V sobotu sme v Bratislave od rána počuli rapkáče a píšťaly. Dorazili odborári v modrých vestách KOVO. Poobede som hľadala správy o nich, burcovanie verejnej mienky. Podvečer sa objavil strohý agentúrny súhrn.
Spomenula som si na dávne leto v mojom rodnom meste, kamarátka sedela na chodníku a jedla svoj obed. Doniesla si ho z domu v tégliku, pretože nemohla len tak odbehnúť a niekde pri stole sa najesť. Ani na záchod ju zamestnávateľ nepustil. Plánovala odísť do Rakúska…
Pred pár rokmi som pomáhala ženám, ktoré mi napísali list. Márne sa mesiace dožadovali, aby im zamestnávateľ zaplatil za vykonanú robotu, v závode robili často so svojimi mužmi, a tak zostala celá rodina bez (vtedy ešte) koruny! Tých drobných vzbúr bolo za tridsaťdva rokov neveľa – ľudia nechajú na sebe drevo rúbať.
V túto sobotu vraj prišli odborári tlačiť na vládu, aby im zdvihla minimálnu mzdu a nebrala rôzne príplatky. Tak naľahko to zaznamenala agentúra a médiami to až tak nehlo – čo nie je v televízore, tak to vlastne ani nie je. To bola iná káva, keď sa dával dolu minister Draxler! Pred voľbami, lebo bolo treba zlomiť väz Smeru!
Čoskoro sa ozvú učitelia, sestričky, lekári… ale to všetko je nanič, lebo nejde o platy jednotlivo. Podľa Eurostatu priemerná čistá mesačná mzda na Slovensku v roku 2020 bola 866,19 eura. Čistý mesačný zárobok priemerného jednotlivého pracujúceho v EÚ bol v tom istom roku 2 000 eur. Cenovou úrovňou spotrebných tovarov a služieb sme však na 88 percentách priemeru EÚ. V sobotu to úplne presne pomenoval šéf kovákov: Kričíme, lebo nechceme byť ľuďmi druhej kategórie! Eurobyrokrati nás vyzývajú, nech sa cítime byť Európanmi, no do peňaženky sa nám nepozrú. Oni majú európsku.
Môj spolužiak mi urobil rodokmeň – našla som si predkov v mojom rodnom meste už v sedemnástom storočí, vždy to boli baníci, prišli sem za chlebom. V nehostinnom kraji bol vždy kameň na kameni, len tie grule a skúpe pasienky, a potom bane. Moji predkovia sa dožívali veku okolo šesťdesiat rokov, mali veľa detí, ale málo sa ich dožilo dospelého veku. Po stáročia.
Aj môj otec si vykašliaval svoj banícky život, umrel päťdesiatštyriročný, lebo ani za minulého režimu to nebolo med lízať. Ale aspoň si ho všímali, aj jeho ženu so siedmimi deťmi. Moja mama katolíčka však privítala nový režim, lebo že už nikto nikomu nebude zakazovať chodiť do kostola. Áno, ako povedal onen Marx: náboženstvo je ópium ľudstva – aby necítilo tú biedu, v ktorej musí žiť! Toto sa v známom výroku rado zabúda dodať.
Politický prevrat, často nazývaný revolúcia, privítali ľudia pre rôzne slobody, najsladší koláč ale zostal na stole len pre vybraných. Za tým vysnívaným Rakúskom a Nemeckom musia ľudia stále utekať – do Rakúska a Nemecka. Rozdiel tu je – môžu ísť slobodne. Na roboty.
Sobotný protest odborárov nebol o minimálnej mzde. Bol o rovnoprávnom postavení. Tlak ulice je k svojim utláčateľom stále veľmi vľúdny, bez zloby a nenávisti. Možno preto si ho ani nikto nevšíma. Dokedy?
