Demokratická vláda, vláda zákona, rešpektovanie základných ľudských a občianskych práv, individuálna sloboda chránená voči tlakom zvonku (vrátane pospolitosti), rastúca (a udržateľná) materiálna prosperita a adekvátna účasť všetkých občanov na tejto prosperite sa môžu považovať za ústredné ciele bohatých sociálnych štátov v Európe, v pacifickom bazéne a v severnej Amerike.
Zámer umožniť každému občanovi, aby sa podieľal v adekvátnom pomere na prosperite národov, je jednou z najcharakteristickejších čŕt sociálnej demokracie. I keď ho nemôžeme považovať za výlučnú charakteristiku sociálnodemokratických alebo socialistických strán.
Konvergencia zámerov V minulosti tento cieľ sledovalo mnoho politických síl, ktoré nemôžeme v nijakom prípade považovať za sociálnodemokratické. Heslo „prosperita všetkým“, ktoré do istej miery vyjadruje ciele sociálnej demokracie, sformulovali nemeckí kresťanskí demokrati. Iné pojmy, ktoré poukazujú na podstatu sociálnej demokracie, sú sociálne trhové hospodárstvo, spoločnosť pre všetkých alebo spravodlivá spoločnosť.
Existuje veľa dôvodov domnievať sa, že idea „prosperity pre všetkých“ nachádza doteraz veľký ohlas vo všetkých rozvinutých kapitalistických krajinách. Toto však ani zďaleka nestačí na zaručenie dostatočnej podpory na to, aby sa táto politika presadila aj v praxi. Nestačí dokonca ani to, že strany, ktoré sa považujú za sociálnodemokratické, zvíťazia vo voľbách a získajú vládnu moc.
S akým programom vyhrať V skutočnosti, programy a politika, ktorá vyhráva voľby, sa môže dostať do konfliktu s politikou, ktorá sa usiluje o zabezpečenie prosperity pre všetkých. Takáto politika totiž môže naraziť na veľké množstvo reálnych problémov. Ďalej, získanie politickej podpory si vyžaduje veľmi diferencovaný prístup k voličom. Jedným z problémov je však aj to, že nadbytok práce veľmi ľahko vedie k tomu, že záujem blahobytnej väčšiny sa postaví proti záujmu chudobnej menšiny. Túto tendenciu môžeme očakávať najmä vtedy, keď veľká časť strednej triedy, bez toho, aby sa jej postavenie reálne zhoršilo, sa ocitne zoči voči nebezpečenstvu ekonomického úpadku.
Politika, vyžadujúca si dodatočné obete od väčšín, ktorých štandard spotreby a vyhliadky do budúcnosti sú pod tlakom, naráža na veľké ťažkosti, pretože tieto väčšiny sa nechcú zrieknuť svojich vymožeností. Ohlas získa skôr program, ktorý sľubuje zníženie zaťaženia. Nebezpečenstvo sa objavuje vtedy, keď ideál „prosperity pre všetkých“ sa odsunie bokom novou legitimizujúcou formulou. Tá zdôrazňuje individuálne výkony a mobilitu, postuluje rovnosť šancí bez toho, aby ju reálne zaistila. Pritom je tolerantná k tomu, že veľa ľudí v týchto situáciách „prehráva“. V takýchto prípadoch sa stáva dôležitejším nepatriť k tým, čo prehrávajú, ako starosť o to, aby nebolo tých, ktorí prehrávajú. Nebudeme veľmi preháňať, keď tento typ politiky nazveme amerikanizáciou.
Realisti a utopisti Z tohto hľadiska rozhodujúci politický zápas sa odohráva na ideologickom fronte. Ide o to ako zabrániť, aby si sociálnodemokratické strany osvojili takúto na víťazov orientovanú politiku (tzv. politika nového stredu bez vytlačených na okraj). Politickí realisti by povedali, že jediným riešením je obnovenie silného ekonomického rastu, ktorý umožní rast príjmov väčšine. Tým zväčší aj ochotu súhlasiť s politikou, ktorá sa usiluje rozšíriť okruh tých, čo sa podieľajú na novo získanej prosperite.
Toto je ďalší dôvod, prečo preferovať politiku silného ekonomického rastu v programoch sociálnych demokracií. To by bol aj dôvod, prečo preferovať riešenia, ktoré by finančnú záťaž urobili menej viditeľnou. Pokiaľ ide napr. o starobné dôchodky, tak riešenia, ktoré sa opierajú o súkromné zdroje, sa zdajú byť najprijateľnejšie. Pokiaľ ide o trh práce, tak deregulácia spolu s podporou príjmov sa zdajú byť viac v súlade so všeobecnou náladou ako podpora verejnej zamestnanosti alebo skracovanie pracovného času, pretože takáto politika zamestnanosti viac prispieva k nižším spotrebiteľským cenám.
Nový korporativizmus Ďalšia línia myslenia orientuje pozornosť na oblasť politickej mediácie mimo alebo pod sféru volebnej politiky. Politické balíčky, ktoré sú nevyhnutné, bývajú len zriedka tak jednoduché, aby sa dali „predať“ priamo voličom. Rokovania medzi predstaviteľmi organizovaných záujmov je teda oveľa schodnejšou cestou k želanému výsledku. Z tohto vyplýva dôležitosť inštitúcií, ktoré umožňujú, či urýchľujú konštruktívne rokovania, ktoré pomáhajú dosiahnuť cieľ „spravodlivej spoločnosti“.
Skutočnosť, že sa v Holandsku a v Dánku podarilo dosiahnuť obrat v znižovaní nezamestnanosti, naznačuje, že korporativistické riešenia sú schodné. Podstatou korporativistických riešení nie je iba kompromis medzi konfliktnými záujmami v tom zmysle, že zisk jednej strany znamená stratu pre druhú stranu, no súhlas s riešeniami, ktoré sú v spoločnom záujme. Nekorporativistické inštitúcie môžu mať oveľa viac ťažkostí s hľadaním riešení, ktoré by boli v prospech obidvoch strán a ktoré by znižovali výskyt konfliktov, v ktorých ide o to, kto z koho. Dá sa očakávať, že takéto inštitúcie budú oveľa priaznivejšie pre novú vlnu politiky „prosperity pre všetkých“, ktorá by nahradila populistickú Tretiu cestu. Na druhej strane však zostáva otvorenou otázkou, čo bude reálnym výsledkom nahradenia korporativistických rokovaní populistickou na strednú triedu orientovanou rétorikou.
Autor je analytikom Nádácie Friedricha Eberta
