Nové vládne zoskupenie je pre väčšinu prekvapením. Jedni sa čičíkali, že pravicové strany najmä s ohľadom na ich medzinárodné zázemie Smer jednoducho nemôže pri zostavovaní vlády ignorovať. Druhí boli presvedčení, že ako sociálnodemokratická strana sa nikdy nemôže spojiť s ultranacionalistami. Ak to Robert Fico s budovaním sociálnej demokracie myslí vážne, naozaj by sa nemohol spojiť s SNS. V skutočnosti totiž nejde len o praktickú politiku, ako nás presviedča vicepremiér Čaplovič. Slová majú často oveľa silnejší vplyv než politické činy, preto Slotove nenávistné vyjadrenia voči Maďarom (nielen voči SMK), ako aj Rómom sú živnou pôdou pre národnostnú neznášanlivosť, rasizmus, násilie. Čaplovičova kritika SMK je oprávnená, ale jej obhajobu akokoľvek radikálnych maďarských záujmov nikdy nesprevádzal verbálny šovinizmus proti Slovákom. S výnimkou Miklósa Duraya, ktorý však nie je ani šéfom strany ani osobnosťou s významným vplyvom medzi Maďarmi na Slovensku. Mečiar je opäť fit Spojenie s SNS je vysvetliteľné, čo však neznamená, že nie je ústupkom zo sociálnodemokratických pozícií. Je to aj rehabilitácia vulgarizmu a neznášanlivosti v politike, lebo aj keď J. Slota nie je vo vláde, je rovnocenným Ficovým partnerom v rozhodujúcom politickom orgáne koalície. Je to aj rehabilitácia doterajšieho vzťahu vládnych politikov k občanom – spomeňte si, ako sa J. Slota správal k ľuďom, ktorí odmietali ustúpiť nátlaku vládnych predstaviteľov pri výkupe pozemkov pre Kiu. J. Slota je predstaviteľom ľudí, ktorí zbohatli na politike, ktorý pohŕda občanmi a zákonmi. Mnoho z toho, čo Smer kritizoval na doterajšej vláde, predstavuje v malom šéf SNS. Nehovoriac o nadväzovaní na tradície vojnového klérofašistického štátu, resp. na odkaz jeho predstaviteľov a protežantov. Antifašistická tradícia slovenskej ľavice dostáva poriadne zabrať a nezmenia to ani tie najpompéznejšie oslavy výročia SNP, na ktorých sa Smer určite bude usilovať napraviť svoju reputáciu. Problémom však bude aj HZDS a Vladimír Mečiar. Ľudová strana predstavuje potenciálnu rozbušku a zo slov Dušana Čaploviča je zrejmé, že v Smere s tým počítajú. Nikto presne nevie povedať, aké podnikateľské, majetkové a finančné záujmy môžu prepájať jeho predstaviteľov s reprezentantmi pravicovej opozície a kedy a ako sa prejavia v politike HZDS. Návrat V. Mečiara bude preňho veľkým povzbudením. Stačilo pár dní a už je vo forme. Bonmoty, ktoré majú dokázať, že všetko riadi a len on je ten mocný („s koaličnou zmluvou som spokojný, lebo som ju sám napísal“), alebo zahmlievajúce vyjadrenia, ktoré síce nič nedokazujú, ale akože všetko vysvetľujú („s počtom miest sme spokojní, lebo je to kompenzované inými dohodami“) o tom svedčia viac, ako jeho spokojný úsmev. Podvodník s úprimným výrazom v tvári, pretože už verí, že svojimi klamstvami dá priamemu Ficovi poriadne do tela. Šéfa Smeru čakajú horúce chvíle so skúseným zákulisným hráčom, novinári dostanú veľa lákavých príležitostí a Mečiarovi prívrženci sa budú cítiť ako za starých dobrých čias. Ficove dôvody Roberta Fica čaká aj súboj s médiami. Začal ho veľmi nešťastne, keď jeho najbližší kolegovia vymysleli volebnú pomstu novinárom. Nie žeby si nezaslúžili príučku, ale primitívna úbohosť prízemnej pomstychtivosti nesvedčí víťazom ani v politickom ringu. Médiá nebudú tejto vláde naklonené, lebo novinári nie sú väčšinou