Pohľad na Slovensko – vodná stratégia
Pokračovanie futurologickej elégie spred roka bolo už v Slove zverejnené pod názvom Kassandra podáva správu o stave sveta (I. Bajer, L. Hohoš). Tendencie popísané v elégii pred rokom sa naďalej vyhraňujú a vyostrujú. Nádej, že ľudstvo sa spamätá na základe varovných prognóz, je z hľadiska pravdepodobnosti veľmi malá, dokonca by sa dala prirovnať k „divokej karte“. Tento termín používajú prognostici. Ide o udalosť typu „čierna labuť“, ktorej pravdepodobnosť je extrémne nízka, lenže ak predsa len nastane, tak má fatálne dôsledky (príklady – úspešný atentát, teroristický útok, tsunami v jadrovej elektrárni, automatické odpálenie jadrových zbraní). Nevzťahuje sa na každú nepravdepodobnú udalosť, napríklad pristátie malého lietadla pri Kremli je „čierna labuť“. Ak už sa začala „rozkúskovaná vojna“, je veľké riziko, že nejaká divoká karta bude akcelerátorom. Ako je známe, v roku 2007 predložili ekonómovia prognózu, že Slovensko bude mať tempo rastu na úrovni 3 %. V roku 2008 im číslo vyšlo, lenže v rámci krízy nastal 3 % pokles. Myslím, že sa nemali vyhovárať, ale mali priznať, že neurobili prognostickú syntézu a teda nenaformulovali riziká – divoké karty. Českí sociológovia k svojim deviatim scenárom divoké karty priložili.
Významný predstaviteľ slovenského automobilového priemyslu sa nedávno vyjadril v médiách: „Dnes je však dôležité, aby akákoľvek vláda pripravila víziu Slovenska a automobilový priemysel tu udržala naveky.“ Keď odhliadneme od nezmyselného nároku „naveky“, ide o mentálnu slepotu. Keďže SR je extrémne otvorenou ekonomikou, je veľmi citlivá na výkyvy svetového a európskeho trhu, musíme byť pripravení na „čierne labute“, nepredvídateľné katastrofické udalosti podmienené tým, že svetový systém je extrémne vychýlený od rovnováhy. Malé výkyvy trhu môžu už aj tak vysokú nezamestnanosť katastroficky znásobiť. Seriózna vízia by sa v prvom rade mala zaoberať tým, ako sa bude radikálne meniť spôsob osobnej dopravy, nielen technologicky, ale aj koncepčne. To znamená, že individuálny dopravný prostriedok nebude treba vlastniť, ale bude sa používať podľa potreby, ako bicykel v niektorých mestách. Scenár „Detroit“ môže niekto považovať za extrémne nepravdepodobný a teda divokú kartu. Ja si myslím, že automobilová monokultúra nevydrží ani v strednodobom horizonte do roku 2030, ale aj keby zapracovala autarkia, fatálne dôsledky divokej karty by nás mali varovať, aby sme aspoň v talóne mali alternatívy.
Malá krajina ako Slovensko už dosiahla limity outsourcingu, čo pociťujeme odlivom zisku a teda nízkymi mzdami vo vzťahu k dosiahnutej produktivite. Budúcnosť spočíva v malom a strednom podnikaní, ktoré však musí byť konkurencieschopné na svetovom trhu. Zárodky nového sú spočiatku slabé, musia vyrásť. Nositeľ Nobelovej ceny J. Stiglitz podrobne popisuje ako ich treba chrániť a pestovať, čo je základnou podmienkou samoučiacej spoločnosti (learning society). Tam by mali ísť stimuly, a nie korporáciám, ktoré po ich vyčerpaní odchádzajú alebo vydierajú, nehovoriac o tom, že niekedy ani nemusia vytvoriť nové pracovné miesta a zákony si upravíme v prípade potreby kazuistikou. Pritom disponujeme národným bohatstvom, zásobami kvalitnej vody, rozvoj spoločnosti by sa mal postupne presmerovať na vodnú stratégiu. Futurologická spoločnosť Slovenska vypracovala príslušný návrh pred dvoma rokmi a predložila do Národného konventu. Stratégia vodných inovácii reprezentuje priesečník vnútornej i zahraničnej politiky Slovenska, či už si to uvedomujeme alebo nie. Ide o to, či danú príležitosť dokážeme využiť alebo ju jednoducho stratíme.
