Nové ambície Smeru – Zjednocovanie ľavice!

doc. PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc., podpredseda strany Smer Patrí sa začať o tých hlavných, aktuálnych otázkach, spýtať sa na váš názor na proces integrácie ľavice na Slovensku… – Spočiatku som očakával, že za dva uplynulé roky, počas ktorých prebiehali integračné rozhovory medzi menšími ľavicovými mimoparlamentnými stranami, sa dohodnú a vytvoria subjekt, ktorý by bol ako mimoparlamentná a po voľbách parlamentná strana dobrým partnerom Smeru. Žiaľ, dva roky prešli a nič sa neudialo, a tak si nielen myslím, ale som presvedčený, že jediná možnosť je v rámci turbulentnej polarizácie, štandardizácie, t. j. istej ukotvenosti politickej scény tak, ako ju poznáme v tradičnej Európe. Vytvoriť silnejšie politické bloky – ľavicové, pravicové, resp. stredové – aj v slovenskom v politickom prostredí. Ide teda o štandardizáciu politickej scény všeobecne. Čo je pre mňa podstatné, pre budúcnosť slovenskej politiky takýto krok vedie k štandardizácii stredo-ľavého alebo ľavicového priestoru s jedným silným, výrazným subjektom. To znamená takým politickým subjektom, ktorý sa, samozrejme, nebráni mať vo svojej štruktúre rôzne frakcie reprezentujúce názorové prúdy, čo je pre moderné strany typické a zároveň aj ich existenčnou živou vodou. Oni fungujú dobre vtedy, keď je vnútri strany diskusia, teda nejdú cestou boľševickej metódy riešenia vnútorných problémov. Je to pre dobro strany, aby dogmaticky neustrnula, aby riešila tie problémy, ktoré trápia spoločnosť, v rámci svojej hodnotovej agendy. Čiže ak sa na stredo-ľavom spektre slovenského politického života objaví štandardná a európska stredo-ľavá strana Smer – sociálna demokracia, vidím v týchto krokoch cestu nielen skutočne lepšej budúcnosti Slovenska vo všeobecnej rovine, ale aj novej politickej kultúry a reálnej politiky pre život. Pokiaľ ide o ďalšie ľavicové strany – SDA, SDĽ – chcete k nim zaujať svoje stanovisko? – Nie raz som to zdôraznil, že v tom vidím cestu, ktorá môže pomôcť ľavicovej politike nielen na celoštátnej úrovni a vo vzťahu k zahraničiu, ale aj na úrovni regionálnej a komunálnej politiky vrátane volieb do zastupiteľských, samosprávnych orgánov, ktoré sú pred nami v horizonte dvoch rokov. Je tu možnosť využívať ich ľudský potenciál, v každej z nich sa nachádzajú odborníci, ktorí môžu v spoločnom úsilí pomôcť riešiť mnohé aktivity a zámery, dostať ich do žiaducej legislatívnej podoby a následne aj do praktického politického života. Každá politická strana má svoje dominanty, svoje skúsenosti, napríklad Strana demokratickej ľavice má značný komunálny potenciál uchovaný priaznivými výsledkami práce v komunálnej politike. Napriek tomu, že SDĽ je od roku 2002 mimoparlamentnou stranou, možno povedať, že práve v tejto oblasti ostala naďalej úspešná… Vyspelá zakríknutá strana, ktorá však obnovila svoje cnosti… – Zvykne sa vravieť, že SDĽ za Petra Weissa stratila ruky a za Jozefa Migaša hlavu. Iľf a Petrov by protestovali… – Vnútorne sa úplne rozbila, keďže začala robiť politiku, ktorá je cudzia politickým stranám v stredo-ľavej politike. Stratila sociálny rozmer a aj národno-štátny rozmer tejto strany sa rokmi vyparil. Takto ju vnímali aj jej bývalí voliči. Napokon nedokázala zvládnuť moc, a tak ju, naopak, dokázala moc zvládnuť v pôsobení pravicovej koalície. V tejto zložitej situácii bola demokraticky vytesnená z parlamentnej politiky. Rozbila sa, doslovne sa rozsypala a na tom majú podiel lídri SDĽ a