Neznášam dokonalých ľudí

S Petrom Krištúfkom (1973), autorom kníh Nepresné miesto (LCA, 2002), ktorá bola ocenená prémiou Literárneho fondu, Voľným okom (LCA, 2003), novely Hviezda vystrihnutého záberu (LCA, 2005) a spoluautorom knihy Rota pomalého nasadenia (spolu s Dadom Nagyom, LCA, 2006), sme sa ako so spisovateľom rozprávali v jednom z predchádzjúcich čísel Slova. V dialógu pokračujeme. Tentoraz sme sa sústredili na iné oblasti záujmu – na film, prácu a rozhlas. Zhovárala sa Svetlana Žuchová O filmoch Prečo sa ti páčil film Ďakujeme, že fajčíte? – Možno preto, že sám nefajčím. Okrem toho tam hral hlavného predstaviteľa typ človeka, akého neznášam ani v živote ani vo filmoch. Veľmi sebavedomý, očarujúci, všetko sa mu darilo, v podstate dokonalý. Ale im sa podarilo urobiť ho tak, že mi bol sympatický. Vo filme propagoval fajčenie, teda istú vec, ktorá je verejne odmietaná. Pracoval pre konzorcium tabakových firiem, robil nekalú reklamu. Oceňujem, že hoci to bol film s hrdinom, ktorého by som za iných okolností asi neznášal, a o veci, s ktorou v podstate nesúhlasím, predsa sa mi veľmi páčil. Čiže bol postavený tak naopak. Aj keď vo všetkých filmoch tohto typu, napríklad aj v mojom obľúbenom Leaving Las Vegas, má na konci prísť ponaučenie, Nefajčite a nepite. Ale tuto ani to nebolo. Chvalabohu! A prečo nefajčíš? – Neviem. Nefajčím napriek tomu, že sa mi často sníva, ako si poťahujem z cigarety a v sne je to pre mňa veľký pôžitok. Neviem si to vysvetliť a asi ani nechcem poznať odpoveď. Nikdy som fajčiť ani neskúšal. Hoci ani pasívne fajčenie nie je najlepšie. Lebo mne sa zdá, že ľudia v takýchto brandžiach zvyčajne fajčia, alebo nie? – Áno, počul som o tom. Ale myslím, že to sa tak skôr prezentuje vo filmoch. Že ľudia v týchto brandžiach fajčia. Vyzerá to tak frajersky. Patrí k tomu celá tá gestikulácia. Všetko, čo s fajčením súvisí, je vo filmoch veľmi obľúbené. Aj v literatúre sa to tak prezentuje. Režisér je zvyčajne zúrivec, čo si zapaľuje jednu cigaretu za druhou a balí herečky. Je to obľúbené klišé, a aj ja ho mám vo filmoch rád. Keď ešte niekedy urobím nejaký film, bude tam nejaký režisér fajčiť. A aké filmy si urobil doteraz? – Vyštudoval som filmovú a televíznu réžiu, takže v rámci štúdia som musel nakrútiť niekoľko školských filmov. Jeden z nich sa volal Noci na slnku, mal 26 minút. Hrala v ňom Lucia Hurajová a mím Milan Sládek. Bol o zvláštnej láske starého človeka k mladej žene. Ako sa ti podarilo získať pre svoj film Milana Sládka? – Dá sa povedať, že som režíroval úvodný ceremoniál pri otváraní divadla Aréna. Mám všeobecne veľmi rád klaunov a mímov, čo je tiež veľké klišé. Pravdupovediac si už nepamätám celkom presne, ako sme sa spoznali. Párkrát som bol na predstaveniach v Aréne a nejako sme sa dali do reči. A potom, keď mal šesťdesiat rokov, som o ňom urobil pre televíziu šesťdesiatminútový film. Bol to spolovice dokument, spolovice hraný a trochu neštandardný, ale jemu sa páčil. Asi preto súhlasil, že bude hrať v takom ináč nevýznamnom školskom filme. A ďalšie tvoje filmy? – Napríklad film Aký nádherný svet!, ktorého scenár som neskôr prerobil na „literatúru“ a poslal do súťaže Poviedka. Bol to veľkovýpravný film, v ktorom