Jadrom modernej politickej kultúry je princíp rozdelenia mocí. Jeho základné podoby sformovali anglickí a francúzski myslitelia ešte kedysi v sedemnástom storočí: odvtedy si uvedomujeme, že civilizovaná spoločnosť predpokladá oddelenie vládnej, zákonodarnej a súdnej moci. Vlastne celé dejiny novovekého politického myslenia možno predstaviť ako sled pokusov o zdôvodnenia a prepracovania princípu deľby moci, o hľadanie spôsobov ako ho uplatniť v nových podmienkach. Ide totiž o to, že tento princíp predpokladá takú štátom organizovanú spoločnosť, kde pozadím politickej moci sú stabilné vlastnícke vzťahy a relatívne vysoká kultúrna homogenita obyvateľstva. Tam, kde tieto podmienky nie sú splnené, kde sa prudko menia vlastnícke vzťahy, a kde máme etnicky, nábožensky, alebo politicky rozdelenú spoločnosť, tam sa princíp deľby mocí uplatňuje len s ťažkosťami. Ťažkosti s aplikáciou princípu deľby moci rastú aj tam, kde sa monopolným nositeľom faktickej moci stávajú politické strany. Tam, kde strany, alebo dokonca jedna strana získavajú príliš veľa moci, kde nie sú dostatočne kontrolované občianskou spoločnosťou, tam sa ľahko môže stať, že princíp rozdelenia mocí sa začne chápať čisto ako organizačná záležitosť a ťažiskom sa stane výkonná moc. Veď samo oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci v podmienkach, keď faktickým centrom moci sú politické strany, je vždy otázne. Okrem toho princíp deľby mocí je jasný a ľahko pochopiteľný vo svojej abstraktnej formulácii. Veľmi ťažko sa však realizuje v praxi, a to najmä v spoločnostiach vyznačujúcich sa silným sociálnym napätím a rastúcou kultúrnou heterogenitou spoločnosti. K tradičným prekážkam uplatnenia princípu deľby moci – teda k rastu sociálneho a národnostného napätia – v dnešnom svete pribúdajú ďalšie, a to tie, ktoré sú spojené s globalizáciou ekonomiky a globalizáciou mediálnej sféry.
ZÁUJEM: POLITIKA A PRÁVNE VYJADRENIE
Princíp deľby mocí bol formulovaný dávno: v podmienkach, ktoré už dávno patria minulosti. Jeho pozadím bola pomaly sa rozvíjajúca spoločnosť, pre ktorú boli charakteristické stabilné vlastnícke práva a kde sa dosiahol istý kompromis medzi cirkvou a svetským poznaním pri vysvetľovaní skutočnosti a pri formulácii základných hodnôt, ktoré boli predpokladom politického usporiadania a ktoré „politika“ mala chrániť a upevňovať. Zároveň sa však tento princíp ukázal neobyčajne dynamický a umožnil civilizovaným spôsobom zvládnuť problémy, ktoré sa objavili v ekonomickej a kultúrnej sfére. V ekonomickej sfére to bolo predovšetkým vyhrotenie sociálnych problémov, narastanie napätia medzi triedami. V kultúrnej sfére to bolo predovšetkým formovanie sa moderných národov a s ním spojený problém národnostných menšín. Tak sociálne problémy, ako aj problémy menšín sa rôznym spôsobom kombinovali a spájali. Riešiť sa ich však darilo len tam, kde sa použil princíp ich rozdeľovania. Všade tam, kde sociálne a kultúrne problémy splynuli, vytvorila sa výbušná zmes, ktorú aj ten najmenší podnet dokázal priviesť k výbuchu. Základná schéma riešenia týchto problémov sa osvedčila: išlo o to dať problému najprv politickú a potom právnu podobu. Teda najprv bolo potrebné problémy uznať, jasne ich formulovať, rokovať o možnostiach ich riešenia a nakoniec prijať právnu normu, ktorá vymedzila priestor realizácie rozdielnych záujmov. Nie vždy to išlo hladko, v každej učebnici dejepisu sa môžeme dočítať, ako dlho to vlastne trvalo dokonca aj tým najosvietenejším štátom ( resp. ich vládnucim vrstvám ), kým „uznali“ závažnosť „sociálnej a národnej otázky“, kým našli spôsob ako tieto problémy premietnuť do politickej a právnej podoby a usmerniť ich dynamiku tak, aby z toho mala úžitok celá spoločnosť. A tam, kde vládnuce vrstvy neboli ochotné „uznať“ oprávnenosť nových záujmov, pripravovali si katastrofu. Je starou pravdou, že ten, kto sa bráni reformám, pripravuje pôdu pre revolúcie. Klasický princíp deľby moci bol formulovaný v obdobiach, keď sa základným rámcom uvažovania o spoločnosti stali národné štáty. Až tam, vo vnútri štátu, je možné predsa oddeľovať jednotlivé moci a postupne rozširovať sféru politického, vpúšťať na „politickú scénu“ nové a nové herecké súbory.
