Tí by však boli prví na rane a nejde len o ľudí, ktorým firmy platia práve minimálnu mzdu. V momente, keby títo ľudia nemali zákonom garantovaní ani minimálny príjem, dostali by sa pod tlak, aby pracovali za menej, než dnes. Ak berieme do úvahy, že nízke mzdy sú z regionálneho hľadiska najmä tam, kde je miera nezamestnanosti vysoká, ľudia by nemali na výber. Lenže „ochota“ týchto ľudí pracovať za nižšie platy by sa synchrónne preniesla aj na ľudí, ktorí dnes zarábajú viac, než je zákonom stanovené minimum. Tlak na mzdy by sa stal celoplošným, výnimkou by bola len taká práca, pri ktorej sa vyžaduje vysoká kvalifikovanosť.
Samozrejme, firmy tvrdia, že to tak nie je a zrušenie zákonnej minimálnej mzdy by nevyužili na znižovanie najnižších platov. Lenže, ešte som nestretol človeka, ktorý by presadzoval znižovanie kritérií, pričom by terajšie nechcel podliezať. Ak zamestnávatelia nechcú platiť svojim pracovníkom menej ako doteraz, prečo im existencia minimálnej mzdy prekáža? Mimochodom, podiel zamestnancov, ktorí pracujú za minimum v poslednom období mierne narástol, čo je nepochybne reakcia na rastúcu nezamestnanosť – čím viac ľudí bez práce, tým viac ochotných pracovať za málo peňazí.
Slabé príjmy zabíjajú ekonomiku
Tlak proti minimálnej mzde prezrádza neschopnosť či neochotu manažérov v niektorých odvetviach hospodárstva udržať či zvýšiť konkurencieschopnosť svojich firiem inak, než nízkymi mzdami. Aj zámerom vlády pri novele Zákonníka práce bolo predovšetkým zníženie nákladov podnikov na ľudí, ktorí pre ne pracujú (či už ako zamestnanci, alebo v inom vzťahu). Nepochybne to je motivované starosťou o konkurencieschopnosť. Lenže, ak naši manažéri budú môcť neustále využívať barličku nízkych osobných nákladov, umožní im to vyhnúť sa (intelektuálne, vzdelanostne i pracovne) náročnejšej modernizácii a inováciám. A to nielen z hľadiska technológie výroby, ale aj z hľadiska riadenia podnikov. Treba otvorene povedať, že toto je choroba slovenskej ekonomiky, ktorú nám vo všeobecnosti nepomohol vyliečiť ani príchod zahraničných investorov. Ba mnohí z nich sa prispôsobujú tejto manažérskej mentalite, či dokonca to vyzerá, že práve to ich sem pritiahlo.
Takýto trend však z dlhodobého hľadiska poškodzuje nielen samotné firmy, ale aj slovenskú ekonomiku ako celok. Ako dlho chceme vo svete konkurovať nízkymi cenami a chabou kvalitou? Nečudujme sa, že niektoré spoločnosti od nás po vyčerpaní daňových prázdnin a investičných stimulov okamžite odchádzajú – veď štátov s nízkymi mzdami a nekvalitnou produkciou je vo svete mnoho.
Nízke mzdy však poškodzujú slovenskú ekonomiku aj inak – nízkou kúpyschopnosťou obyvateľov. A zrušenie zákonnej minimálnej mzdy by viedlo k jej ďalšiemu zníženiu. Predstavte si však manželskú dvojicu s troma, či len dvoma deťmi, ktorá zarába necelých 600 € (čistého) dokopy. Čo si môžu z takého príjmu reálne dovoliť? Okrem výdavkov na bývanie a stravu (výlučne najlacnejšie – teda zväčša z dovozu – a málo kvalitné potraviny) možno zvládnu občas kúpiť oblečenie a nevyhnutné veci do školy. Ale nemôžu chodiť do reštaurácie (na zmrzlinu len výnimočne), nedovolia si návštevu kina, divadla, koncertu, nekupujú nič na čítanie. Nedovolia si zaplatiť normálnu dovolenku ani na Slovensku, ani žiadne drobné opravy a servis – to všetko si robia sami, alebo za pomoci príbuzných. Toto všetko zabíja najmä miestnu ekonomiku a drobných podnikateľov, živnostníkov, ktorí ponúkajú práve drobný predaj, služby na voľný čas či rôznu údržbu a servis.