aj novozaloženej SDA. Po uplatňovanej politike bolo logické, že takto skončí, a stále neviem, prečo jej predstavitelia rátali so zmenou pri vnímaní tohto subjektu našou spoločnosťou. Ľavicový volič odmietol postupnú diverzifikáciu, odmietol štiepenie a hranie sa na politiku a politikov, považoval to za prejav slabosti strany. Skôr si hľadal silnejší politický subjekt, ktorý bude razantne a neskorumpovane obhajovať jeho záujmy, problémy každodenného života… Každá strana, ja to vždy pripomínam, si po čase potrebuje aj trošku oddýchnuť, najmä ak sa programovo a v politike pre život vyčerpala. Aj z terajšieho parlamentu by si zaslúžili niektoré strany oddýchnuť v opozícii, aby regenerovali a urobili isté sebaspytovanie. Teda tak, ako ste hovorili – aby sa pokúsili obnoviť svoje cnosti, čo sa týka súčasného parlamentného politického spektra. V tom je sila demokracie, i keď nie je až taká dokonalá, ako by sme si ju vedeli predstaviť, mohla by byť lepšia. Sila demokracie je aj v tom, že je pluralita, že sa strany pri moci striedajú, súťažia o priazeň medzi občanmi, budúcimi voličmi. Aj tu existuje možnosť akéhosi sebavstúpenia do seba a, povedzme, rozmýšľania v opozícii a, povedzme, i mimo parlamentu – práve o tom, čo a aké chyby urobili. Ja tomu hovorím, každá politická strana by mala vstúpiť do istej klauzúry, do sebaspytovania, a tak po čase, samozrejme, obnoviť svoj strategický potenciál a hodnotový systém, ktorý konkrétna strana a politické hnutie chcú plniť. V konkrétnej dobe, v konkrétnom čase a v konkrétnom priestore. V priamych rozhovoroch nie je možné v plnej miere deklarovať podstatu problému okolo SMK. Chcem vás preto požiadať práve o tie kultúrno-politické aspekty, o ktoré ide v prípade monolitu SMK. – Pozrite sa, SMK sa skladá z viacerých subjektov, veď do roku 1998 to boli vlastne tri politické strany, výrazne občiansky liberálny prúd pod vedením László Nagya, kresťanský prúd pod vedením Bélu Bugára a nacionálno-populistický, v niektorých momentoch až šovinistický prúd okolo Miklóša Duraya, ide o bývalé Spolužitie. I keď mala úchvatný názov Spolužitie, ale o spolužití sa ťažko dá hovoriť, lebo kroky tohto politického subjektu, resp. strany súviseli s krajne nacionálnou agendou pri obhajobe záujmov len jednej najväčšej menšiny, nuž nešlo mu o spolužitie menšín medzi sebou, ale aj s väčšinovým národom. Je to hyperslovenské slovo, súžitie je slovenskejšie… – Prečo, veď báseň poštúrovskej slovenskej omladiny na gymnáziu v Revúcej mala názov Sú-druhovia, t. j. vo význame spoludruhovia. Ale k veci. V čom ja vidím problém po roku 1998? Maďarskí politici hovoria, že ich do koalície vtlačil Mečiar a jeho zákon, ale myslím si, že skôr zatlieskali pánovi Mečiarovi, že im takýto zákon pripravil a schválil. Keď bol volebný zákon prvou Dzurindovou vládou novelizovaný, tak aj napriek tomu išli v roku 2002 ako strana v staronovej koalícii SMK. Skrátka, zachutila im koalícia a uvedomili si, že napriek účelovému zjednoteniu v roku 1998 im akékoľvek rozdelenie a návrat k tradičným stranám škodí, doslovne by ich oslabilo. Na druhej strane ma mrzí, že v priebehu šiestich rokov, keď je SMK pri moci, vo vláde, majú veľmi významné postavenia v niektorých regionálnych parlamentoch, v mestách a obciach; žiaľ, zabudli, čo je to menšinová politika v existujúcom zrkadlovom obraze. Konkrétne, stále to pripomínam, a to je to spoločenské súžitie alebo spolužitie, teda čo je to vlastne republiková menšina vo vzťahu republikovom, vo vzťahu k