Nová doktrína NATO: ignorancia či nepochopenie?

V knižnici pomenovanej po mužovi, ktorý dal zhodiť atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, prijali v piatok večer Poľsko, Česko a Maďarsko do Severoatlantickej aliancie. Aj odporcovia tohto kroku musia priznať, že to bol historický okamih. Aj Slovensko si musí uvedomiť, že sa ho tento akt bezprostredne týka: sme po prvýkrát v dejinách obklopení členskými štátmi NATO. Keď sa dopije všetko šampanské a rozjasaní politici si opäť posadajú, bude treba seriózne zanalyzovať dôsledky tejto udalosti a vysvetliť si, ako sa zmenil svet po 12. marci 1999. Oficiálna štátna propaganda sa môže odmlčať. Už nie je potrebné zavádzať občanov demagogickými tvrdeniami o ekonomickej výhodnosti vstupu do Severoatlantickej aliancie a v Prahe konečne môžu zverejniť, že ročne budú musieť odovzdávať do bruselskej pokladnice pol miliardy korún a tento rok navyše osem miliárd.

Ale veď čo by sme neurobili pre bezpečnosť krajiny, mávol rukou komentátor českého Práva, kedysi nadšený obhajca politiky Varšavskej zmluvy. Musíme sa zmieriť s tým, že ešte chvíľu potrvá, kým si občania troch spomínaných krajín uvedomia, že ich bezpečnostné záruky ostanú za dnešnej situácie v diskutabilnej rovine. Nikto nemal odvahu ľuďom vysvetliť, že vstup do NATO je významný iba z hľadiska potvrdenia a upevnenia príslušnosti ich krajiny k západoeurópskemu civilizačnému okruhu, najmä vzhľadom na predpokladaný vstup do EÚ. Všetko ostatné sú taľafatky.

Komplikovanejšie však táto udalosť vyzerá z hľadiska globálnej bezpečnosti. Ono nie je ani tak prekvapujúce to, že sa stredoeurópske krajiny do NATO tak ponáhľajú. Prekvapujúce je to, že im to členské štáty Severoatlantickej aliancie dovolia. Vstup do NATO totiž neuškodí ani tak nám, ako samotnej aliancii, pretože zníži jej schopnosť plniť si svoju úlohu. Na tomto mieste sa nechceme zaoberať ani tak pacifistickými argumentmi proti rozširovaniu aliancie, ako skôr čisto pragmatickými. Architekt politiky zadržiavania ZSSR a legenda americkej diplomacie George Kennan označil prijatie troch nových členov do NATO za najväčšiu hlúposť od skončenia druhej svetovej vojny. Takýto krok totiž urobil z Ruska (možno aj proti jeho vôli) nepriateľa Západu. Jeden z najvýznamnejších českých filozofov a sociológov a najvplyvnejší český kritik aliancie Václav Bělohradský zasa upozorňuje, že Európania sa v ére globalizácie nesmú vzdať svojej vlastnej zahraničnej politiky, lebo je potrebné účinne kompenzovať americkú neschopnosť komunikovať s inými civilizáciami ako s autonómnymi celkami a nie iba ako so zaostalými spoločenstvami určenými na „poameričtenie“. V. Bělohradský je totiž presvedčený o tom, že americká zahraničná politika „bola jednou z najväčších katastrof tohto storočia“. Pre Rusko (ako sa vyjadril bývalý sovietsky prezident Michail Gorbačov) je 12. marec 1999 rovnako ponižujúci, ako bola pre Nemecko po prvej svetovej vojne versailleská zmluva. Historické súvislosti, ktoré to prináša, vari netreba zdôrazňovať.

