Igor Furdík, veľvyslanec Slovenskej republiky v Ruskej federácii
Narodil sa 10. októbra 1947 v Prievidzi. V rokoch 1965 až 1971 študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave odbor teoretickej fyziky. Do roku 1976 pracoval na Fyzikálnom ústave SAV, keď nastúpil svoju diplomatickú dráhu na ministerstve zahraničných vecí. V roku 1979 pôsobil na veľvyslanectve vo Washingtone, v rokoch 1981-1988 v Moskve, neskôr v Kancelárii ministra zahraničných vecí ČSFR Jiřího Dienstbiera, v Záhrebe a ako radca-vyslanec na Veľvyslanectve SR v Prahe. Od roku 1999 je mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Ruskej federácii a v ďalších deviatich krajinách Spoločenstva nezávislých štátov. Vzťahy medzi Slovenskom a Ruskom mali vždy mimoriadny význam. Dá sa hovoriť o súčasnej novej kvalite a úrovni vzťahov medzi našimi národmi a štátmi? – Slovenská zahraničná politika má niekoľko kľúčových miest na svete, kde sa sústreďuje jej pozornosť a aktivity. Moskva nepochybne takýmto miestom je. Pre ruskú zahraničnú politiku je téma ako rozširovanie Severoatlantickej aliancie veľmi citlivá. V slovensko-ruskej relácii bolo nevyhnutné aj túto otázku nastaviť do štandardnej polohy a to sa podarilo. Ruská zahraničná politika naše úsilie o vstup do NATO už dnes nevníma ako čosi, čo by malo byť prejavom našich nie priateľských zámerov vo vzťahu k Rusku. To sa, rovnako ako my, neocitlo v jednoduchej situácii. Musí si ešte doriešiť mnohé veci vo vzťahu k sebe samému. Napríklad či je mocnosťou, akou je mocnosťou, aké má ambície a čo z toho preň vyplýva. Ako hodnotíte vývin hospodárskych vzťahov Slovenska s Ruskom na prelome storočí? – Niekedy sa hovorí, že sme stratili ruský trh. Hádam to inak ani nemohlo byť. Ruský trh vlastne ani trhom nebol. Nanovo sa musel formovať a sformoval sa. Na trhu platí kontinuita, zvuk značky, tradícia. To je nepochybne v náš prospech. Aj tento trh je dnes riadený pravidlom výberu lepšieho, kvalitnejšieho, lacnejšieho atď. Ako záujemcovia o tento trh potrebujeme, aby bol čo najviac štandardný. Takýmto sa stáva najmä po nástupe prezidenta Vladimira Putina. V Rusku dochádza navyše k novému ukotveniu istôt akéhokoľvek druhu a charakteru – štátneho, ekonomického, spoločenského a podobne. A na tejto báze začínajú nanovo rásť aj naše partnerské ekonomické vzťahy. Nie je to potom skôr naša chyba, že sa nerozvíjajú až tak intenzívne, ako by sa mohli? – Ovplyvňovať krajinu, ktorá dnes tvorí 14 percent svetovej súše, príchodom niekoľkých hoci aj silných investorov, a to často do neznáma, kde mnohé má iné tradície, svoje vlastné pravidlá fungovania, to nie je samozrejmé a ani jednoduché. Značný vplyv má v obchode s Ruskom mentalita, ako v danom prostredí ľudia vedia kooperovať, ako si dôverujú, aké sa vytvárajú neformálne štruktúry. Výsledkom je, že ruská ekonomika zostala v prevažnej miere v ruských rukách. U nás je situácia podstatne odlišná. Ten fakt je daný inými rozmermi a inými pomermi v Rusku. Základom ruskej ekonomiky je surovinová báza. Ide o obrovské bohatstvo. Tobôž, keď sa niektoré cenové relácie, najmä energonosičov, vyvíjajú pre ruskú ekonomiku veľmi priaznivo. Prináša však aj paradoxné