sa na konci napríklad rúbe klavír. Ale myslím, že lepšie fungoval ako poviedka. Vždy som chcel robiť filmy, v ktorých sa spojí reálny život so štylizáciou. Možno som v tomto prípade až priveľa experimentoval. Išlo o to, že rodina, muž, žena a dve deti, sa odsťahujú z domu. Nábytok si vezú na aute. Šoféra hral jeden z členov kaskadérskej skupiny Borseus a manžela Vít Bednárik. Hrdinovia na ceste stretávajú zvláštne, narušené postavy. Mám väčšinu kamarátov psychológov a psychiatrov a v tom filme som využil toho, čo mi rozprávali. Dôležité však je, že hlavní hrdinovia cestujú do istého mesta, ktoré nevedia nájsť. Naozaj mám pocit, že to lepšie fungovalo ako literatúra a nepodarilo sa mi to hodnoverne pretransformovať do filmovej reči. Hoci ja som sa pri výrobe filmu zabavil. Spolu s kameramanom. A to je pre mňa vždy veľmi dôležité. Napríklad v záverečnej scéne sme museli čakať na východ a západ slnka a mali sme v krajine rozložený nábytok, takže som v noci musel prespať za mestom, aby som ho strážil. Bolo to pri letisku, a v noci tam boli rôzne divé zvieratá a diví ľudia. Rád na to spomínam. Okrem toho som, samozrejme, na škole robil aj všelijaké iné cvičenia, ale tieto dva filmy, Noci na slnku a Aký nádherný svet!, považujem za najrelevantnejšie a veľa som sa na nich naučil. Okrem toho som urobil asi dvadsať dokumentárnych filmov pre televíziu, rôzneho typu a žánru. Potom aj hraný film podľa scenára mojej mamy, volal sa Dlhá krátka noc. Ten sa zase odohrával v nočnom autobuse. Išlo o dosť drsný príbeh matky a dcéry, ktoré sa pohádajú a dcéra sa potom vozí v nočnom autobuse, stretáva rôznych zvláštnych ľudí. Taký mestský road movie. To bolo pred troma rokmi. Mám rád rôzne nezvyčajné prostredia. Keď sme hľadali exteriéry, vozili sme sa s kamarátom Paľom Andraškom, ktorý tam robil architekta, po meste a hľadali sme, kde je dobrý výhľad z okna. A cítiš sa viac režisérom, alebo spisovateľom? – Zdá sa mi, že v posledných rokoch som viac spisovateľom. Akoby ma spisovateľstvo viac pohltilo. Ale zároveň som človek, ktorý sa každú chvíľu venuje niečomu inému, takže možno v tejto chvíli, keď som to povedal, začínam byť viac režisérom. A réžiou sa živím. Robím pre televíziu relácie o literatúre, a dokumenty, v ktorých je často veľa hraných prvkov. Takže živím sa réžiou, ale dosť veľa píšem a baví ma to. A prečo si nikdy neprijal návrh byť v porote súťaže Poviedka? – Neviem presne. Myslím, že sa mi to zdala byť príliš zodpovedná úloha. Asi mám veľmi špecifický vkus a mnohým ľuďom by som možno ublížil. Zdá sa mi to jednoducho príliš zodpovedná práca. O rozhlase Nemecký autor Tom Liehr napísal román Radio Nights. Je to príbeh moderátora nočných rozhlasových relácií. Túto prácu opisuje veľmi podobne ako ty. Tiež mu telefonujú poslucháči, fascinuje ho nočné vysielanie a osudy neznámych ľudí, na ktorých sa takto môže zrazu intímne zúčastňovať. Žil rozhlasom až do tej miery, že si nakoniec založil vlastnú rozhlasovú stanicu. Zaspomínaj si aj ty na svoje rozhlasové časy. – Ku všetkému, čo robím, som sa asi dostal náhodne. O réžii to neplatí, tú som naozaj chcel študovať. Ale ostatné veci, ako písanie alebo práca v rádiu, tie som robil skôr tak zhodou okolností. S