väčšinovému národu, teda k štátotvornému národu Slovákov. Ako to cítili a ako za to bojovali, aby mali isté svoje oprávnené postavenie, no zabúdajú, že v týchto mikro- alebo mezoregiónoch sa v takom istom postavení nachádzajú Slováci, príslušníci slovenského národa, väčšieho národa, ktorí sa v tomto prostredí dostávajú do postavenia menšiny. A tu vzniká práve ten základný problém, ktorý treba riešiť v empatii a v tomto, zrejme, politická strana SMK dané veci veľmi zanedbala. Tu nie je tendencia stavať naše politické strany alebo stavať politickú stranu Smer proti Maďarom. To všetko je kritika terajšej politiky Strany maďarskej koalície: Verím, že konečne sa táto politika stane občianskejšou a v regionálnych poschodiach politiky. Aby bola menej nacionálnou, potom možno o viacerých veciach rokovať. Pripomínam, aby si SMK uvedomila, že na národnostne, resp. jazykovo zmiešanom území sú to často práve Slováci, príslušníci väčšinového národa, že títo občania sú na týchto jazykovo zmiešaných územiach a sú v postavení ako slovenskí Maďari z celoštátneho hľadiska. Mali by to vnímať, veď z minulosti majú svoju skúsenosť. Ak to SMK odmieta takto vnímať, nuž tak jej nezaškodí, ja to stále opakujem, ak SMK robí takéto chybné kroky vo svojej komunálnej a regionálnej politike, aby sa vyliečila v opozícii, aby sa vnútorne rekonštruovala, zreštaurovala, nabrala nový demokratickejší dych. Jej občianskejšie správanie by iste pomohlo aj samotnej politickej scéne na Slovensku, ale aj samotnej Strane maďarskej koalície. A napokon, možno by konečne po prvýkrát získala skúsenosť, že slovenské politické strany tvoriace novú koaličnú vládu by robili po roku 2006 slušnú národnostnú politiku. SMK sa toho bojí, pretože nemala dosiaľ takúto pozitívnu skúsenosť, že sa aj slovenské politické strany vedia veľmi slušne zaoberať problémami národností, a osobitne aj maďarskej národnosti. Hlavne v tej oblasti, ktorá je veľmi dôležitá na slovenskom juhu a na jazykovo zmiešanom území. Oblasti, ktorá spája všetkých občanov a je pre všetkých občanov – sociálna problematika. Toto by som zvlášť podčiarkol. Veď práve táto problematika je zo strany SMK, kvôli sústredeniu sa na etnickú agendu, zanedbávaná. Problém je v zoskupovaní na národnom princípe – je nutný, ak situácia motivuje uvažovať a konať národnoobranne. Lenže takýto stav na Slovensku nie je, aby bolo nutné zamedziť nejakému národnostnému útlaku. Nadviažme však na otázky stavu vedy a vzdelania na Slovensku. Ste jedným z najdôvernejších znalcov situácie z hľadiska koncepcie, z hľadiska rozvoja Slovenska v oblasti školstva, v oblasti vedy. Nejdem pripomínať vaše niekdajšie funkcie, ale toto tvrdenie sa opiera o konkrétne výsledky riadiacej práce z dávnejšieho obdobia. – Chcem sa však opýtať, či sa mám venovať vede alebo či sa mám venovať vede a vzdelaniu? Odporúčam vede predovšetkým! – Poďme sa teda venovať predovšetkým vede. Máme dokonca týždeň vedy a techniky na Slovensku, ktorý prebieha v týždni, keď nahrávame tento rozhovor. Chcel by som predovšetkým povedať, že Slovensko už veľmi dlho spí, pretože zásadné kroky v oblasti podpory, hovorím o podpore, o transparentnej podpore vedy, výskumu a vývoja, veľmi meškajú. A rýchlik vedy ide čoraz expresnejšie. Slovensko práve v tomto období, keď sme vstúpili do EÚ, veľmi trpí terajšou nevšímavosťou a podceňovaním vedy a výskumu. My sme dnes na poslednom mieste v rámci 25 štátov EÚ, čo sa týka výdavkov na vedu zo štátnych i neštátnych zdrojov. Veľmi ma to