou kresťanskou pravicou sa vlastne už odštartoval a vzhľadom na jej tradicionalistické zázemie bude čoraz tvrdší. Nepochybujem o tom, že si to uvedomili aj sociálni demokrati po svojom víkendovom sneme?