NOVÁ SITUÁCIA: NOVÉ SILY
Medzitým sa mnoho zmenilo: národný štát stratil privilegované postavenie, a to v dôsledku niekoľkých zároveň sa proti sebe pôsobiacich a zároveň sa, podporujúcich faktorov: medzi ne patrí zmena predstáv o ľudských právach, globalizácia ekonomiky, rozvoj vojenskej techniky a globalizácia mediálnej sféry. Stále zreteľnejšie sa presadzuje vedomie, že princíp štátnej suverenity má svoje hranice a súčasťou týchto hraníc sú ľudské práva. Dôsledkom tohto procesu je i to, že medzinárodné pakty o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach sa stávajú súčasťou ústav jednotlivých štátov.
Iným smerom však pôsobia nové podoby ekonomickej a mediálnej moci. Globalizácia znamená mnoho, okrem iného aj to, že jednotlivé štáty strácajú čoraz viac kontrolu nad ekonomickými procesmi. Ide o veľmi dvojznačný proces: predovšetkým tým menším krajinám sa môže ľahko stať, že štát sa stane čírou fasádou a faktickú moc budú mať v rukách neidentifikovateľní „globálni hráči“. Podobným smerom sa vyvíja aj mediálna moc: i tam už len veľmi ťažko dokážeme zistiť, kto nás vlastne informuje, kto nám „vysvetľuje“ dianie, komu to vlastne „veríme“. Sociológovia nás už pred pol storočím upozorňovali, že sa vytvára „priemysel vedomia“, ktorý postupne berie kritickému mysleniu pôdu pod nohami, pričom nebezpečenstvo nie je len v tom, že bezmocným sa stáva „jednoduchý občan“, ale to, že „priemysel vedomia“ postupne pohlcuje aj svojich tvorcov a stráca sa hranica medzi realitou a mediálnou konštrukciou.
ROZŠÍRIŤ PRINCÍP DEĽBY MOCÍ
Sotva sa podarí zastaviť procesy ekonomickej a mediálnej globalizácie. Planéta Zem sa stala definitívne jedným ekonomickým a mediálnym priestorom. Ústredná úloha národných štátov vo svetovom systéme sa postupne stáva minulosťou, resp. národné štáty musia hľadať nové dôvody svojej existencie, novú definíciu svojich úloh a svojich obmedzení. Proces globalizácie zrejme nie je možné zastaviť, skôr ide o to, ako sa naučiť s ním žiť. To nijako neznamená, že globalizáciu musíme pochopiť ako osud, voči ktorému sme bezmocní. Nakoniec i tu zrejme platí: rozumného osud vedie, hlúpeho vlečie. Dnes už nejde len o to, ako udržať rozdelenie mocí v rámci politickej sféry rámcovanej národnými štátmi. Musíme hľadať spôsob, ako sa „vyrovnať“ s mocou globálnej ekonomiky a globalizujúcej sa mediálnej sféry. Aj keď sa z dejín až tak veľa použiť nedá, a to nielen preto, že máme do činenia so zásadne novou situáciou, ale toľko vieme, že riešenia, ktoré smerovali k „splynutiu“ mocí boli slepou uličkou. Zrejme sa musíme naučiť novým aplikáciám princípu deľby mocí, musíme hľadať spôsoby ako oddeľovať politickú, ekonomickú a mediálnu moc v planetárnych rozmeroch.
