Poznáte niekoho, kto nevie, čo sa stalo 11. septembra 2001? Predpokladám, že odpoveď znie: nie. Ani najväčší ignorant politických udalostí sa nemohol informácii o tomto dni vyhnúť. Rok čo rok sa totiž objaví zmienka ešte aj v bulvári.
Ja osobne mám však inú odpoveď. Som presvedčený, že nepoznám nikoho, kto by naozaj vedel, čo sa vtedy stalo. Zdá sa, že fakty sú jasné. Teroristi zneužili lietadlá a narazili nimi do symbolu americkej moci – mrakodrapov World Trade Center, pričom usmrtili mnoho civilistov. Okolo tejto skutočnosti však vzniklo množstvo vysvetľujúcich verzií – od tých najbizarnejších, kam mnoho ľudí zaraďuje aj tú oficiálnu, až po tie, ktoré sa dnes javia ako realistické. Napriek vyšetrovacím komisiám a komisiám, ktoré mali dohliadať na prácu spomínaných komisií, zostáva nejasných až príliš veľa „detailov“. A nielen preto, že činnosť komisií často viac zakryla než odhalila, ale najmä preto, že s týmto dátumom sa zviazal dôležitý – možno až magický odkaz. Svet sa zmenil a už nikdy nebude taký ako predtým. Po ôsmich rokoch je asi namieste otázka, čo sa teda naozaj zmenilo.
Radikálnosť odkazu velí hľadať naozaj fundamentálne a prevratné zmeny, ktoré by priamo súviseli s útokmi. Existujú? Myslím, že odpoveď je viac než zrejmá – nie. Prečo potom toto radikálne heslo? Lepšia bude možno najprv otázka, kto s ňou prišiel. Tu je odpoveď jednoduchšia. Boli to Američania a následne sa heslo šírilo rýchlejšie ako najnovšia reklama Coca-coly. A čo sa teda zmenilo u nich doma? Útok na Dvojičky bol prvým vojenským (?) útokom priamo v Spojených štátoch amerických od japonského bombardovania Pearl Harboure. Následkom tejto historickej udalosti bol vstup USA do druhej svetovej vojny a sprievodné javy v domácej politike – cenzúra v médiách, na univerzitách a ďalších oblastiach spoločenského života.
Presne tie isté procesy môžeme pozorovať aj v súčasnosti. V žiadnom prípade to však nie je trend, ktorý by bol radikálne nový. Od druhej svetovej vojny Spojené štáty americké neprestali viesť vojny a Afganistan a Irak sú možno zostrením tendencie riešiť vlastné záujmy vojenským útokom, ale rozhodne ničím prevratným.
To isté platí aj o domácej scéne. Zoznam neželaných vysokoškolských pedagógov, ktorý zostavuje nadácia vedená bývalou prvou dámou je síce pre nás nepredstaviteľný, ale niečo podobné v Amerike existovalo už aj v šesťdesiatych rokoch. Za prelomový možno pokladať vari len Patriot Act prijatý Bushovou administratívou, ale iba čo sa týka radikálnosti, ktorou obmedzuje základné občianske práva. Aj tento zákon však zapadá do trendu, ktorý odštartovali udalosti u nás známe ako Pražská jar 1968.
Nič sa teda nezmenilo? Predsa len niečo áno. Zmenilo sa nastavenie a prežívanie obyčajných Američanov, ktorí sa zrazu začali cítiť ohrození. A všetky vymenované politické a vojenské aktivity sa dajú zhrnúť pod jeden pojem – bezpečnostné opatrenia. Bez pocitu ohrozenia by realizácia týchto krokov asi nebola nemožná, ale určite by bola omnoho ťažia. To je jediná relevantná zmena, ktorú môžeme určiť ako priamy následok udalostí z 11. septembra. Táto zmena bude o to prevratnejšia, o čo viac ľudí sa začne báť. A potom by už naozaj náš svet mohol byť iný, než aký ho poznáme – a to by už naozaj bola katastrofa.