dôsledky. Ekonomika si privyká žiť z príjmov za energonosiče, stáva sa od nich až „narkoticky“ závislá. Energobiznis zatláča, či vytláča iné oblasti hospodárstva. Realita je tiež taká, že z hľadiska produktu v dolárovom ekvivalente je ruská ekonomika mimo sektora energonosičov slabá. Aj keď sa to ťažko porovnáva, v tomto ohľade má vari rozmery stredného európskeho štátu. Z finančno-kapitálového hľadiska? – Áno, ale z hľadiska iných parametrov, rezerv potenciálu, je ruská ekonomika naopak mimoriadne silná. Úplne osobité postavenie má Rusko v niektorých oblastiach vojenského potenciálu. Tu je stále na úrovni veľmoci, a s tým sa tiež kalkuluje. Putin v jednom z prvých vyhlásení zdôraznil, že už nebude nové prerozdeľovanie majetku. Doriešia sa niektoré detaily procesu transformácie. A to je aj otázka stavu v médiách. Prípad Gusinského a neskôr Berezovského. Prezident jasne povedal, že potrebuje štát stabilizovať. To má vplyv aj na ekonomiku. Začína silnieť kapitálovo, zúročovať investície. Ekonomika rastie. Podľa Putina však zatiaľ nedostatočne. Je akousi „matematickou“ pravdou, že pokiaľ Rusko nechce ďalej zaostávať, potrebuje rast okolo osem percent. Toto je fáza, ktorá je aj pre nás zaujímavá. V Rusku je nevyhnutné obnovovať niektoré štruktúry priemyslu a výroby. Nám sa ponúkajú možnosti uplatniť naše kapacity, know-how. Kedysi sme do Ruska doviezli množstvo strojov, dopravných zariadení. Mnohé z nich sa tu stále používajú. Vyžadujú opravy, modernizáciu, generálky. A práve v tomto porovnanie cena – kvalita vyznieva mimoriadne v náš prospech. Aký je váš pohľad na východoeurópsku stratégiu v bankovníctve a v poisťovníctve? – Samozrejme, o tom sa v Rusku vedú vážne diskusie, na to existujú inštitúty aj v štandardných ekonomikách. V Nemecku majú systém Hermes, u nás Eximbanku. Rozhodujúca je vždy kompetentnosť v posúdení rizika a otázka schopnosti našich bánk veci takto posúdiť. Myslím, že prežíva istá legenda o ruskom trhu ako veľmi nespoľahlivom, neštandardnom. Ale on sa čoraz väčšmi štandardizuje. Čoraz častejšie sú tam prítomné zvyčajné formy spolupráce. Čakanie na nejaký ideálny stav je absurdné a škodí nám. Dnes poskytnúť úver na ruský trh, na dobré projekty nepokladám za problém. Vieme ponúknuť projekty na investície, ktoré sú hodné úveru. Nie sú to veľké projekty. Nehovoríme o stovkách, ani o desiatkach miliónov dolárov. Ide obyčajne o niekoľko miliónov dolárov, ale týmto projektom vieme veľmi presne stanoviť rating úspešnosti aj cestou našich kontraktov po štátnej línii. Sú oblasti, v ktorých môžu veľmi úspešne podnikať aj naše firmy. A pritom v sektoroch, na ktoré môžeme byť hrdí, najmä v strojárskej výrobe, kde máme ešte stále výrobné kapacity. Dochádza k pozoruhodným zmenám v uplatňovaní sa ruských, najmä petrochemických gigantov v slovenských hospodárskych pomeroch. Čo znamenajú v hospodárskom živote a v súčasnej ekonomike Ruska mená ako Gazprom či Jukos? – Je nepochybným faktom, ktorý potvrdzuje vstup Jukosu do Transpetrolu a vstup Gazpromu do Slovenského plynárenského priemyslu, že ruské prostredie sa začína správať s veľkým výhľadom dopredu. To nie sú investície na nejaký obratový obchod: kúpim-predám. To sú