Viera Benková sa narodila 23.apríla 1939 v Báčskom Petrovci v remeselníckej rodine (jej matka pochádzala zo Slovenska, z Čičmian). Základnú školu a gymnázium (1957) skončila v rodisku. Na Filologickej fakulte v Belehrade vyštudovala (1971) český a slovenský jazyk a literatúru. V roku 1967 ju prijali do Zväzu spisovateľov Juhoslávie a v roku l985 aj do Spolku spisovateľov Vojvodiny. Od roku 1990 je aj členkou Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave. Je nositeľkou Ceny za životné dielo Spolku slovenských spisovateľov Bratislave a Združenia spisovateľov Srbska v Belehrade. Žije v rodisku.
Popri poézii (pozri prehľad na litcentrum.sk) píše aj prózu, esejistiku. Spolu s Etelou Farkašovou je editorkou piatich antológií ako výberov z poézie a prózy autoriek z materskej krajiny a Dolnej zeme. Vydala aj niekoľko kníh beletristických textov.
SÚVISIACE:
Hana Košková: Cestami spomienok a pamäte
Nočná etuda
V dutine stromov a v dužine sklovitej duly,
z večera do rána dozrievajú nočné etudy.
Telo im tvaruje láskavý pohľad záhradníka,
v jeseni dozrievajú do svojej pravej podoby…
Z noci do rána, z úsvitu jemne prýštiacej zory,
listujúc s vetrom zvedavo vo vlasoch záhrady,
etudy sa menia na spevavé stromové balady.
V priezore lesklého dulového zrkadla
dotykom slnka zaskvie sa celá záhrada…
Dve duly na skrini, dve voňavé etudy,
rozozvučané z cédečka mojej spomienky…
Studňa a voda
Ak by som dnes mala na výber
a stala sa lejakom na vyschnutom poli,
spŕške by som sa oddala spolu so smädom rolí…
Si pre mňa studňa, v ktorej som ja voda…
Neraz som i cesta a ty spoľahlivý smerovník,
ktorý ma však zavedie i do neznáma;
na ceste sme spolu, ale i cesta sama,
dennodenne sa znamenite prelína…
Keď lejak prichádza v nečakanej chvíli,
z vyprahnutej zeme ťažobu odnáša
a s veľkou búrkou i očistu prináša…
Som voda, ktorá sa v studni spoznáva…
Na rube sna…
Prisnila sa mi voda,
bola nesmierne hlboká,
sťa dno temného mora…
Mala zriasenú, zvlnenú tvár,
sťa morská chaluha,
bájny výzor a tvar…
Medzi nebom a zemou,
v tomto sne,
vznášalo sa beztvaré vlnenie…
Ale na rube sna
voda sa vlnivo tvarovala,
boli to vlny,
ktoré mali
tvar slova…
Túžba…
možno ťa stretnem v budúcom živote
ako muža
a ja budem žena,
snivá nebeská luna,
ktorá v zápase s tmou,
večne blúdi nebeskou oblohou,
za svojou pravou hviezdnou podstatou…
možno ma stretneš v budúcom živote
ako muža
a ty budeš luna,
s aurou milujúcej ženy,
ako roztúžene vchádzaš do izby,
čaruješ sny
a žhavo ľúbiš milenca…
luna,
tisícoraká podoba milujúcej ženy
Pamäť stromu…
Dotknúť sa tak prstami jemnej drsnosti stromu,
prejsť dlaňou po jeho hrboľatom rapavom povrchu,
zaschnutých rankách zo záderov a vrypov v ňom…
So slnečným rozkonáreným stromom
dotkli sme sa i my ďalekých hlbín neba,
vzlietli vysoko s nádejami a snami v ňom …
Chcela by ťa, láska, poznať srdcom stromu,
byť hoci drobným zeleným farbivom v ňom,
alebo iba nepatrným stromovým záznamom
na pevných dubových podvaloch môjho domu
