Neznámy známy: Bob Rafelson, večný tulák kĽukatými cestami Života

Robert Eroica Dupea: Nezostávam dlho na jednom mieste. Nie že by som niečo hľadal. Skôr utekám od vecí, ktoré by sa zhoršili, ak by som zostal. Malé životné etudy (Five Easy Pieces, 1970) „Ak sa stane, že ľudia reagujú na vašu prácu počas vášho života, ste veľmi šťastný človek. Určitým spôsobom vám to umožní pokračovať v nakrúcaní filmov. Ale ak sa vám nedostane aplauzu, je kopec iných vecí. Predsa len vám zostáva život, aby ste ho žili. Žiť život je omnoho dôležitejšie ako získať uznanie a dokonca ešte dôležitejšie ako nakrúcanie filmov.“ Bob Rafelson Úvodný citát vystihuje Rafelsonov vzťah k životu a filmárskemu remeslu. Poskytuje však aj obraz o tom, o čom vlastne jeho filmy sú – o živote, jeho žití. V každom filmovom políčku každého jeho diela je zaznamenaný tento odkaz. Dvadsaťštyrikrát za sekundu. Prenáša divákov z prítmia kinosál na „čudné americké miesta“, ako napríklad Taft v Kalifornii (Malé životné etudy, 1970), Atlantic City (Kráľ z Marvin Gardens, 1972) alebo Birmingham v Alabame (Zostaň hladný, 1976). Miesta, kde sa jeho príbehy odohrávajú, sú rovnako dôležité, ako príbehy samotné. Pátra po tom, čo to vlastne obnáša byť Američanom. Rafelson sám seba raz v jednom rozhovore označil za „rodeného cestovateľa“, neustále hnaného dopredu za objavovaním nových a nových teritórií. Synovec slávneho dramatika Samsona Rafaelsona Bob Rafelson sa narodil 21. februára 1933 na newyorskom Upper East Side v židovskej rodine strednej vrstvy. V štrnástich ušiel z domu, aby tak hodil za hlavu plány rodičov na jeho nalinkovanú budúcnosť. Stopom a cestovaním v nákladných vlakoch (tzv. dobytčiakoch) sa dostal do Arizony, kde istý čas pracoval ako kovboj. Kovbojskú kariéru predčasne ukončil pádom z koňa pri rodeu, keď si zlomil chrbát. V mexickom Acapulcu hral v džezovej kapele na basgitaru a bicie. Bol potulným námorníkom na zaoceánskych parníkoch. Na začiatku 50-tych rokov narukoval do armády. Slúžil v Japonsku, kde okrem iného robil dídžeja vo vojenskom rádiu Far East Network. Aby si privyrobil, písal kritiky do novín The Mainichi Times. Prekladal filmy a robil poradcu spoločnosti Schochiku, ktorá produkovala filmy jedného z trojice velikánov japonskej kinematografie, Jasujira Ozu (ďalšími dvoma sú Akira Kurosawa a u nás takmer neznámy Kon Ichikawa, pozn. autora). „Nevedel som dobre po japonsky. Dostal som veľmi hrubý preklad filmu a mojou prácou bolo vylepšiť ho. Musel som pozerať Ozuove filmy znova a znova. Napríklad taký Príbeh z Tokya (1953) – bol som doslova zhypnotizovaný statickosťou a pokojom jeho záberov, jeho istotou v kompozíciách. Myslím, že moja filmová estetika sa vyvinula z pozerania určitého druhu filmov. Filmov Ingmara Bergmana, Jasujira Ozu a Johna Forda. V každom prípade ma zmysel pre silné, statické zábery uspokojoval viac, než okázalá kamera náhliaca sa popisovať predmety,“ približuje Rafelson svoje zážitky z práce pre Schochiku. Počas štúdia filozofie na Univerzite v Benares v Indii si opäť obul túlavé topánky a vrátil sa späť do New Yorku, kde si našiel miesto v televízii. Pracoval ako redaktor pre Davida Susskinda, scenárista, spoluproducent a scenáristický konzultant televíznej šou DuPont Show of the Month. Opäť neobsedel dlho na jednom mieste a presťahoval sa z New Yorku do Kalifornie, kde sa jeho životná cesta skrížila s človekom menom Bert Schneider, jeho budúcim blízkym spolupracovníkom a priateľom. Písali sa šesťdesiate roky minulého storočia. Éra hippies, drog, voľnej lásky a neskrotných ideálov. Mladí boli na pochode. Filmová renesancia klopala na kamenné dvere veľkých štúdií v Tinseltowne. Rafelson spolu s Bertom Schneiderom v roku 1966 vytvorili pre televíziu NBC divácky aj kriticky úspešný sitcom The Monkees (1966 – 1968). Seriál o umelo vytvorenej popovej kapele The Monkees, americkom náprotivku megaúspešných