pozičné investície, ktoré rátajú s tým, že im umožnia riešiť veci, ktoré si potrebujú riešiť z hľadiska záujmov a pre potreby budúcnosti. Jukos je druhou najsilnejšou firmou v ťažbe nafty v Rusku. Potrebuje nové cesty exportu. Ide o štandardnú firmu, ktorá má jasné videnie svojej budúcnosti, s veľmi zreteľne určenými záujmami pre vstup do Transpetrolu. Netrúfam si hodnotiť otázku ceny, ani spôsob privatizácie. Kupujúci, ktorí kúpili 49 percent Transpetrolu a SPP, určite vedeli, prečo tak urobili. Druhá vec je, že treba myslieť aj na naše strategické záujmy. Takým je pokračovanie v tranzite, ktorý je sám osebe veľmi lukratívnym biznisom. Aké predpokladáte trendy aktivít v oblasti cestovného ruchu? – Nás prílev ruských turistov neobíde: rast je hádam trocha pomalší. Naši hotelieri si však musia uvedomiť, kto je ruský turista. Chce to ponúknuť niečo špecifické… Musíme pouvažovať, prečo by si vybral slovenské Tatry, a nie francúzske alebo švajčiarske Alpy. To, že máme letisko v Poprade, je vzácnosť, ktorá je jedným z týchto faktorov. A musíme tiež vedieť, prečo sa na Slovensku môže cítiť ešte lepšie ako inde. Novým trendom aj v ruskom turizme je poznávacia turistika. Tu je šanca pre naše historické mestá, hrady, zámky, prírodné zaujímavosti a podobne. Ponúkajú sa všeobecné produkty a metodiky, alebo potom tie atraktivizujúce, liečenie a rekreovanie sa významných osobností. – Taká vec má svoj vplyv, pretože aj ruská klientela vníma argumenty, ktoré zvyšujú rating miesta. Namieste je otázka – ako môžeme prispieť k zlepšeniu či vybudovaniu imidžu na Slovensku. Bol u nás v Tatrách ruský premiér Viktor Kasianov i predseda Štátnej dumy Ruskej federácie Genadij Selezňov. Možno sme mali urobiť viac, mal s nimi niekto urobiť rozhovor, ako sa cítili na Slovensku v Tatrách atď. Sú ďalšie, veľmi atraktívne aspekty veci – napríklad Moskva ako taká. – V Rusku som sa nestretol s bojom proti moskvocentrizmu. Pre nich je Moskva mesto, cez ktoré všetci vstupujú do sveta. Je to metropola vo všetkých parametroch. Mnohé kultúrne pamiatky sa udržiavali aj za minulého systému. V Moskve však pred Októbrovou revolúciou stálo do päťsto kostolov a za socializmu tam fungovalo nejakých päťdesiat. Dnes sa už fakticky všetky obnovili a postavilo sa aj veľa nových. Úplne nanovo vybudovali napríklad ústredný Chrám Krista Spasiteľa. Uvádza sa, že sa tu ročne preinvestuje od šesť do osem miliárd dolárov. Ekonomika tohto mesta je úplne iná, ako si to vieme v bratislavských pomeroch predstaviť. Moskva je ekonomicky silná. Systém umožňuje vytvárať fondy, z ktorých mesto rastie, a z ktorých si môže dovoliť infraštruktúrne podniky alebo investície. Rád by som doprial mnohým Bratislavčanom ísť sa na súčasnú Moskvu pozrieť. Je to čisté mesto. Grafity tam nevidíte. Aký máte názor na stavbu bratislavského metra? – Začať musíme. Stav dopravy v Bratislave si to vyžaduje. V Rusku sa hovorí, že mesto, ktoré môže mať metro, musí mať milión obyvateľov. Bratislava nemá, no má svoje zvláštnosti, pretože je situovaná vo veľmi špecifickom reliéfe. Všetko treba spočítať a posúdiť. Ruská strana je pripravená participovať na výstavbe metra v Bratislave a to s využitím ruského