prácou v rádiu som začal ešte v roku 1991, keď vzniklo rádio Zóna. Vtedy tam robil môj spolužiak z réžie Jano Slovák. Moderátorom mohol byť takmer každý, bez prísneho výberu. Vtedy a v takomto rádiu neexistovali nijaké kritériá. Najprv som robil koncipované pásma na pol hodiny. Prvé bolo o Záhrade rozkoší Hieronyma Boscha a týkalo sa pôžitkov a rozkoší. To sa mi zapáčilo. Neskôr som začal robiť nočné telefonické relácie, a tým som úplne prepadol. Bol to veľmi silný zážitok, ktorý sa snáď ani nedá vyrozprávať. Keď rádio Zóna zaniklo, prešiel som s touto reláciou do rádia Ragtime. Tam sa volala Pod perinou. Začínala sa o jedenástej a končila o druhej-tretej v noci. Vždy som prišiel s nejakou témou a ľudia mi telefonovali. Mojím celoživotným snom bolo prísť len tak, s holými rukami, mať vymyslenú iba jedinú vetu, tému, a z nej urobiť trojhodinovú reláciu. A tento program tú predstavu spĺňal. Nie každá téma poslucháčov chytila, ale niektoré sa tak zapáčili, že mi zavolalo aj dvadsať ľudí, z ktorých niektorí už boli naozaj stáli poslucháči. Neskôr som prešiel do rádia Twist, tam sa táto relácia volala Nočný bar, ak sa nemýlim. Silný zážitok bol, keď mi ľudia rozprávali aj veľmi osobné príbehy. Niektorí sa dokonca chceli so mnou aj stretnúť, ale ja som si vždy udržal odstup. Lepšie bolo, keď sme sa poznali len z rádia. Potom som niekedy za Dada zaskakoval v Literárnej revue. Hoci som v Twiste robil aj iné relácie, tieto nočné pokladám za najvýznamnejšie. Dá sa povedať, že asi šesť rokov som nimi vnútorne žil. Potom som na Ragtime robil aj reláciu Klub osamelých sŕdc, do ktorej volali ľudia, ktorí sú osamelí. Niekedy to bola hlúposť, niekedy to bolo príliš patetické. Ale zaujímali ma osudy, o ktorých som sa takto dozvedel. Boli medzi nimi napríklad otázky Čo by ste robili, keby ste boli diktátorom? alebo aj Akou literárnou postavou by ste chceli byť? Tam má človek príležitosť povedať veľa o sebe. A ty by si chcel byť akou literárnou postavou? – Je skôr otázka, akou literárnou postavou sa cítim byť, nie akou by som chcel byť. To je rozdiel. Fascinuje ma Don Quijotte, ale zároveň to veľmi zvádza k tomu, aby sa človek vnímal ako zvláštny romantický hrdina bojujúci za svoje ideály. Ja na Donovi Quijottovi nevidím nič romantické. Svet existuje so všetkými možnými pravidlami a obmedzeniami a sloboda spočíva v tom, že sa z nich vymaníš. A Don Quijotte to tak robil, hoci práve v rytierskych románoch, z ktorých vychádzal, bolo veľmi veľa pravidiel. Mne bolo až úzko, keď som čítal, ako s drevenou kopijou a v príšernom hrdzavom brnení vyrazil do polí robiť dobré skutky a hrdinstvá. Hovoril som si, panebože, to nedopadne dobre. Veď ani nedopadlo. Takže Don Quijotte žil vo svojom, v inom svete, mimo pravidiel a obmedzení nášho reálneho sveta, a to veľmi do detailov. A potom ešte Oskar z Plechového bubienka Güntera Grassa. Aj on je moja obľúbená postava. Želal si ostať dieťaťom. Hoci sa mu to nepodarilo, aspoň vzrastom ostal malým chlapcom. O hudbe Okrem toho, že sa živíš réžiou, pracoval si v rádiu a aktívne sa venuješ literatúre, si aj hudobníkom. – Áno, baví ma hrať na hudobné nástroje, a to aj s kapelou. Každého, kto zvažuje, že začne hrať na nejakom