The Beatles. Tvorili ju, ako ináč, štyria fešní chalani – Peter (Peter Tork), Davy (Davy Jones), Micky (Micky Dolenz) a Mike (Michael Nesmith). Počas troch rokov vysielania tohto seriálu „opice“ obklopovala masová hystéria fanúšikov, a to najmä nežného pohlavia, nie nepodobná tej okolo britských „chrobákov“. Vysoká sledovanosť, enormná popularita a tisícky predaných albumov „opíc“ sa stali pre Rafelsona a Schneidera zdrojom veľmi slušných príjmov. Obaja v roku 1968 spolu so Stevom Blaunerom založili produkčnú spoločnosť BBS Productions. Z jej dielne nevyšli len režisérske počiny samotného Rafelsona, ale aj filmy, ktoré definitívne zatĺkli klince do rakvy skostnateného hollywoodskeho štúdiového systému. Bezstarostná jazda od Denisa Hoppera (Easy Rider, 1969), Posledné predstavenie Petra Bogdanovicha (The Last Picture Show 1971) či Oskarmi ovenčený dokument o vietnamskej vojne Srdcia a mysle Petra Davisa (Hearts and Minds, 1974) nadobro zmenili tvár amerického kina. Nový Hollywood privial svieži vietor do plachiet americkej kinematografie 20. storočia prostredníctvom vtedy začínajúcich, dnes už uznávaných režisérov, ako sú Martin Scorsese, Peter Bogdanovich, Francis Ford Coppola, Brian DePalma, Steven Spielberg, George Lucas, ale aj Bob Rafelson. Rafelson pod hlavičkou BBS Productions realizoval svoje vlastné režisérske vízie. Jeho celovečerným debutom, a vôbec prvým filmom novovzniknutej BBS bola Hlava (Head, 1968) podľa scenára vtedy nezamestnaného herca Jacka Nicholsona. Akási surrealisticko–psychedelická celovečerná verzia televíznych The Monkees, bez konkrétneho deja či zápletky. Drogová exkurzia filmovými žánrami. Nájdete tam western, vojnový film, horor, komédiu, romantický film alebo drámu. Jednoducho všetko zmiešané dokopy, ochutené zopár kvapkami LSD. Kritika neľútostne označila Hlavu za dielo, ktoré The Monkees definitívne pochovalo a nadobro ukončilo „monkey-mániu“. Na rozdiel od „opíc“ bola Rafelsonova režisérska cesta ešte len na začiatku. Opäť spojil sily s Jackom Nicholsonom, tentokrát ako hercom, a nakrútil prvý diel osobnej trilógie dysfunkčnej rodiny, Malé životné etudy (Five Easy Pieces, 1970). Robert Eroica Dupea (Jack Nicholson) je talentovaný klavírista a hudobník, pochádzajúci z dobre situovanej muzikantskej rodiny. Vzdal sa sľubnej kariéry koncertného klaviristu. Odmietol ísť vo vychodených šľapajach svojich predkov a odišiel do Kalifornie, kde pracuje ako robotník na ropných vežiach. Žije so servírkou Rayette Dipesto (Karen Blacková), jednoduchou ženou túžiacou sa stať country speváčkou. Bobby, čierna ovca úspešnej rodiny, jedného dňa navštívi svoju sestru Partitu (Lois Smithová). Partita je jedinou osobou z jeho rodiny, s ktorou si rozumie. Dozvedá sa, že otec mal mozgovú príhodu a zomiera. Vracia sa tak domov, aby sa možno pokúsil napraviť všetko, čo svojim rebelantským správaním spôsobil. Bobby je dobrovoľný vydedenec, zmätene sa zmietajúci v nepokoji a neistote. Chce žiť úplne iný život, ako jeho predkovia z vyššej spoločenskej triedy, no nedarí sa mu to. Necíti sa byť spokojný ani so svojím momentálnym životom strednej vrstvy. Zároveň odmieta spôsob života rodiny, z ktorej pochádza. Rafelson tu pod drobnohľadom skúma dva nezmieriteľné, protichodné spôsoby existencie. Existencie mladej rebelujúcej generácie Američanov verzus generácia ich rodičov na konci 60-tych a začiatku 70-tych rokov 20. storočia. Malé životné etudy mali ohromný divácky aj kritický ohlas a stali sa míľnikom nielen v americkej nezávislej kinematografii, ale amerického filmu vôbec. Ak v prvom dieli svojej trilógie o nefunkčnej rodine sa Rafelson zameral na vzťah brata a sestry (Bobby a Partita Dupeaovci), resp. syna a otca, tak v jej pokračovaní Kráľ z Marvin Gardens (The King of Marvin Gardens, 1972) skúma vzťah dvoch bratov (Davida a Jasona Staeblerovcov). Marvin Gardens nenájdete na žiadnej mape. Nachádza sa v stolovej hre Monopoly. Hneď vedľa políčka „Idete do väzenia.