mrzí, pretože máme veľa šikovných ľudí nielen zo staršej a strednej generácie, ale aj mladých absolventov vysokých škôl, ktorí by sa vedeli veľmi rýchlo adaptovať a zapojiť do vedecko-výskumného procesu. Žiaľ, my stále iba prijímame – v podstate každá vláda v štvorročnom intervale – meniace sa koncepcie, rôzne štúdie a výhľadové stratégie, ktoré v legislatívnej a finančnej rovine nevieme úspešne naplniť. Hlavne práve dnes je tu jedna veľká výzva pre túto vládu a aj nasledujúce vlády, najmä po roku 2006. EÚ začína veľmi vážne uvažovať – napríklad slovami nemeckého kancelára G. Schrödera pri stretnutí s francúzskym prezidentom J. Chiracom, ale hoci aj s predsedom vlády Maďarskej republiky F. Durcsányim, o nezapočítavaní výdavkov na vedu a výskum, resp. na vývoj, do deficitu národných ekonomík, štátnych rozpočtov. Je to nový moment v plnení Lisabonskej stratégie v oblasti vedy, výskumu a vzdelania. Ak tak urobia veľké štáty EÚ, lebo naozaj tejto agende už tečie do topánok pri dobiehaní úrovne USA do roku 2010, tak by sme mali veľmi rýchlo začať takto uvažovať aj u nás doma. Považujem to za významný posun pri plnení, resp. napĺňaní lisabonskej agendy. Aj my sa musíme pripraviť na to, na nasledujúce ďalšie dva roky ešte tejto pravicovej vlády, ako zrýchliť postup v tejto oblasti. To znamená, že nielen výraznejšie, transparentne zvýšime naše zdroje smerované do vedy a výskumu – do výskumu na vysokých školách, ktorý je mimoriadne finančne poddimenzovaný, ako aj do Slovenskej akadémie vied ako významného zdroja viacerých excelentných pracovísk najmä v oblasti základného a aplikovaného výskumu. Ale aj do rezortných projektov, ktoré budú prepojené i na investičné stimuly, a tiež na existujúce, resp. ešte fungujúce firemné výskumné laboratóriá. Musíme to urobiť hneď a neváhať, nevajatať a nehlivieť! Som presvedčený o tom, že najlepšie investičné stimuly, ktoré štát môže poskytnúť, slovom dať k dispozícií, sú tie stimuly, ktoré budú investované do ľudských zdrojov. A ľudské zdroje, to je mladá generácia, ktorá vstupuje do vedecko-výskumného procesu, ale i stredná a staršia generácia, ktorá niečo už dokázali a ktoré by mali v priebehu nastávajúcich rokov žať vedecké výsledky najmä na medzinárodnom poli. Je potrebné nielen zaoberať sa touto myšlienkou preorientovania investičných stimulov na ľudské zdroje, ale aj prakticky konať. Kľúčová je otázka autority SAV. Do akej miery uskutočňuje SAV svoje garančné funkcie z hľadiska vedecko-výskumných aktivít? – Viete, nožnice sú veľmi roztvorené. A nožnice sa roztvárajú čoraz viac, pretože finančné prostriedky, ktoré idú do vedy a výskumu, či sa to týka Akadémie, či sa to týka vysokoškolských pracovísk, idú z veľkej časti predovšetkým na mzdy a odvody. To je veľmi závažný problém, ktorým sa treba zaoberať aj vo vzťahu k SAV. Stále mi však chýba väčšie interpersonálne a interinštitucionálne prepojenie na jednotlivé projekty vedy a techniky. Myslím si, že budúcnosť vedy a výskumu spočíva v odstraňovaní inštitucionálnych bariér a v schopnosti iniciovať a zostavovať tímy ľudí, v ktorých sa často nájdu a stretnú kolegovia z rôznych inštitúcií a vytvoria spoločný projekt, na ktorom môžu pracovať a využívať na to najkvalitnejšie vybavené laboratórium, či je na vysokej škole alebo či je v akadémii, príp. v rezortnom ústave, v prospech cieľa projektu, ktorý riešia. Teda budúcnosť vedy a výskumu na Slovensku vidím v likvidácii inštitucionálnych bariér – to je prvá vec. Druhá vec je, samozrejme, využitie