Šírenie gramotnosti zmenilo a mení svet. V súčasnosti ide o počítačovú gramotnosť, prístup k sieti – internetu. Futurologická gramotnosť znamená vnímať aktuálne situácie cez prizmu budúcnosti, pretože každým rozhodnutím budúcnosť spoluvytvárame. A to aj vtedy, ak sme futurologicky negramotní, perspektívu budúcnosti jednoducho neberieme do úvahy. Ide o to, či sa budúcnosť bude približovať k žiaducim variantom a podarí sa nám odkloniť menej žiaduce varianty, vyhnúť sa katastrofe. Keď sa zmení perspektíva, zmení sa spôsob videnia toho, čo nazývame realitou. Vodná gramotnosť znamená, že do nášho obrazu reality sme zakomponovali základný strategický faktor, ktorý formuje budúcnosť ľudstva: dostatok alebo nedostatok pitnej vody a v širšom slova zmysle dostupnosť pitnej a úžitkovej vody. Podstatné sú racionalizácia vodnej spotreby a súvislosť medzi vodou, energiami a potravinami.
Stratégia reprezentuje cieľovú adaptáciu na budúcnosť, nevystačíme iba s konštatovaním, že obhospodarovanie prírodného bohatstva je jednou z priorít rozvoja. Zásoby podzemných vôd sú nielen výnimočným prírodným kapitálom Slovenska, ako aj jeho nevyužívaným ekonomickým, priemyselným i poľnohospodárskym potenciálom. Znalosti sú tou pridanou hodnotou, ktorá umožňuje konkurencieschopnosť v rámci transformácie, ako aj zlepšovanie parametrov kvality a udržateľnosti života. Stratégia predpokladá líniu znalostnej sociálnej adaptácie, dobrý príklad predstavuje znalostno-sociálny škandinávsky model. Presadenie vodných inovácií dáva odpoveď, odkiaľ na transformáciu získať zdroje, vrátanie povznesenia spravidla zaostalých regiónov v povodiach riek.
V kritickom svetle sa potom javí politika všetkých doterajších vlád, ktoré zanedbávali školstvo, vedu, výskum a tým aj vytváranie postindustriálnej inovačnej infraštruktúry. V blízkej budúcnosti nie ropa, ale pitná voda bude strategickým faktorom, už dnes cítime, ako napreduje celosvetová vodno-potravinová bublina, ktorá praskne rovnako ako finančná bublina. Krajiny budú a možno sú cieleným objektom vonkajších manipulácií a ekologického neokolonializmu, vodnej a pôdnej mafie. Slovensko so svojimi výnimočnými zásobami podzemnej vody a pôdy sa pomaly, ale iste dostáva do pozície takto manipulovanej krajiny. Divokou kartou okrem známych globálnych rizík sa stáva aj „kosovský scenár“. Naše vodné bohatstvo by sme nemali rozpredávať, ale riešiť jeho právnu ochranu prostredníctvom vodného práva.
Pohľad na svet – singularita
Kumulácia prevratných zmien potvrdzuje hypotézu slávneho futurológa A.Tofflera o zhusťovaní historického času. Zo stanoviska historického optimizmu snáď ľudstvo dospeje do štádia, kedy dokáže prekryť divergentné interpretácie relevantného univerzalizmu bez križiackych výprav, dobyvačných vojen alebo krvavých revolúcií. Tak či onak prichádza niečo, čo transhumanisti označujú ako „nová singularita“. Mohlo by sa zdať, že ľudstvo bude mať otvorenú cestu k dosahovaniu mét, ktoré sa dnes javia ako science fiction. Naša éra je dobou tektonického zlomu (napríklad skok ku kvantovým počítačom), zrejme sa končí éra kauzálneho typu racionality ako určitého druhu istôt. Takýmito istotami boli v minulosti cyklické teórie kolobehu, geocentrizmus prípadne laplaceovský determinizmus. Vo vyhrotených situáciách dejinných zvratov nastupujú proroci, zvestovatelia, vizionári. Aj svetovláda je predmetom konšpiračných teórií, špekulácií o konci dejín a dokonca apokalyptických veštieb. Dalo by sa namietnuť, že dvadsiate storočie sa vyznačuje rozpadom impérií, tento proces spustil americký prezident W. Wilson: jedným z možných scenárov je implózia USA v role impéria (J. Galtung The Fall of the US Empire, 2009).