dlhu, ale aj poskytnutím úverov. Osobitnú kapitolu rusko-slovenských vzťahov predstavuje kultúra. Aké sú možnosti spolupráce a ďalší rozvoj v tejto oblasti? – Boli sme presýtení niečím možno často ani nie hodným toho, aby nás to nasycovalo. No a prišiel určitý prirodzený proces odvrátenia sa. Treba si však uvedomiť, že týmto naším odvrátením sa neprestala v Rusku existovať kultúra, a to vysoká kultúrna úroveň v mnohých smeroch, alebo že by v Rusku prestali vznikať produkty tvorivej činnosti, že by sa tam stratili. Nie, ony tam sú a my si ich znovu osvojujeme, pokojne znova sa k nim vraciame. Cez klasiku, no aj nové veci, vrátane populárnej hudby. Svet nemôže existovať bez toho, aby nezaznamenal vznik nových hodnôt a také dnes v Rusku vznikajú. V reprodukčnom umení, v balete, a samozrejme i hudobné telesá sú špičkové. Vidieť to aj podľa toho, ako Rusov oceňujú vo svete. Začiatkom tohto roka navštívil Slovensko minister kultúry RF Michail Švidkoj. Hovorilo sa o mnohých veciach. Niektoré vyznievali ako návrat do minulosti. Tak vznikla myšlienka, aby sa uskutočnili Dni kultúry Slovenska v Rusku. A niečo podobné aj recipročne. My sa toho často bojíme, no bežne to robia Poliaci, Maďari a chcú to robiť i Česi. Ako sa to nazve, to je jedna vec, dôležité je, aby sme do Ruska priniesli čosi, čo zaujme a čo bude možné stotožniť s názormi a úrovňou ruského diváka. A naopak, aby to, čo k nám príde z Ruska, mohlo byť stotožnené s Ruskom, s tým novým, normálnym, ktoré má svoje miesto aj v kultúrnom svete. Rusko je krajina mimoriadneho intelektuálneho potenciálu, ale na Slovensku, žiaľ, takmer už o tom nevieme. To je vec rozvíjania kontaktov v oblasti vedy a výskumu. – Povedľa iniciatív okolo výstavby metra pripomeňme cyklotrón, medzinárodné laserové centrum. Uvažujeme však aj o takom projekte, ako je ruská kniha na Slovensku. Už dlhší čas navrhujeme dlhodobý projekt spočívajúci v nákupe a dovoze kníh z Ruska v rámci splácania ruského dlhu. Myslím si, že u nás a na našu škodu máme v posledných rokoch v tejto oblasti veľký deficit. Z môjho pohľadu je to mimoriadne zaujímavé, či by išlo o pôvodnú ruskú literatúru, ale aj o literatúru odbornú a prekladovú. Rusko má stále obrovský tvorivý potenciál, čo sa prejavuje aj vo vydávanej literatúre. Je tu však ešte jeden aspekt vzťahov, a to vojenský. Bez Ruska je sporné uvažovať o korektnosti rozvíjania vojensko-bezpečnostných vzťahov. – Nejde tu len o vojenské otázky. Ak v súčasnosti v európskom priestore hovoríme o bezpečnosti, tak jej vojenská dimenzia v minulom chápaní sa zmenšuje. Samozrejme prvé, čo sa nastoľuje ako spor, je, prečo existuje NATO, keď Varšavská zmluva zanikla. Zostalo tu však niečo, čo sa ukázalo ako schopné existovať ďalej, ktoré si samo osebe uvedomuje, že sa musí adaptovať. Severoatlantická aliancia si je vedomá nevyhnutnosti svojej vnútornej i vonkajšej adaptácie, aby to zodpovedalo tomu novému, čo sa vo svete udialo a čoho určitým bodom zvratu je 11. september 2001. Ruko vedie s NATO veľmi intenzívne rozhovory ako ďalej, ako budú ďalej spolupracovať. A to je podstatné, hovorí sa o spolupráci, nepriateľstvo sa odkladá.
S hosťom SLOVA sa zhováral Ladislav Skrak