„Obeťou“ sú aj verejné financie
V neposlednom rade to negatívne zasahuje aj časť väčších domácich producentov (napr. poľnohospodárstvo a potravinárstvo). Nedávno som na jednom spravodajskom webe čítal o „protikrízových“ odporúčaniach známeho nemeckého ekonóma Nemcom – hovoril im, aby sa usilovali kupovať domáce výrobky a služby. Hoci sme oveľa menší štát, slabý domáci dopyt nás robí absolútne závislými od globálneho vývoja a neumožňuje nám aspoň zmierňovať dopady na našu ekonomiku ani len v prípadoch malých (globálnych, európskych) výkyvov.
Nemožno zabúdať ani na to, že práve naše nízke mzdy sú jednou zo skutočných dlhodobých príčin vysokých verejných dlhov. Vlády (minimálne v euroatlantickom priestore) sa teraz ako zhypnotizované naháňajú za znižovaním výdavkov – aby tak dosiahli lepšie „hospodárske výsledky“ – namiesto toho, aby sa zamerali na efektívne zvyšovanie príjmov. „Klasickým“ príkladom sú sociálne a zdravotné odvody, ktoré tvoria hrozivý podiel z platov, ale v absolútnych sumách ďaleko zaostávajú za „vyspelým Západom“. Pritom len relatívne nepatrné zvýšenie platov na celom Slovensku (spolu s poklesom nezamestnanosti) by mohlo významne zvýšiť zdroje v Sociálnej i v zdravotných poisťovniach.
V našej terajšej situácii však nielenže peniaze vo verejných rozpočtoch objektívne chýbajú, ale štát či samospráva ani len nemôžu šetriť tak, že by aspoň časť platieb za verejné služby preniesli priamo na ľudí. Lebo z nízkych miezd žiadne nové poplatky neutiahnu. Zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby tak zvyšujú dlhy, alebo upadajú, čo vedie k rastu nezamestnanosti, zvýšeniu chorobnosti, prehĺbeniu chudoby, horšej vzdelanostnej úrovni spoločnosti.
Rast miezd zaostáva za produktivitou
Napokon, naivnou je predstava, že ešte nižšia minimálna mzda by skutočne pomohla zamestnanosti. A to ani v kombinácii so zníženým sociálnymi dávkami. Rozhodujúci totiž nie je rozdiel medzi dávkami a minimálnym zárobkom, ale fakt, či si človek poctivou prácou zarobí naozaj na dôstojný život pre seba a svoju rodinu. Ak nie, bude hľadať iné zdroje obživy. A ak na to nebudú stačiť sociálne dávky, bude kradnúť v akejkoľvek podobe – doslova, alebo nelegálnou prácou, účasťou na organizovanom zločine a pod.
Tieto argumenty hovoria nielen v prospech zachovania minimálnej mzdy (čo je napokon štandardné európske riešenie), ale aj v prospech jej reálneho kontinuálneho zvyšovania. Samozrejme, nikto nemôže chcieť, aby jej výška nevychádzala z istých objektívnych kritérií, predovšetkým musí odrážať produktivitu práce. Toto už je trochu iná téma, ale väčšina by bola prekvapená, o koľko zaostáva rast miezd na Slovensku za rastom produktivity ľudí, ktorí z nich musia živoriť. A prejavilo sa to najmä v čase krízy.
Faktov na obranu minimálnej mzdy je dosť. Aj tak už dnes predstavuje to minimum, čo ešte štát garantuje vlastným občanom, ktorí majú minimálne šance získať niečo navyše. A preto dávajú aj top-manažérom lekcie efektivity, keď z tohto minima musia vyťažiť maximum, aby vôbec mohli prežiť.
Autor je podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci (Smer-SD)
Foto: Jayel Aheram
