Nikto nie je imúnny

Na pozadí problémov, problémikov, ozajstných aj umelo vyrobených káuz či príbehov aj „príbehov“ najmä takzvaných osobností (a nielen zo sveta šoubiznisu), ktoré lomcujú väčšinou našich občanov, pretože lomcujú väčšinou médií, nevyznel hlasnejšie, ako by možno bolo potrebné, kritický názor na spôsob výberu darov, ktoré pri návšteve Slovenska dostala britská kráľovná Alžbeta II. Je tam toho, vraví si v tejto chvíli nepochybne každý čitateľ, nielen tí, čo sú a priori proti všetkému. Ako keby sme nemali iné problémy! Žiaľ, naozaj máme aj iné problémy. Iné a závažnejšie ako to, že tí, ktorí by generalitám vedúcim tento štát vo všetkých doterajších rokoch jeho samostatnosti mali kvalifikovane radiť, odporúčať či pomáhať, buď kvalifikovaní nie sú, alebo ak sú, ich hlas, ako sa zdá, málokto počúva. Lenže ak aj protokolárne záležitosti v konkrétnej chvíli pokladáme za natoľko bezvýznamné, že ich prehliadame, neznamená to, že bezvýznamné naozaj sú. Naopak. Napovedajú totiž všeličo aj o časti príčin životne dôležitejších problémov. Aj schopnostiach vyrovnať sa s nimi na vyššej ako živočíšnej úrovni. Príkra a nestráviteľná úvaha? Vráťme sa o pár týždňov späť. Krátko po odznení návštevy britského kráľovského páru na Slovensku prenikol z obce historikov umenia na verejnosť názor, že odborníkov určite zaskočil dar, ktorý slovenský prezident daroval britskej kráľovnej. Teda „drevenú plastiku Sila večnosti vytvorenú z kmeňa storočného banskoštiavnického orecha, na ktorom rezbár z Banskej Štiavnice použil zlato, striebro a mamutovinu, do ktorej vyrezal kvietok, v ktorom je osadený bežiaci jednorožec“. Názor podčiarkol, že „táto plastika nie je umením, ale remeselným výrobkom, ktorému prívlastok umenie nepatrí“ a medzi riadkami napovedal, že sa zrejme nemá použiť ako štátnický dar. Sporiť sa o prívlastku daru prináleží v tomto prípade tým, ktorí dielo videli a vedia jeho umeleckosť alebo neumeleckosť posúdiť. Sporiť sa o tom, či je dielo, ktoré je „len“ remeselným výrobkom vhodné ako dar kráľovnej či hociktorému inému vrcholnému predstaviteľovi cudzieho štátu, teda ako dar, ktorý by mal reprezentovať nielen kultúrnu úroveň krajiny, jej občanov, ale aj jej predstaviteľov, azda tiež patrí predovšetkým do kompetencií znalcov etikety a protokolu, ktorí presne vedia, čo v reči oficiálneho protokolu taký dar vyjadruje, znamená a môže znamenať. Ak takí ľudia členov vedenia nášho štátu azda neobklopujú, o tom tiež nemá význam sa sporiť; namieste by bolo taký stav – ak taký je – riešiť. Každému, komu nie je ľahostajná nielen kultúrna úroveň, vzdelanosť a kultivovanosť vlastného národa a jeho predstaviteľov, ale ani jeho vlastná kultúrna úroveň, by však mohlo stáť za pozornosť lakonické konštatovanie z obce historikov umenia, ktorého autorka sa pozastavila nielen nad tým, čo poputovalo k záplave iných darov, o ktoré britská panovníčka určite nemá núdzu, ale predovšetkým vyslovila prekvapenie, že zoznam darov, ktorými sa kráľovský a náš prezidentský pár vzájomne obdarovali (na rozdiel od protokolárnych lapsusov našej vrchnej generality) nijako výnimočne nevzrušil novinárov. Otázka znie, či vedeli, že by ich čosi také vzrušiť malo, presnejšie, či vedeli, čo by ich vlastne na tom malo vzrušiť. Môže azda vzrušiť nedostatok, chyba, skutočnosti nezodpovedajúce hodnotenie čohokoľvek, omyl či hlúposť, ak na základe svojich vedomostí, znalostí a vzdelania nejaký nedostatok, chybu, omyl, skutočnosti nezodpovedajúce fakty či hodnotenia niekoho, kto ich nevie