Nová bondovka Casino Royale

Či je to dobre alebo zle, bondovky nás sprevádzajú už vyše štyridsať rokov. Nie sú ani tak barometrom nálad obyvateľstva, ako skôr zmýšľania vrstvy ziskuchtivých riaditeľov filmových štúdií, ktorí sa snažia nálady obyvateľstva uhádnuť. Ian Fleming (1908 – 1964), autor kníh, ktoré pôvodne slúžili ako predloha k filmom, bol synom konzervatívneho člena parlamentu, ktorý zomrel v prvej svetovej vojne. Sám pracoval v druhej svetovej vojne pre britské námorníctvo, pričom niektoré zo skúseností nadobudnuté v tom čase využil vo svojich bondovkách. Prvá z bondoviek, Casino Royale, vyšla v roku 1953. Ako podotkli mnohí komentátori, vzostup Jamesa Bonda ako skvelého tajného agenta sa časovo zhodoval s úpadkom Veľkej Británie ako svetovej veľmoci v povojnovom období. Vo Flemingových príbehoch však Briti na všetkých frontoch porážajú nielen svojich sovietskych protivníkov, ale aj amerických „spojencov“. Romány, v ktorých vystupuje James Bond, boli svojho času považované za pikantné. Flemingova žena ich označila za Ianovu pornografiu. Obsahovali totiž narážky na nezvyčajné sexuálne praktiky. V neveľmi otvorenej atmosfére začiatku šesťdesiatych rokov preto priťahovali nejedného adolescenta. Niekoľko ženských hrdiniek Flemingových príbehov sú napríklad lesbičky a Bondovou úlohou je priviesť ich späť k normálnosti. Vzťahy sa tu všeobecne pohybujú na kontinuu ovládajúci/a – ovládaný/á. V príbehu The Spy Who Loved Me Flemingova rozprávačka vysvetľuje: „Všetky ženy milujú poloznásilnenia. Milujú, keď sa ich zmocnia. Práve jeho nežné násilie na mojom doškriabanom tele spôsobilo, že náš akt lásky bol taký prenikavo nádherný.“ Neprekvapuje nás, že Ayn Randová bola ich veľká obdivovateľka. Umberto Eco poukázal vo svojej práci z roku 1979 na niekoľko binárnych protikladov definovaných v Bondových románoch: pozitívne vlastnosti a črty (slobodný svet, Veľká Británia, západná civilizácia, obeť, povinnosť, ochota vydržať bolesť, oddanosť, fyzická krása) pripisované tajnému agentovi versus negatívne vlastnosti a črty (Sovietsky zväz, cudzosť, telesné znetvorenie, luxus, exces, perverznosť, zradnosť) pripisované nepriateľovi. Ecco poznamenal: „Bond predstavuje krásu a mužnosť v protiklade k Nepriateľovi, ktorý má často podobu impotentnej obludy.“ Flemingove príbehy prekypujú rasizmom a národným šovinizmom, o iných nechutných postojoch ani nehovoriac. Parodický duch Doteraz existuje dvadsaťjeden oficiálnych bondoviek režírovaných deviatimi rôznymi, zväčša britskými a zvyčajne nevýznamnými režisérmi. Ďalší je rodený Kanaďan, ktorý však vyrástol v Anglicku (Roger Spottiswoode) a dvaja pochádzajú z Nového Zélandu (Lee Tamahori, ktorého otec je Maur, matka Britka a Martin Campbell, režisér zatiaľ posledného z filmov). V časopise The American Cinema poznamenal Andrew Sarris, že Terence Young (Dr.No, From Russia With Love, Thunderball) nakrútil najlepšiu z bondoviek, ale celkovo bola jeho kariéra ohromujúco fádna. John Glen, ktorý režíroval najviac z filmov o Bondovi, okrem toho tiež neurobil takmer nič iné. Dokonca ani v čase svojho vzniku neboli prvé bondovky tým najlepším, čo v tomto žánri existovalo. Sarris napríklad v roku 1965 porovnal Seana Conneryho, prvého Jamesa Bonda, s Michaelom Cainom o filme Sidneyho Furiea The Ipcress File. Výsledok bolo konštatovanie, že Caine je atraktívnejší herec ako Connery. Navyše Sarris podotkol, že humor Cainovej postavy je divácky prístupnejší ako Conneryho a Caine má väčší úspech u žien. „Conneryho úlovky reprezentujú víťazstvo garderóby nad duchom a jeho ženy sa mu takmer bez výnimky poddávajú so spontaneitou mechanických bábik.“ V posledných desaťročiach sa z bondoviek stala viac-menej paródia na seba samé, najmä keď špeciálne efekty zatlačia do úzadia všetko ostatné. Z komunistu bankár teroristov Flemingov príbeh Casino Royale je nepravdepodobný príbeh z čias studenej vojny. V románe je jednou z hlavných postáv Le Chiffre, francúzsky komunista a agent sovietskej organizácie SMERSH, hrajúci karty v Monte Carlo, aby nahonobil päťdesiat miliónov frankov z fondu KGB, ktoré stratil pri prevádzkovaní siete verejných domov! Bond, najlepší kartár v britských tajných službách, dostane za úlohu poraziť Le Chiffreho, čím by vyprovokoval jeho zamestnávateľov, aby ho zavraždili. Bondovi asistuje Vesper Lyndová, do ktorej sa beznádejne zaľúbi, rovnako ako americký agent CIA. Číslo 007 očakávajú zrady a podrazy. Na