Vizionár Ray Kurzweil sa zaoberá duševnými alebo inteligentnými strojmi a vôbec nemá pochybnosti, či môže inteligencia vytvoriť ďalšiu inteligenciu na vyššej úrovni. Programátorom je evolúcia, ako akcelerátor pôsobí sama zmena. Technologický pokrok napreduje exponenciálne. Okolo roku 2029 si stroje budú nárokovať vedomie a tento ich nárok bude akceptovaný. Kurzweil založil Univerzitu singularity. O tridsať rokov bude v podstate vyriešená nesmrteľnosť, nastúpi kyborg a éra biologického ľudstva sa skončí do konca tohto storočia. Tieto vízie uvádzam, lebo mladí ľudia, ktorí sú dnes v produktívnom veku, budú vystavené oveľa radikálnejším zmenám než moja povojnová generácia (hoci zvratov, prevratov a objavov sme si užili aj my dosť).
Dynamika zmien samozrejme nepôsobí vo vzduchoprázdne, týka sa aktívnych živých indivíduí a najmä skupín ľudí, dotýka sa ich záujmov. Pozná víťazov a porazených, môže prebiehať nebadane, takpovediac ticho alebo s krutosťou násilnej revolúcie. Zmena sa uskutočňuje pod tlakom, je svojím spôsobom vynútená, musí narážať na odpor, revolúcia sa vyčerpá potláčaním odporu a spravidla nedosiahne vytýčené ciele. Nielen E. Bondy, ale väčšina kritických teoretikov dospela k postoju, že „revolúcia“ v novoveku sa stotožňuje s „násilnou, svojvoľnou a zbytočnou aktivitou, ktorá je dopredu odsúdená ku krachu“, pod čím sa rozumie termidor, bonapartizmus a útlak. (O globalizaci). Transformácia musí korigovať seba samu, neprebieha podľa vopred vytýčeného plánu, v tomto mal Popper pravdu. Na počiatku priemyselnej éry luddisti nevedeli, čo činia, v podstate sa bránili zmene spôsobom, ktorý nemohol mať úspech. Nefungujú ani keynesiánske, ani monetaristické recepty, nedarí a nebude sa dariť udržiavať lineárny rast, ani plnú zamestnanosť. Mení sa totiž rámec, v ktorom sa formuje na jednej strane globálna ekonomika, na druhej strane relokalizované podnikanie na miestnej a regionálnej úrovni. Takže potrebujeme vízie a normatívne prognózy.
V tejto súvislosti ma zaujala teoréma Iana Morrisa, inšpirovaná známym scifi autorom Robertom Heinleinom: podľa Lazarusa Longa pokrok nepřinášejí ranní ptáčata; pokrok existuje díky těm, kteří jsou líní a hledají způsoby, jak si věci zjednodušit. (Dost času na lásku) Morris to naformuloval nasledovne: zmenu vyvolávajú leniví, chamtiví, vystrašení ľudia, ktorí usilujú o ľahšie, výnosnejšie a bezpečnejšie spôsoby ako robiť veci, lenže zriedkakedy vedia, čo vlastne činia. (Why the West Rules, 2011) Títo leniví, chamtiví, vystrašení ľudia preferujú pohodlie, chcú pracovať čo možno najmenej a byť v bezpečí. To vyvoláva tlak na zdroje, takže narastajúci sociálny rozvoj generuje sily, ktoré bránia ďalšiemu sociálnemu rozvoju. Preto sa v dejinách striedajú obdobia vzostupu a úpadku, ľudia buď bojujú alebo rezignujú. Autor tvrdí, že Východ a Západ za ostatných 15 tisíc rokov prešli rovnakými štádiami sociálneho rozvoja. Transformovať sa musí nielen geografia, ale aj biológia a sociológia. Zásadnou otázkou nie je, či Západ bude v budúcnosti vládnuť. Zásadnou otázkou je, či sa ľudstvo ako celok dokáže povzniesť na zásadne nový spôsob existencie skôr, ako nás zrazia nadol katastrofy.