posúdiť? Nevie, pretože na to nemá dostatočný všeobecný, profesionálny ani skúsenostný základ. Nikto ho to nenaučil ani mu nikto nedal najavo, že to preňho môže mať význam. Nikto od neho ani jedno, ani druhé, ani tretie nevyžaduje. Pretože to nepokladá za potrebné alebo, čo je oveľa horšie, preto, že vzhľadom na svoj vzdelanostný a (ne)profesionálny základ a všeobecný kultúrny rozhľad ani nevie, že by vyžadovať mal. To, že pri hodnotení umeleckosti alebo neumeleckosti – čiže aj hodnoty – darov, ktoré Slovensko prostredníctvom svojich predstaviteľov venovalo hlave iného štátu, odznel aj istý údiv nad tým, že to tak, ako by bolo malo, nevzrušovalo médiá, však nehovorí len o kultúrnej a vzdelanostnej úrovni tvorcov médií a ich majiteľov. Odkrýva to smutnejší aj hrozivejší obraz a vyvoláva otázky. Aká je úroveň kultúrnosti, vzdelanosti a kultivovanosti generácie súčasných tridsiatnikov či dvadsiatnikov? Aký je jej kultúrny rozhľad? Na akej úrovni je jej vkus, všeobecné vzdelanie, všeobecná rozhľadenosť? Máme ako národ právo vysmievať sa z občanov či predstaviteľov iných štátov, ktorí si pletú Slovensko so Slovinskom, tak ako si možno my sami po prepade požiadaviek na všeobecné vzdelanie a vzdelanie vôbec (ak len nie je pragmatické a technické) pletieme alegóriu s filagóriou, umenie s pseudoumením, osobnosti s „osobnosťami“? Vzdelanie a bohaté vedomosti nielen o nás samých, o vlastnej histórii, o kultúrnych, vedeckých, ale hoci aj „len“ remeselných základoch, na ktorých je vybudovaná nadstavba ľudského vedomia a sebavedomia, ale o tom všetkom aj v celosvetovom meradle, sa po expanzii uprednostňovania utilitaristických vonkajškových a výsostne konzumných hodnôt zadupali do zabudnutia. Vo všetkých oblastiach života, školstvo nevynímajúc, sa, aj keď nepriamo, razí tendencia dosiahnuť s čo najmenšou námahou čo najviac materiálnych pôžitkov. Predovšetkým materiálnych a predovšetkým s čo najmenšou námahou, teda aj bez učenia. Učenie sa pokladá za choré. Stačí byť tvorivý. To, že aj tvorivosť, ak má mať vyššiu hodnotu, by mala vychádzať z istého množstva informácií a vzdelania, sa pokladá za spiatočnícke. Veľa vedieť a vyžadovať veľa vedomostí od tých, ktorí by sa nimi mali povinne preukazovať, sa za spiatočnícke pokladá tiež. Sme naozaj takí hlúpi, že negatíva týchto názorov nielen nevidíme, ale ich ešte aj presadzujeme? Alebo sme neschopní vzbúriť sa voči tomu, čo nám vnucujú tí, ktorí vedia, že nevzdelanosť a nepotrebnosť všeobecného rozhľadu degraduje človeka na tvora, ktorému možno nahovoriť čokoľvek a na čokoľvek ho aj použiť a zneužiť? Nevedomosť, málo informácií, nedostatok poznania a poznatkov o hocičom alebo hocikom vzbudzujú nielen útrpný úsmev v tých, ktorí sú na vyššej úrovni ako my. Vzbudzujú aj nadhodnocovanie seba samých, pohŕdanie každým, kto je iný, útoky voči tým, o ktorých nič nevieme. A presvedčenie, že ak je iný, musí to byť náš nepriateľ či aspoň menejcenná bytosť. A nedostatok kultivovanosti, kultúrnosti, vzdelania a rozhľadu znamená aj ľahké podľahnutie strachu, ktorý okrem zbabelosti, čo je vítanou potravou nenávisti a z nej vyplývajúcej agresivity, nevzbudzuje pozitívne emócie. Plodí zasa len obmedzenosť, nevraživosť, neschopnosť dostať sa ďalej ako za humná vlastného ja. Prejavuje sa to vo všetkom, čo robíme. Aj v tom, čo zo seba, za seba a niekedy aj za tých, ktorých reprezentujeme, ponúkame. A táto, ak chcete „neznalosť protokolu“, ktorý je svedectvom o našej úrovni sa týka každého z nás. V rámci našich hraníc, ale aj za nimi. Všade na svete.