koordinačnej možnosti SAV ako nesporného piliera nášho vedecko-výskumného potenciálu. Treba ponechať osvedčenú a vo svete vedy prijímanú inštitúciu národného vedeckého centra. Susedia v Maďarsku si veľmi vážia Maďarskú akadémiu vied, platí to aj o Poľskej akadémii vied, ako aj o Rakúskej akadémii vied, ktorá intenzívne pôsobí, alebo aj o Akadémii vied Českej republiky. To znamená nadväzovať v stredoeurópskom priestore na odskúšanú a vo svete akceptovanú tradíciu! Treba sa oveľa viac zaoberať nielen interdisciplinárnymi, ale najmä transdisciplinárnymi výskumami, metódami a témami, a najmä podporou doktorandskému štúdiu. Venovať sa najmä mladým ľuďom, ktorí budú od začiatku priamo zapojení do vedecko-výskumných projektov doma i v zahraničí, s pobytom na zahraničných pracoviskách, a čo je veľmi dôležité, čo je podstatné, v európskom výskumnom priestore treba maximálne využiť všetky voľné zdroje: ľudské, finančné, laboratórne a pod. Výsledky výskumov, vedeckých projektov prísnejšie, zodpovednejšie kontrolovať. Ešte stále je niekedy problémom, že peniaze často idú, ale kontrola vedeckého výsledku je mizivá. Skutočne by som očakával, že vedci v rámci svojich samosprávnych orgánov a vedeckej komunity budú trošku tvrdšie a prísnejšie posudzovať vstupy na jednej strane, ale predovšetkým výstupy. Či sa pridelené zdroje adekvátne využili, či sa splnili podmienky na to, aby peniaze boli maximálne využité v prospech výskumného vedeckého projektu a jeho výsledku, často až do aplikovaného výstupu, vývoja v hospodárskej sfére. Výrazné pozitívne zmeny nastali v otázke doktorandského štúdia. Bola to iniciatíva súčasnej vládnej garnitúry? – Doktorandské štúdium sa začalo kreovať už v predchádzajúcej vláde, keď bol ministrom školstva M. Ftáčnik, v období, keď sa pripravoval zákon o vysokých školách. Doktorandské štúdium sa u nás otváralo už oveľa skôr a nadväzovalo na vedeckú ašpirantúru. Fungovalo na rezortných pracoviskách, fungovalo v Akadémii a teraz funguje na vysokých školách. Na vysokých školách sú problémy v tom zmysle, že pri obrovskom náraste počtu študentov sa nemôžu maximálne venovať vedeckému výskumu. Nedovoľuje to čas, personálny stav a množstvo pedagogických úväzkov. Tu máme ešte čo naprávať. Úspešné je doktorandské štúdium, ktoré sa robí v spolupráci so SAV, na jej pracoviskách, jej školiteľmi. Objavil sa však ďalší problém a jeho riešenie je veľmi aktuálne a potrebné. Štát, pokiaľ ide o doktorandov, musí konečne zadefinovať minimálne strednodobú koncepciu vývoja našej spoločnosti. To je úlohou vlády a parlamentu. Zatiaľ sa nič nedeje. Treba to pripravovať v spolupráci s regionálnymi parlamentmi, po dohode s regiónmi jasne povedať, ktorým smerom sa bude ten ktorý región rozvíjať, ako sa tam bude s touto väzbou formovať vzdelanosť: stredoškolákov a vysokoškolákov na všetkých troch stupňoch vysokoškolského štúdia. V podstate ide o strednodobú víziu, aké budú priority a ktorým smerom sa bude uberať veda a výskum. Aby sme dokázali na vysokých školách, resp. rovnako aj na vedeckých pracoviskách cielene pripravovať mladú generáciu. To je najpodstatnejšie, aj keď sa pre vedecký dorast otvára široký európsky priestor. Ale chceme, aby sa vrátili domov. To znamená, že podporujeme, aby absolventi našich škôl išli na skusy do sveta, ale aby sa väčšina z nich mala kam vrátiť a tu rozvíjať získané poznatky. Tieto svoje kontakty, komunikačné schopnosti a znalosti tvorivo rozvíjať na našich pracoviskách. Doktorandské štúdium, to je alfa