počiatku filmu si Bond vyslúži povolenie zabíjať vraždou svojej druhej obete. Potom zrazu nevysvetliteľne pátra po výrobcovi bômb na Madagaskare. Nasleduje dlhé prenasledovanie zavŕšené výbuchom. Napriek inštrukciám sa Bond vydáva na Bahamy a potom do Miami, kde zmarí plán vyhodiť do vzduchu lietadlo. Za ten čas Le Chiffre (dánsky herec Mads Mikkelsen), ktorý je v Campbellovom filme pochopiteľne bankárom teroristov, investoval v mene istého teroristu z Afriky 100 miliónov dolárov predpokladajúc, že lietadlo vybuchne, a to jeho výrobcu zruinuje. Teraz chcú rozzúrení klienti svoje peniaze späť a on má v pláne vyhrať ich v kartových hrách v kasíne v Čiernej Hore. Bond dostane od britskej vlády k dispozícii desať miliónov dolárov, asistentku Vesper Lyndovú a úlohu vyhrať nad ním. Bez ukotvenia Ak bondovky vypovedajú niečo o nálade svojich výrobcov (a vari aj o nálade širšieho okruhu ľudí), čo nám hovorí Casino Royale? Keď režisér Campbell obsadil po Seanovi Connerym, Rogerovi Moorovi, Georgeovi Lazenbym, Timothy Daltonovi a Pierceovi Brosnanovi do úlohy Bonda Daniela Craiga, sľuboval čosi temnejšie, s dôslednejšou charakterizáciou, menším počtom mechanických hračiek. V Campbellovom filme je skutočne menej zbraní a menej výbuchov, hoci dlhánske naháňačky sú otravné. Aj nálada je naozaj pochmúrnejšia. Vo filme chýba ukotvenie, geografické aj morálne. Sídlo Bondovej agentúry, ktoré hralo v niekoľkých predchádzajúcich filmoch významnú úlohu zmizlo a nahradil ho anonymný byt v londýnskej štvrti Canary Wharf, patriaci Bondovej šéfke M (Judi Denchová). Zloduchovia nie sú teroristi v pravom politickom zmysle, ba dokonca je úplne nejasné, kto a čo sú zač. Hlavní aktéri v udalostiach posledných minút filmu sú publiku úplne neznámi, a skôr, ako si divák ich prítomnosť dramaticky uvedomí, buď zmiznú, alebo umrú. Tón aj rytmus filmu Casino Royale sú hlboko inkonzistentné. Divák má pocit, že režisér, tápajúc, ktorým smerom sa vybrať, skúša jeden prístup za druhým. Naturalistické až sadistické scény zobrazujúce násilie sa striedajú s idylickými scenériami z Bahám, z pobrežia talianskeho jazera Como, Benátok a niekoľkých miest v Česku (ktoré z akéhosi nejasného dôvodu zobrazujú Čiernu Horu). Vzťahu medzi Bondom a Vesper sa venuje niekoľko minút. Divák sa síce dozvedá, že sú jeden pre druhého stvorení, film však zobrazuje len málo dôkazov tohto osudového zväzku. Ich predstavitelia sú donútení zväčša z ničoho nič vypustiť z úst napríklad: „Keby z teba ostal len úsmev a malíček, ešte stále by si bol väčším mužom než hocikto iný, koho poznám.“ Alebo: „Už nemám nijaké brnenie. Zvliekla si ho zo mňa. Čokoľvek zo mňa zostalo – čímkoľvek som – som tvoj.“ Vychutnávané násilie Až na niekoľko chvíľ strávených s Vesper pôsobí Bond zvláštne mechanicky, miestami až ako robot. Pohybuje sa rýchlo, pobehuje z miesta na miesto. Bond v Conneryho prevedení mal čosi z arogantného sebavedomia „demokracií“ studenej vojny. Craig je nervózny, nešťastný, osamelý. Niektoré z týchto pocitov zapadajú do súčasného obdobia dejín, ale psychologické zmeny postavy nie sú dostatočne prepracované, akoby sa vyvíjali len svojvoľne a náhodne. Naturalisticky zobrazované násilie je neznesiteľné. Aj tu tvorcovia, hoci nevedome, podliehajú temnej a frustrovanej nálade niektorých spoločenských vrstiev. Film sa začína scénou, v ktorej Bond dobije istého muža napoly na smrť a takmer končí jeho brutálnym mučením. Rané bondovky boli vrátane scén zobrazujúcich bitky dôsledne nerealistické a umelé, kvázi humorné. V Casino Royale sa zachovalo len málo tejto neskutočnosti, azda len intenzita a trvanie zobrazovaného násilia. Kým väčšina scén, najmä ľúbostných, prebieha skôr rýchlo, tvorcovia starostlivo spomalia najmä pri zobrazovaní mučenia, pri ktorom je nahý Bond priviazaný k stoličke. Na tom je čosi nezdravé. Zvlášť ironické je, že páchateľmi sexuálnych násilných činov sú tu teroristi, či prinajmenšom ich agenti. Ako však vieme, vedúcimi odborníkmi sú na tomto poli americké a britské vojenské sily. Nakoniec robí práve toto z „realistického“ Bonda oxymoron. Až na niekoľko zábavných a dobrodružných momentov a vizuálne príťažlivých exteriérov ponúka Casino Royale len veľmi málo. A to, čo ponúka, znervózňuje. Spracovala a preložila Svetlana Žuchová Casino Royale Réžia Martin Campbell Scenár Neal Purvis, Robert Wade, Paul Haggis podľa románu Iana Fleminga Zdroj: World Socialist Web Site, www.wsws.org