hudobnom nástroji, k tomu podnecujem. S mojím kamarátom Antym Heretikom sme nedávno spočítali, že za pätnásť rokov sme mali až päť spoločných hudobných projektov. Kedysi veľmi dávno sme začínali kapelou Cadillac Dei. Ja som hral na klávesoch, mali sme bubeníka a Anty bol basgitarista. Neskôr sme len my dvaja začali robiť elektronickú hudbu pod názvom EYE. Nechceli sme byť zviazaní striktne pesničkovou formou, boli to často skôr hudobné plochy, s presahmi až do akejsi filmovej hudby. Pred pár rokmi sme sa dohodli, že by sme tam chceli mať aj živé bicie. Pridal sa k nám Antyho bratranec Maťo, ktorý hrá v ska kapele Skatatonics. Dobré obdobie sme mali asi pred dvoma rokmi. Robili sme veľa koncertov a boli sme dokonca predkapelou Transglobal Underground. Hrali sme v Babylone, na Pohode v elektronickom stane, na Hodokvase. Okrem toho som do hudby čítal svoje poviedky, napríklad s Paľom Rankovom sme mali hodinu a pol trvajúce dvojvystúpenie, na ktorom sme aj hrali, aj čítali. Ale teraz sa zdá, že sa rozpadneme. Koncom januára budeme mať v Senici v jednom klube posledný koncert a potom končíme. A nie je ti to ľúto? – Trošku, samozrejme, áno. Aj Anty z toho bol smutný, keď si pomyslel, koľko kapiel sme už zakladali a ako sa všetky rozpadli. Ale pre mňa je to zároveň v niečom oslobodzujúce. Keďže ostatní členovia raz prišli, raz nie, strácal som už aj chuť vybavovať nejaké koncerty. A my s Antym sa aj tak stretávame každý štvrtok uňho doma a skúšame, improvizujeme. Takže som mu navrhoval, aby sme my dvaja naďalej robili hudbu, ale asi o niečo intímnejšiu. A snáď so slovenskými textami. Doteraz to bola hlavne inštrumentálna hudba alebo anglické texty, ale postavené skôr na zvukomalebnosti. Kedysi v kapele Iné ticho sme zhudobňovali básne beatnikov, niektorých nemeckých expresionistov, ale aj prozaické texty Normana Mailera a naše vlastné básne. Nedávno sme sa stretli a s veľkým pôžitkom sme si pustili staré nahrávky, keďže jeden z nás, Dušan, je taký obsedantný archivár a má nahrané všetky vystúpenia. Potvrdilo to môj pocit, že najdôležitejšie je naše súznenie. Rovnako, ako kniha Rota pomalého nasadenia, ktorú sme napísali spolu s mojim dlhoročným priateľom Dadom Nagyom a ktorá vyšla minulý rok, je najmä potvrdením nášho priateľstva. Ak ľudia spolu niečo robia, potvrdzuje to ich priateľstvo. Okrem toho som si robil aj hudbu do filmov. Byť hudobníkom je moja druhá identita. Baví ma skladať hudbu a hrať. Predvádzať ju pred ľuďmi ma baví už menej. Na rozdiel od literatúry, ktorú „predvádzam“ rád. Ak ešte niekedy nakrútim nejaký film, a vyzerá to, že áno, rád by som si k nemu sám zložil hudbu, už mám vymyslený aj hudobný motív. Určite by ma veľmi bavilo robiť scénickú a filmovú hudbu, keby som mal raz na to príležitosť. Ale myslím, že nemám hudobnícku povahu. Podobne, ako je herecká povaha, existuje aj hudobnícka povaha. Asi na to nie som dostatočne drsný. Robiť hudbu je predovšetkým príšerná drina. Napríklad Para začínala asi vtedy, keď my s Cadillac Dei, to je hádam už dvanásť rokov. A až teraz, v posledných rokoch, je o nich počuť. Ja nemám tú výdrž, aby som niečomu venoval dvanásť rokov, potrebujem rýchlejší úspech. Aspoň po šiestich rokoch (úsmev).