a omega. To je alfa a omega toho, ako sa bude naša veda a výskum v budúcnosti vyvíjať. Ale doktorandské štúdium je aj alfou a omegou, či to bude univerzita vedecká, vedecko-výskumná alebo či to bude len edukačná, učiaca vysoká škola. Čiže aj toto si treba nahlas povedať. Doktorandské štúdium – ja sám som v tomto parlamente znášal veľmi ťažko rôzne a nepochopiteľné ataky voči doktorandskému štúdiu. Najprv im znížili platy, potom platy konečne pretransformovali do štipendií a teraz sa nielen uvažuje aj o finančných odmenách cez tzv. zdravotnícke tabuľky. A to je dobre. Stále hovorím, ten kto chce vytvárať podmienky na prácu mladých ľudí, ten hľadá spôsoby, a ten, kto nechce, tak ten hľadá dôvody. Aj takéto prístupy sú veľmi časté, tá byrokracia aj zo strany štátu je stále veľmi negatívne orientovaná. A napokon tu zostáva problém – pripravuje sa zákon o študentských pôžičkách so vstupom do vysokoškolského zákona z roku 2002. Ja však hovorím, že nejaký zákon, lebo sa mi zdá veľmi účelový, o čiastočnom spoplatnení vysokoškolského štúdia. A do tohto čiastočného spoplatnenia je zahrnuté aj doktorandské štúdium. Hoci veľmi dobre vieme, že doktorandské štúdium u nás zaostáva, že je nedostatok študentov, ktorí sa hlásia na doktorandské štúdium, radšej idú rýchlo zarábať a nevenujú sa výskumu a vede. Čiže štát musí nájsť istú podporu. To, čo robili Íri. Íri napríklad oddelili bakalárske štúdium, ktoré oslobodili od platieb, lebo potrebovali bakalárskych absolventov. Aj my sme si povedali, potrebujeme posilniť bakalárske a doktorandské štúdium, no o oslobodení od platieb za toto štúdium sa v návrhu zákona neuvažuje. Existujú však rozličné podporné stimuly, nepriame podpory, v ktorých štát môže zvýrazniť svoj vzťah k mladej generácii aj vo vzťahu k vedeckému výskumu na Slovensku. Stále však pokojne driememe, najmä súčasní manažéri nášho štátu vo vláde SR. Na záver sa chcem spýtať na vaše privátum v týchto otázkach – vždy ste zdôrazňovali multikultúrny rozmer dejín Slovenska, že na takýchto syntézach pracujete a mienite pracovať. Chcel by som, aby ste pripomenuli tento rozmer a že teda vaše stanoviská sú naozaj hlboko fundované aj pokiaľ ide o národnostnú politiku. Odporúčam nadviazať na tento horizont. – Ak niekto robí históriu a chce ju robiť poriadne a v maximálnej miere zúžitkovať všetky poznatky, ktoré sú skryté, povedzme, v našej zemi alebo v našich archívoch či v našich ľuďoch, ak hovoríme moderne o orálnej histórii, ak to človek robí s otvorenými očami a dobre načúva životu, tak vie, že táto spoločnosť sa jednoznačne od včasného stredoveku vyvíjala multikultúrne a multietnicky. Treba povedať, že nielen vo včasnom stredoveku vládnuca elita často určovala etnicitu cez správy pisateľov rozličných dokumentov. Ale najväčšia vrstva obyvateľov, ktorá navzájom žila a komunikovala, bola veľmi etnicky zmiešaná. Ja sám neviem, aká krv vo mne koluje – od rôznej kolonizácie, od príchodu rozličných etník a stredovekých národností. Či to je to slovenská, nemecká, maďarská, kumánska či sikulská krv a či je to židovská krv alebo krv luterána, katolíka. Stredná Európa je klasickým príkladom multikultúrnosti, multietnickosti, multireligióznosti. A napriek tomu, že sa táto multikultúrnosť zastierala, potláčala rôznym pláštikom rôznych šovinistických a nacionálno-populistických výkladov dejín, ktoré slúžili istej politickej elite v ktoromkoľvek období, či to bolo na etickom princípe, či to bolo na náboženskom princípe, na politickom alebo rasovom