Problematika kríz a katastrof by mala byť predmetom spoločenskovedného výskumu, ako je tomu na základe podpory vlády v Akadémii vied Českej republiky. Nie na Slovensku. M. Bárta, M. Kovář, O. Foltýn (eds) vydali nedávno knihu „Povaha změny. Bezpečnost, rizika a stav dnešní civilizace.“ Túto prácu by som odporúčal politikom ako povinné čítanie. Dejiny sú prerušované, dynamika historických procesov je diferencovaná, diskontinuitná. Aktuálne sa stalo to, že všetky vnútorné faktory, ktoré pôsobili prorastovo, od určitého bodu začali navádzať systém na trajektóriu kolapsu. Záujmové skupiny, nepotizmus, strata legitimity elít, dnes rozpad sociálneho systému, na to svojho času doplatili aj veľké civilizácie v minulosti. Ide o príklady neudržateľnej komplexity, ku ktorým treba priradiť vonkajšie faktory (zmena prírodného prostredia, klímy a pod.) Spúšťače na zmenu sú neočakávané, nevieme ich dopredu identifikovať. Môžeme však do určitej miery byť na túto situáciu pripravení alebo len hasiť problémy (environmentálna dynamika, migrácie).
Kedy sa nájde politik, ktorý bude schopný povedať ľuďom pravdu? Pýta sa (nielen) M. Bárta. Totiž to, že budúce generácie nemôžu očakávať vzostup, ale pokles materiálnej životnej úrovne. To, samozrejme, neznamená nižšiu kvalitu života len preto, že paradigma rastu končí, naopak non-rast (degrowth) môže priniesť vyššiu kvalitu života a vyššiu mieru pozitívnej slobody, to však nie je automaticky zaručené. Znamená zmenu, nastolenie novej paradigmy. Výsledok závisí od konania ľudí už v súčasnosti. Napríklad, ak sa budú realizovať opatrenia parížskeho summitu, je ešte šanca na odvrátenie katastrofy, ale okno v čase sa stále zužuje, od určitého okamihu už nebude návratu a biosféra bude spoľahlivo navedená na kurz kolapsu. Pokiaľ ide o koevolúciu, účelom biosféry nie je vytvárať podmienky pre druh homo sapiens ako korunu tvorstva, možno sa ho rada zbaví ako kedysi dinosaurov. Ako to dopadne, nevieme. Paleontológ a filozof Teilhard de Chardin sa vyjadril, že ak sa to s ľudstvom nepodarí, príroda si experiment s noosférou možno niekedy zopakuje.
Úlohou kritickej teórie v súčasnosti je dokazovať že existuje pluralita alternatív, že transformácia predstavuje sieť vízií možnej budúcnosti, ktoré sa iba začínajú tvoriť. Žiaduca budúcnosť spočíva v rozmanitosti, pestrosti, spontánnosti, neformálnosti, v samoorganizácii a samospráve, v unikátnosti individuality a kreativity, v neopakovateľnosti a neštandardnosti, v minimalizácii a estetizácii atď. Jednoducho bude pravým opakom dominancie, hierarchizácie, totalizácie, maximalizácie a štandardizácie na spôsob stroja, čím sa vyznačovala industriálna éra. Nadčasové Adornovo vyjadrenie, že vzťahy dominancie pretrvajú po porážke fašizmu, sa potvrdilo. Súčasné technické výdobytky umožňujú extrémny rozsah sociálnej kontroly, aký ľudstvo dosiaľ nepoznalo. Ide o sofistikovaný globálny fašizmus v podobe vlády plutokratickej oligarchie, spätý s obnovou feudálnych a dokonca otrokárskych vzťahov dominancie. Bezuzdný kapitalizmus naozaj regresívne smeruje k centrálne riadenej totálne organizovanej spoločnosti.
