Nezvykajme si

Hľadali postavičku Slováka na pohľadnicu EÚ. Pamätáte sa? Zrazu sme zistili, že nevieme pomenovať svoju národnú vlastnosť. Pracovitosť, temperament, pohostinnosť – všetko už obsadili iné národy, v tom všetkom už bol niekto lepší. Čo zostalo Slovákom? Pokrčiť plecami, zaplátať dieru nejakým výmyslom – a zvyknúť si. Prispôsobiť sa. Ale veď to je ono! Toto vieme. Týmto sme najtypickejší. Vieme sa prispôsobiť. Splynúť s pozadím. Za čias federácie strávil Slovák tri týždne v Prahe a už mluvil. Vedel sa naučiť po maďarsky, po rusky a dnes i po anglicky. Skoro bez prízvuku. Tá prispôsobivosť siaha oveľa ďalej, než len k jazyku. Vieme skloniť hlavu. Vieme, kedy radšej nie. Kým iní by sa búrili a zúrili, my nadávky a kliatby radšej prehltneme. Vieme sa uspokojiť s málom. Prežijeme. Nie je to taká zlá vlastnosť. Kde víchrica láme stromy, čo rastú do neba, poľná tráva sa len ohne a po búrke opäť pomaličky narovná. Je nás málo, asi tak na stredne veľké európske veľkomesto – a predsa sme ešte stále tu, zachovali sme si svoju kultúru, ba i jazyk. Niektorým väčším a starším národom sa to nepodarilo. Zablahoželajme si k tomu. Ale za tú šikovnú prispôsobivosť treba aj platiť. V londýnskej krčme narazím raz na mladého Slováka, chalana, ktorý si prišiel privyrobiť oberaním jahôd. Spomína svojich kolegov-zberačov, pôvodom z Poľska. Ohromne sa na nich baví. „Pša krev,“ smeje sa. „Len čo prišli, už by aj štrajkovali.“ Lenže tí smiešni Poliaci, čo hneď chcú štrajkovať, čo sú v týchto pomeroch noví a aj tak sa im nechcú prispôsobiť – tak tí smiešni Poliaci sa smejú najlepšie. Lebo si vedia vydupať, čo im patrí. Našinci sú v Británii druhou najpočetnejšou skupinou, ktorá zarába iba minimálnu mzdu – hneď po Bangladéšanoch. Ďaleko za sebou nás zanechávajú Poliaci, ale aj Česi a Maďari. Nám stačí málo. Ešte väčšia pravda je to doma. Státisíce „živnostníkov“ pokorne prijímajú stratu zamestnaneckých práv, státisíce zatiaľ ešte zamestnancov pokorne prijímajú mizivé mzdy. Prispôsobia sa. Čo iné im zostáva? Aj za „slovenského“ štátu, ktorý nám tak milostivo darovalo – s nasadenými bodákmi – vtedajšie Nemecko, aj vtedy nám stačilo málo. Aspoň niektorým. Troška lepšie bydlo, troška toho majetočku navyše. Po tých, čo museli odísť – peši do Prahy, alebo v dobytčiakoch do Poľska. Ba do miest, ktoré sa z Poľska stali peklom. Stačilo tak málo, troška toho majetočku, a bolo tu sveta žiť. Priam blahobyt. Všade naokolo vojna, iba u nás, pod krídlami starostlivej ríšskej orlice, tíško, pokoj, pohoda. Úžasné. Netreba poďakovať pánu monsignorovi prezidentovi, netreba poďakovať ríšskej orlici? Ponížene, prispôsobivo? A predsa sú aj u nás neprispôsobiví. Sú dnes a boli vtedy. A nakoniec ich bolo celkom dosť. Vtedy. Tých, čo sa vykašľali na zaprdený blahobyt a išli ho strčiť ríšskej orlici rovno do gágora. Neboli žiadni nadľudia, iba sa naučili, že niekedy je dobré sa prispôsobiť – a niekedy si treba povedať, už dosť. To boli tie nové slová, ktoré vtedy zazneli. Čoho sme dnes dedičmi? Toho „blahobytu“? Či tých nových slov?