Vari nikde sa kvality a nekvality slovenského politického života neprejavujú tak zreteľne, ako práve vo verejných diskusiách politikov. Z hľadiska politika a aj z hľadiska diváka a poslucháča, pre ktorých je relácia určená, nakoniec vždy išlo najprv o „dojem“, o istú formu duelu, zápasu. Tento „duel“ však má zmysel len vtedy, keď sa nám diskusiou stane politická realita jasnejšia. Keď diskutujúcim ide aj o „vec“ teda o hľadanie možných riešení nejakého zložitého problému, alebo aspoň o vyjasnenie stanovísk, prípadne o hľadanie ciest k možnému kompromisu. Až potom, resp. popri tom, môže ísť aj o ono slávne „kto z koho“, o zisťovanie pomeru síl medzi účastníkmi sporu. Ideálne je, keď sa darí dosahovať všetky tri ciele: politik vysvetlí a obháji svoju vec, vyvolá pri tom dobrý dojem a zároveň sa „zapíše do poradovníka“ na náš hlas vo voľbách.
Veľmi dobre vieme, že rozhovor politikov sa vždy bude zásadne odlišovať od rozhovoru expertov, intelektuálov. Politik uvažuje v kategóriách zápasu, či už chce alebo nie, tak väčšinou sa – hoci i podvedome – riadi princípom „kto z koho“. Experti vedia, že musia dôjsť k výsledku, ktorý je prijateľný pre všetky zúčastnené strany. Preto chcú presne porozumieť svojmu oponentovi. Politik vyhľadáva konfrontácie, „chce“ mať nepriateľa, pretože to mu dovoľuje „profilovať sa“. Expert hľadá oponenta, vychádza z predpokladu, že racionálni aktéri musia dôjsť k približne rovnakému riešeniu. Politik vie, že isté konflikty nemajú riešenie. Expert musí predpokladať, že existuje racionálne riešenie každej problémovej situácie.
Kde sú tie časy, keď sme predpokladali, že za každým politikom je aj expert, keď sme si čakali, čo politici povedia, do akej miery si nás dokážu získať pre svoje pravdy. Na niektorých sme dokonca videli snahu rozprávať aj so svojimi protivníkmi tak, akoby ich bolo možné presvedčiť. Toto všetko je už dávno minulosťou, na televíznych obrazovkách vidíme a z rozhlasových štúdií čoraz častejšie počujeme ľudí, ktorých mentalita – súdiac aspoň podľa toho, čo počujeme – sa stále viac začína odpútavať od občianskeho štandardu. Biela košeľa a kravata, to je len maska: za ňou sa skrýva predmestský alebo dedinský bitkár. Nemá zmysel, aby sme to zvaľovali na jedného, na tento spôsob komunikácie naskočili skoro všetci, páči sa im to, a keďže v tom pokračujú, vedia, že sa to páči aj ich voličom, teda nám.
Neviem, aký je dnes „rating“ politických televíznych a rozhlasových diskusií. Keďže ich však všetky televízne a rozhlasové stanice presúvajú do divácky prázdneho času nedeľného obeda, alebo na neskorý večer, tak to s nimi asi nebude príliš ružové. Možno je to na škodu, možno odrážajú vzťah verejnosti k politike, reakcie divákov a poslucháčov na „súboje“ politických matadorov. O dôležitosti politiky a politikov zrejme nikto nepochybuje, všetci však zrejme začíname mať pochybnosti o dôležitosti ich rečí. Dokonca začíname nadobúdať istotu, že to najdôležitejšie sa odohráva za oponou slov, že skrátka, je to tak, ako to vraj vždy bolo, vždy sa vraj reči hovorili a chlieb sa jedol. Neviem, čo by sa s tým dalo robiť, viem však, že tým najhorším riešením by bolo, keby sa verejnosť stala úplne ľahostajná k tomu, čo nám politici hovoria. Tým by vlastne dostali voľnú ruku. Počúvajme ich teda a nedajme sa im nachytať. Nenaletíme predsa nejakým bitkárom.
