Tí dvaja muži, obaja kňazi, majú úplne odlišné osudy, a predsa niečo spoločné: presiahli cirkevné kruhy, ich život sa stal príbehom a majetkom veriacich i neveriacich. A obaja sa stali aj námetom na film.
Róbert Bezák a film Oľgy Záblackej „Arcibiskup Bezák, zbohom“. A Marián Kuffa vo filme Ladislava Kaboša „Všetky moje deti“.
Záblackej dokument sa pohybuje vo svete spomienok a reálnej mimoriadnej udalosti: odvolania arcibiskupa Róberta Bezáka z vysokého cirkevného úradu. Neprekvapí, pretože je dostatočne známy z médií. Vidíme v ňom množstvo chronologicky odvysielaných správ a reportáží, ktoré táto udalosť vyvolala a doplnený je rozhovormi s najbližšími príbuznými a známymi kňaza. Pre menej chápavých je vložená kašírovaná rozprávka, kde je všetko od začiatku čiernobiele (alebo červenočierne), interpreti pre istotu podčiarkujú jednoznačné a nemenné pravdy aj svojimi grimasami, ak by náhodou predsa len niekto chcel zapochybovať.
Kabošov film je reportáž o živote človeka medzi ľuďmi, tými najbiednejšími z biednych. Ujal sa ich nie iba duchovne, on s nimi a na svojich pleciach nesie ich strastiplný život. Duchovná služba je akoby „navyše“, hoci v jeho konaní a správaní – vlastne podstatná.
Záblackej film sa odohráva v krásnych prostrediach: chrámy, mestá, paláce, baletná sieň, prírodný amfiteáter, vinohrad, dom umelca. Arcibiskup nad všetkými čnie – aj svojou postavou, aj vnímaním veriacich. Ich obdiv a oddanosť z neho urobili hrdinu. Vo filme sám hovorí: akoby boli dvaja Róbertovia Bezákovia, ten jeden, Bohu oddaný, Bohu slúžiaci, Božie prikázania nasledujúci, a ten druhý, ktorého chcú v ňom vidieť jeho sympatizanti. Ľudia majú radi rozprávkových hrdinov – on túto túžbu už aj svojím zjavom napĺňa. Vie, že ho ľudia majú radi, veľmi. Ale tí „hore“ ho tak radi nemajú. Niekoľkokrát to vo filme zopakuje. Ktosi mu skazil život, prerušil sľubnú kariéru, a on ani nevie, prečo. Vo filme vidíme nielen krásne prostredie, ale aj pekných ľudí, sám Róbert Bezák je krásny urastený modrooký chlap, vždy dobre oblečený a upravený, s podmanivým úsmevom. (Aké ten mohol mať krásne deti!)
Kabošov film sa odohráva v úplnom kontraste: v špine, v prachu, v chatrčiach, s potkanmi pod posteľami. Deťom lezú muchy až do úst, potulujú sa v blate osady, takmer holé. Ženy vo vyťahaných tričkách rodia od pätnástich rokov, koja deti, strácajú zuby a krásu. Muži sa motajú bez zamestnania, zato s plnými rukami roboty, ako uživiť tie kŕdle detí. Áno, aj klamú, áno, aj kradnú, áno, aj sa bijú, áno, aj sú nevďační a len otŕčajú ruky… Marián Kuffa ich však napriek tomu neopúšťa. Ako neopustil ani jedného narkomana, prostitútku, dokonca vraha. Svoje kňazstvo berie ako povolanie k cnosti. Aj on je sympatický zjav, urastený pekný chlap, ale nie vždy upravený, nie vždy ostrihaný, aj zub mu tuším chýba v úsmeve. Chodí oblečený v montérkach, tričku, má zaprášené bagandže, ošľahanú tvár. Vozí do osád váľandy, plechy na chatrče, aj murárskeho majstra privezie. Keď sa mu posťažuje, že mu ukradli už piate kladivo, nezaprie zmysel pre humor: „Štefan, buď rád, veď ja ti zoženiem nové. A keď ukradli kladivo, znamená to, že chcú robiť… a to je dobré, nie?“ Marián Kuffa žije tak už 24 rokov! To nie je póza pre kameru. Svojich farníkov vedie, karhá, nič im nedaruje, ale stále cítiť z jeho správania lásku, nikdy sa ani nad tým posledným osadníkom nepovyšuje. Reverendu si oblečie na návštevu v osade v konfliktnej situácii: akoby medzi seba a svojich farníkov v tej chvíli postavil oltár: toto si všimnite, toto vám prinášam, nie ja, ale ten, ktorého príkazy plním…
A raz sa dráhy týchto dvoch mužov, filmových hrdinov, pretnú.
Po tom, čo odmietol kňaz zo Žakoviec Marián Kuffa peniaze za knihu Róberta Bezáka. To vyvolá senzáciu a arcibiskup ho na fare navštívi. Marián Kuffa spomína, že bol návštevou zaskočený, lebo Róbert Bezák neprišiel sám a nepozorovaný. Pre neho je pritom arcibiskup stále veľká autorita. „Koktal som, nevedel som, čo povedať…“ priznáva otvorene vo filme Všetky moje deti. „Ale ja som mal vtedy úplne inú starosť. Mňa nezaujímal odmietnutý honorár, lebo vonku mrzlo, a ja som potreboval ubytovať päť ľudí. Oni by pomrzli…“ Tých milión korún, ktoré by „jeho“ ľuďom veľmi pomohli, neprijal. Vo filme hovorí, že cítil niečo nečisté. Akoby cez ten dar chcel niekto rozdeľovať. S tým nesúhlasí. Jeho poslaním je spájať. Milovať, nie nenávidieť.
Pri tejto sekvencii mi blyslo mysľou: prečo arcibiskup nedaroval honorár diskrétne? Veď Boh by to videl a vedel. Alebo účel daru bol iný, ako pomoc najbiednejším?
Po premietaní filmu Všetky moje deti som v kine zažila čosi nevídané: spontánny potlesk divákov. Myslím si, že zaslúžený.
Práve teraz majú filmoví fanúšikovia možnosť oba filmy porovnať. Azda aj osud a príbeh týchto dvoch kňazov, ktorý už dávno nie je iba ich vlastný. Premieta sa do nich vnímanie sveta tých, ktorých chtiac-nechtiac reprezentujú. Vo filme Oľgy Záblackej zachytáva oko kamery okrem hlavného hrdinu aj politikov. Procházku, Radičovú, Mikloška. Vo filme Ladislava Kaboša ich niet. (Napriek tomu, že brat kňaza Mariána Kuffu je poslancom slovenského parlamentu.) Rozdiel vnímania sveta, jeho hodnôt, nie je v slovách, ale v skutkoch. To vieme. Aj to, že v živote je asi najťažšie neslúžiť zlu a rozširovať dobro. Iba jedna vec je ešte ťažšia: vedieť to rozoznať.
(Uverejnené v Literárnom týždenníku 11 – 12/2004 z 26. marca 2014)