princípe, tak to treba zavrhnúť. A keď niekto skutočne poctivo študuje, napríklad ja v oblasti histórie či už dávnej, najdávnejšej alebo celkom nedávnej až súčasnej, tzv. Zeitgeschichte, tak musí vedieť, že spoločnosť sa vyvíjala práve na spomínanom multikultúrnom princípe a je príkladom viac súžitia ako nenávisti. No pod mnohé animozity, ktoré poznáme z dejín, sa podpisujú vždy predovšetkým súvekí politici a politická elita, a nie prostí ľudia, občania. Dožili sme sa veku aktívnej, kultúrotvorej komunikácie národov… – Komunikácia národov musí existovať, pretože ak nie je, ak sa vytratí, nastáva napätie. Dôležitou súčasťou nielen našich dejín, ale aj spomínanej potrebnej komunikácie je kultúrne dedičstvo: to nie je len, povedzme, nejaká zrúcanina, nejaký kaštieľ, pekný kostol, gotický, románsky, renesančný či prekrásny oltár. Sú to aj ďalšie hodnoty. Hodnoty duchovné, ktoré sa v podstate zachovali v hovorenej reči, v prespievanom slove, v tradičnej kultúre. Toto je veľmi významný fenomén, na ktorý Slovensko zabúda. A už to trvá dosť dlho, dlhé roky sa tvorila akási ruptúra v tejto oblasti, ktorá môže veľmi vážne ohroziť formovanie, uchovávanie našej identity, veď sa nám Slovensko svetu otvára, a je preto potrebné cez svojho ducha, svoju kultúru komunikovať s Európou a so svetom. Nedávno som sa stretol s mnohými expertmi, ktorí mi hovorili o kultúrnom turizme. Keď sa dnes, chvalabohu, Slovensko otvára a čo to môže priniesť. Jeden z amerických expertov, ktorý precestoval svet, mi pripomenul: vy na Slovensku nesmiete zabúdať, že máte nielen fabriky Kia Motors, Peugeot, Volkswagen alebo US Steel, ale vy máte fabriku skoro v každom mikroregióne. Tou fabrikou sú kultúrne pamiatky, ktoré k vám budú lákať veľa ľudí a ktoré budú vytvárať ďalšie príležitosti zamestnávania v terciárnej sfére, v službách, teda budú garantovať zvyšovanie zamestnanosti v regiónoch, rozvoj kultúrneho turizmu, návštevnosť vášho štátu, Slovenskej republiky. Pretože práve tí, ktorí prichádzajú zo zahraničia, a nielen podnikatelia, si uvedomia, že tu je a žije kultúrny národ, že tu žijú kultúrne národnosti, že to je práve to, prečo sa sem oplatí prísť, prečo sa sem oplatí investovať a prečo treba aj spolupracovať, komunikovať. Treba mať konečne vypracovaný program a cieľ, ku ktorému chceme kráčať. Program, na ktorom by sme mohli postaviť budúcnosť tohto štátu a národa a tu žijúcich národností. Jednou dominantou je ekonomika štátu a druhou dominantou je vzdelanosť a kultúrny fenomén tohto regiónu i nášho štátu. Nesporne sa skladá z vedecko-výskumného, vzdelávacieho a kultúrneho fenoménu. A to znamená pripraviť sa na reštrukturalizáciu niektorých ministerstiev vo vzťahu k Európe a svetu, k tomu, čo dnes hýbe svetom. Vytvoriť ministerstvo školstva a vedy a ministerstvo kultúry, športu a cestovného ruchu. V tomto vidím veľkú budúcnosť, lebo tým, že budú pospolu kultúra, šport a aj cestovný ruch, bude to silné, doslovne ekonomicky prínosné ministerstvo. Podobne aj ministerstvo školstva a vedy. Každý začne vnímať, že to je ministerstvo, ktoré nielen berie peniaze zo štátneho rozpočtu, ale ktoré ich doň aj prináša. A bude spravodlivé vo vzťahu k nespravodlivej minulosti v chápaní prínosu týchto ministerstiev. Zaslúžia si iné postavenie, a práve ony môžu byť či budú tými erbovými ministerstvami v novom tisícročí informatizácie a humanizácie. Pomôžu nielen mnohým regiónom, ale i Slovensku a, samozrejme, aj Európe. S hosťom SLOVA sa zhováral Dr. Ladislav Skrak