Možnože by však prijatie Česka, Poľska a Maďarska samo osebe nenieslo až také veľké riziká. Moskva si predsa len väčšmi stráži postsovietsky priestor. Nebezpečná je len súvislosť tohto kroku s pripravovaným summitom NATO vo Washingtone, ktorý sa má uskutočniť už o mesiac. Ruská Štátna duma schválila 19. februára tohto roku dokument, v ktorom varovala pred zvyšovaním úlohy NATO a upozornila, že na aprílovom summite by mala byť prijatá nová doktrína aliancie, ktorá „bude preferovať NATO pred OSN“. Vtedy prebehla táto správa akosi bez povšimnutia, nanajvýš ju považovali za banálny výstrelok Zjuganovových komunistov. Už o niekoľko dní sa však ukázalo, že návrh takéhoto dokumentu skutočne existuje a na jeho prijatie tlačia predovšetkým Spojené štáty. Pri svojej návšteve USA francúzsky prezident Jacques Chirac v rozhovore s generálnym tajomníkom OSN Kofim Annanom naznačil, že návrh na elimináciu vplyvu Bezpečnostnej rady OSN pri riešení konfliktov mimo územia NATO je na svete, no Paríž urobí všetko pre to, aby neprešiel. Tento názor je však vo vnútri aliancie dosť osamotený. Námestník americkej ministerky zahraničných vecí S. Talbott sebavedomo vyhlásil, že „proces rozhodovania v NATO nesmie byť voči OSN nikdy podriadený“. A šéf zahraničného výboru českého Senátu Michael Žantovský dokonca priam vybuchol, keď sa ho pýtali na potrebu mandátu BR OSN pre útoky na srbské ciele, a to s tým, že je iba samozrejmé, že svetovú organizáciu do toho nič nie je!

Neviem, či sú títo ľudia totálnymi analfabetmi v otázkach medzinárodných vzťahov, či doteraz žili niekde na Marse alebo je to iba vyjadrenie ich absolútneho ignorantstva medzinárodného práva. Pokiaľ sa pamätám (a ja sa pamätám veľmi dobre), v súčasnosti platné medzinárodné právo uznáva vojnu ako oprávnený nástroj zahraničnej politiky iba v dvoch prípadoch: ak ide o sebaobranu – či už individuálnu alebo kolektívnu – a ak ide o donucovacie sankcie schválené Bezpečnostnou radou OSN. Všetko ostatné je hrubá a sprostá agresia. Ak sa podľa návrhu USA Severoatlantická aliancia rozhodne, že na základe novej doktríny môže zasahovať na Blízkom východe alebo v severnej Afrike bez mandátu svetovej organizácie, pôjde o bezprecedentný čin, ktorý (a teraz nepreháňam) môže mať iba jedno vyústenie: globálny vojnový konflikt. Regionálna bezpečnostná organizácia predsa nemôže meniť svetový poriadok, pretože zákonite narazí na odlišné záujmy cudzích mocností a takéto dobrodružstvo viedlo v dejinách vždy iba k vojne. Je nepochopiteľné, ako sa môže krajina s takou obrovskou zodpovednosťou, akú majú iba Spojené štáty, stavať k tomuto problému tak cynicky. Citujeme Madeleine Albrightovú: „Predstavitelia medzinárodných organizácií by mali dbať na to, kto ich platí a nemali by kritizovať členské štáty. Je úplne kontraproduktívne, ak títo predstavitelia kritizujú vlády a dávajú im lekcie, kedy a ako majú používať vojenskú silu?“ Pýtam sa: a kto už vlastne, ak nie OSN? Dobre. Je tento systém ťažkopádny? Poďme ho meniť! Nahraďme ho lepším! Ale o tom predsa nemôže separátne rozhodnúť NATO, ktorého členské štáty predstavujú desatinu obyvateľstva planéty.

Apelujeme na zdravý rozum všetkých ľudí, pretože to, čo sa dnes deje, nemá oporu ani v medzinárodnom práve, ani v snahe o udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Nemôžem sa preto nečinne dívať, ako Severoatlantická aliancia prerastá do akejsi svetovej mafie bohatých, ktorá si arogantne prisvojila právo nastoliť svetový poriadok podľa vlastných predstáv a presadzovať svoje čoraz menej legitímne záujmy. To už nemá s bezpečnosťou nič spoločné. Odpusťte mi preto, že nejasám, že sa neteším spolu so svojimi českými, poľskými a maďarskými priateľmi. Snažím sa myslieť na celé ľudstvo. A práve o jeho osud sa obávam.

 

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter