Svetová politika sa stala v posledných rokoch chaotickou, na čom majú veľké „zásluhy“ USA. Množstvo kríz a konfliktov (viaceré z nich sú aj dôsledkom politiky Washingtonu), ktoré sú dnes vo svete, činia situáciu niekedy až neprehľadnou. Najchaotickejším regiónom je Blízky východ, kde vlastne už od prvej izraelsko-arabskej vojny v roku 1948 prepukajú vojny a ozbrojené konflikty a dochádza aj k ďalším, najmä politickým, krízam. Ešte pred rozpadom bipolarity USA získali v tejto oblasti dominujúce postavenie, keď slabnúci Sovietsky zväz sa v nej prestal angažovať a pri gorbačovovsko-ševardnadzeovskej zahraničnej politike ju opustil.
Spojené štáty nevyužili šancu na status vodcu medzinárodného spoločenstva, keď ako jediná superveľmoc viedli na základe rezolúcií BR OSN mnohonárodnú koalíciu, ktorá začiatkom roku 1991 vytlačila Irak z obsadeného Kuvajtu. Pozícia USA sa dramaticky zhoršila. keď prezident G. Bush ml. v marci 2003 (ako jednu z iracionálnych akcií vo svojej globálnej vojne s terorizmom) rozpútal tragickú vojnu proti Iraku. Ešte pred jej začiatkom došlo k doteraz k najväčšej roztržke v dejinách NATO, keď Francúzsko a Nemecko odmietli s týmto krokom súhlasiť. Invázia vyvolala aj veľmi negatívne medzinárodné ohlasy, lebo dôvodom na jej uskutočnenie boli otvorené, vykonštruované lži.
Neželeným výsledkom vojny sa stala najväčšia vlna terorizmu v jeho dejinách, ktorej padli za obeť desaťtisíce Iračanov. Irak zostal rozvrátený a v súčasnosti sú v ňom veľké nepokoje. Zdôrazníme, že v podmienkach, ktoré vznikli, sa vytvorila aj najhoršia a najnebezpečnejšia teroristická organizácia v dejinách, Islamský štát, ktorý načas dokonca získal aj vládu nad uceleným územím.
Situácia na Blízkom východe, ktorý je klbkom geopolitických a sociálno-ekonomických problémov, znásobovaných pôsobením národnostných a náboženských faktorov, sa po vojne v Iraku zhoršila. Aktuálne tam stále prebieha vojna v Sýrii, ktorá je najkomplikovanejšou vojnou v tomto storočí. Druhým ozbrojeným konfliktom je vojna v Jemene. Nepokoje rôzneho druhu sú nielen v Iraku, ale aj v Libanone a v menšom rozsahu aj v iných štátoch.
Ak hovoríme o Blízkom východe, treba zdôrazniť, že fatálnym problémom pre USA sa stal Irán. Potom, ako Washington vystriedal v regióne v pozícii „žandára“ Londýn, bol Irán až do roku 1979, keď v ňom prevzali moc islamskí radikáli, jedným z jeho kľúčových spojencov. Po obsadení veľvyslanectva USA v novembri 1979 v Teheráne revolučnými študentmi sa medzi nimi prerušili diplomatické styky, ktoré dosiaľ neboli obnovené. Irán patrí k štátom, ktoré Washington najviac zaraďuje na „čierne“ zoznamy, uvaľuje naň sankcie a podniká voči nemu aj iné nepriateľské kroky. Už vo svojej volebnej kampani D. Trump avizoval zostrenie kurzu voči Iránu. Potom, ako prikročil k odstúpeniu od jadrovej dohody s Iránom, sa situácia v regióne ďalej zhoršila.
K destabilizácii Blízkeho východu prispeli však aj viaceré kroky administratívy D. Trumpa vo vzťahoch s Izraelom. Konanie D. Trumpa súvisí so snahou pomôcť B. Netanjahuovi – izraelskému jastrabovi, pričom ich spája aj protiiránska rétorika.
V duchu tradície, že každý prezident USA sa musí angažovať v riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu, D. Trump tiež prišiel s novým „projektom“, ktorý sa niekedy v médiách označoval aj za „dohodu storočia“. Skončil sa však skôr, ako by sa začal vôbec realizovať.