ľavičiari, ak aj sú, tak z pochopiteľných príčin nedokážu stráviť spojenie s SNS a HZDS a navyše táto vláda určite nebude vyhovovať majiteľom médií. V tejto oblasti nie je nič náhoda a prvé povolebné vydania Nového času naznačili, na čo sa musí R. Fico pripraviť. Jedinou šancou je dosiahnuť objektivitu aspoň vo verejnoprávnych médiách. Ale toto úsilie budú sprevádzať obvinenia z čistiek, hoci akékoľvek odborné hodnotenie napríklad spravodajstva v STV by muselo vyústiť do zákazu novinárskej činnosti na území Slovenska a v priľahlých oblastiach pre väčšinu jeho tvorcov. Je pravdepodobné, že väčšinu z toho si aspoň v kútiku duše líder Smeru uvedomuje, takže musel mať pre svoje rozhodnutie iné vážne dôvody. „Nakŕmenie“ nedočkavých sponzorov nebude jediným. Je evidentné, že nový premiér sa rozhodol všetkým ukázať, ako sa v ňom mýlia. Vytvoril vládu s jediným podstatným kritériom: presadiť maximum zo svojho programu a predvolebných sľubov. V jeho podaní sme svedkami na Slovensku nevídaného javu: opakuje svoje predvolebné predsavzatia aj po voľbách. Dokonca aj o neprivatizovaní konkrétnych podnikov, hoci zákulisné informácie hovoria, že okolo Smeru sa už dlhší čas pohybujú ľudia, ktorí o takú privatizáciu majú veľký záujem. Víťaz volieb sa zjavne pripravuje na ďalšie kroky podľa osvedčených pravidiel: volebným štábom vládnej strany je vláda a predvolebný boj sa začína prvým dňom po voľbách. Je pravdepodobné, že zažijeme veľmi dôsledné úsilie o splnenie hlavných predvolebných očakávaní, že v krátkom čase sa naozaj zmenia dane, zdravotné poisťovne a nemocnice, zaniknú poplatky u lekára, zníženie DPH sa reguláciou prejaví minimálne na cenách energií, zaniknú niektoré úrady a razantnejšie postúpi informatizácia verejnej správy. Budovanie zásadovej ľavice sa odkladá Robert Fico vie presne, kto ho volil, čo od neho voliči očakávajú, a je odhodlaný im to dať. Bude sa usilovať presvedčiť aj zahraničie, minimálne „socialistické“, že sa v jeho prípade nemá čoho obávať a chce ešte výraznejšie vyhrať ďalšie voľby. Okrem spomínaných prekážok ho však čaká najmä úmorná personálna práca. S novou vládou sa do rôznych verejných funkcií dostanú stovky ľudí, ktorých nebude viesť len úsilie slúžiť občanom. Azda ustráži prešľapy a zneužívanie funkcií vo svojej vláde, lenže občania ho budú posudzovať aj podľa skúseností na úrovni okresov a krajov. V ich očiach ponesie Fico oveľa väčšie bremeno, než by si sám želal: budú ho robiť zodpovedným za celú vládnu koalíciu, nielen za ministerský zbor. Nastupujúca vláda nemusí znamenať pre Slovensko katastrofu, ba dokonca nás môže posunúť na trajektóriu európskeho vývoja. Opäť môže spoločnosti vtlačiť hodnoty solidarity, aktívneho občianstva, skutočnej modernizácie, úcty ku kultúre, evidentná je politická vôľa Smeru budovať vedomostnú spoločnosť. Jeho líder sa neprejavil ako zásadový sociálny demokrat, ale ako silný pragmatik s jasnou predstavou. Budovanie modernej európskej ľavice odložil bokom. Vyzerá to tak, že zatiaľ sa sústredí na úspešné vládnutie, aby sa o štyri roky nevrátila pravica na čele s Dzurindom. Treba uznať, že ak by z tohto vládnutia vyšiel posilnený, bol by to dobrý základ na budovanie hodnotovo silnej sociálnej demokracie. Je to len nádej, ale po štyroch rokoch devastačného vládnutia Mikuláša Dzurindu a jeho bandy asi nemožno chcieť viac. Autor je politológ