Prvý veľmi protirečivý krok D. Trumpa a jeho administratívy vo vzťahoch s Izraelom aj z hľadiska medzinárodnej politiky i práva znamenalo presunutie veľvyslanectva USA z Tel Avivu do Jeruzalemu v máji 2018 (tento krok avizoval vo svojej volebnej kampani). Akcia vyvolala veľmi búrlivé protesty Palestínčanov a na hraniciach pásma Gazy prišlo o život viac ako 40 ľudí. Otvorenie veľvyslanectva USA v Jeruzaleme kritizovali najmä arabské štáty, ale ani v EÚ (šéfka diplomacie EÚ F. Mogheriniová ešte v decembri 2017 varovala USA pred uskutočnením tohto kroku, ktorý môže podkopať mierový proces na Blízkom východe) ani vo väčšine jej členských štátov sa nestretol s podporou.
Z hľadiska medzinárodnej politiky a práva sa druhým iracionálnym krokom administratívy D. Trumpa stalo v marci tohto roku vyhlásenie o tom, že Golanské výšiny – časť sýrskeho územia protiprávne okupovaného Izraelom od arabsko-izraelskej vojny v júni 1967 – by sa mali uznať za izraelské. Aj tento návrh sa v medzinárodnom spoločenstve stretol s kritikou.
Ďalším krokom v tomto smere, ktorý rozvíril otázku izraelsko-palestínskeho konfliktu a destabilizoval ho, bolo vyhlásenie ministra zahraničných vecí M. Pompea z 18. novembra o tom, že budovanie židovských osád na palestínskom území neporušuje medzinárodné právo. Právne stanovisko Ministerstva zahraničných vecí USA sa opiera najmä o tzv. Hansellovo memorandum z roku 1978, ktoré „citlivo“ vyjadrilo americký nesúhlas s budovaním osád. Jednotliví prezidenti však mohli tento nesúhlas vyjadrovať rozdielnym spôsobom.
Postoj administratívy B. Obamu, keď v decembri 2016 (prvýkrát od roku 1980) predstaviteľ USA v OSN nevyužil právo veta, viedol k tomu, že sa prijala rezolúcia č. 2334, kde je uvedené, že izraelská výstavba osád na palestínskom území nemá právnu silu, je nehoráznym porušením medzinárodného práva. Vyžadovala, aby sa tieto aktivity ihneď a úplne zastavili. Hoci rezolúcia neobsahovala sankcie ani prinucujúce opatrenia, jej prijatie vyvolalo ostré útoky voči B. Obamovi v Izraeli i v Republikánskej strane.
Zmenený postoj administratívy D. Trumpa, o ktorom sa stále diskutuje, neprijalo medzinárodné spoločenstvo s podporou. Znovu prejavilo voči nemu, či už ide o arabské štáty, EÚ, ale aj Rusko mnohé výhrady.
Izrael sa nachádza v hlbokej politickej kríze. V tomto roku sa uskutočnili už dvakrát parlamentné voľby – 9. apríla a 17. septembra. Po aprílových voľbách sa prvý raz v dejinách Izraela stalo, že ich víťaz, viacnásobný premiér B. Netanjahu na čele strany Likud, nebol schopný zostaviť vládu. Aj po opakovaných voľbách situácia zostala patová. Voľby vyhrala strana Modrá a biela vedená bývalým náčelníkom generálneho štábu B. Gantzom, ale v 120-člennom parlamente má len 33 poslancov. Strana Likud získala 32 kresiel. Ani jedna z nich nie je schopná vytvoriť väčšinovú vládnu koalíciu. Riešením môže byť vytvorenie veľkej koalície týchto dvoch strán, čomu však zatiaľ nie je B. Gantz naklonený.
Hoci predstavitelia USA vyhlasujú, že ich cieľom je mier na Blízkom východe, uvedené kroky administratívy D. Trumpa situáciu len destabilizujú. Možno uvažovať, či ide o širšiu ústretovosť voči izraelskej loby vo Washingtone alebo sa týmito krokmi usiluje viac o zištné získanie hlasov amerických Židov v nasledujúcich prezidentských voľbách. Ani jeden z týchto cieľov však problémy Blízkeho východu nerieši, čo len dokazuje pokračujúci úpadok vplyvu slabnúcej jedinej superveľmoci nielen v tomto regióne, ale aj na celom svete.
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 41 – 42/2019)