“ Jeho kráľom je Jason Staebler (Bruce Dern). Žije v hotelovej izbe v Atlantic City spolu so svojimi dvoma dievčatami: starnúcou kráskou Sally (Ellen Burstynová) a jej nevlastnou dcérou, mladučkou Jessicou (Julia Anne Robinsonová). Jason je zlodejíček, ktorý sníva svoj veľký sen o kúpe ostrova v Pacifiku, kde by postavil kasíno a spokojne si tam nažíval až do smrti. Jeho mladší, introvertný brat David (Jack Nicholson), rozhlasový dídžej vo filadelfskom rádiu, za ním prichádza do Atlantic City, aby mu pomohol zrealizovať jeho sen. David postupne zisťuje, že vysnený ostrov je len ďalšou z Jasonových fantázií, ktorá má opäť ďaleko od reality. Ich spoločný pobyt v Atlantic City sa stáva čakaním na sen, ktorý sa nikdy nestane skutočnosťou. Ako som už v úvode spomínal, pre Rafelsona sú dôležité nielen postavy, ale aj miesta kde sa postavy pohybujú. Vyblednuté Atlantic City 70-tych rokov v zime je tým najvhodnejším miestom na pochmúrnu meditáciu nad americkým snom a jeho reálnou dosiahnuteľnosťou. Pred tým, než sa Rafelson v roku 1996 vrátil k téme rodinných vzťahov a ich (ne)fungovania a uzavrel tak trilógiu, nakrútil viacero zaujímavých filmov. Prvým z nich bola komédia z prostredia telocviční a kulturistiky Zostaň hladný (Stay Hungry, 1976) s Arnoldom Schwarzeneggerom v jednej z hlavných úloh. Pre mladého rakúskeho emigranta to bola jeho úplne prvá filmová rola, ešte pred jeho oficiálnym debutom Pumping Iron z roku 1977. Za úlohu Joea Santa získal mladý svalnáč z Grazu v roku 1977 Zlatý Glóbus za „Najlepší herecký debut v hranom filme“. Nasledovali filmy ako Brubaker (Brubaker, 1980) v hlavnej úlohe s Robertom Redfordom, ktorý spolurežíroval so Stuartom Rosenbergom. Remake klasiky noir filmu Poštár zvoní vždy dvakrát (The Postman Always Rings Twice, 1982) podľa scenára vtedy začínajúceho filmového scenáristu, v profiloch Neznámych známych svetových režisérov už spomínaného, majstra drsného slova a nekompromisných dialógov Davida Mameta. V roku 1996 Rafelson uzatvára trilógiu, ktorú začal v roku 1970, Malými životnými etudami a pokračoval v roku 1972 Kráľom z Marvin Gardens. Jack Nicholson, Rafelsonov dvorný herec už od začiatku jeho kariéry, si v nich zahral strateného syna a mladšieho brata. V noir thrilleri Krv a víno (Blood and Wine, 1996) si zahral otca. Alex Gates (Jack Nicholson) je floridský obchodník s vínom, ktorého obchody nejdú tak, ako si to myslí jeho bohatá manželka, alkoholička Suzanne (Judy Davisová). Jeho nevlastný hulvátsky syn Jason (Stephen Dorff) ho nenávidí. Táto nenávisť je vzájomná. Alex je na mizine, keďže utráca plnými priehrštiami na svoje milenky. Jeho zatiaľ poslednou je Kubánka Gabriella (prvá filmová úloha Jennifer Lopez). Alex sa rozhodne riešiť svoju nesolventnosť krádežou diamantového náhrdelníka. Veci, na prvý pohľad jednoduché, sa však sa riadne skomplikujú. Alexova milenka sa zamiluje do jeho nenávideného syna a manželka zasa zistí všetko o jeho „bokovkách“. Rozplieta sa tak klbko vášní, pokušení, paranoje a vraždy. Ako to v noir filmoch býva, postavy sú skorumpované, chamtivé a prehnité až na kosť. Všetky hlavné postavy sú buď podliakmi, alebo ich obeťami. Boba Rafelsona ako človeka a filmového režiséra zaujímajú predovšetkým témy medziľudských vzťahov, či už v rámci rodiny alebo iných zväzkov. Dôležité sú preňho silné charaktery neprispôsobujúce sa príbehu, skôr naopak. Rozpráva príbehy aj pomocou rôznych žánrov. Je známy používaním toho najčiernejšieho noir filmu, v ktorom nenájdeme skoro žiadne postavy, ktoré by nám boli sympatické. Trilógia o dysfunkčnej rodine môže byť považovaná za jeho osobnú filmársku výpoveď. Je to cítiť najmä v jej prvých dvoch filmoch, ktoré sa vyznačujú silnými autobiografickými prvkami. Ako Bobby Dupea, tak aj 14-ročný Bob odišiel z domova, aby tak vyjadril vzdor voči tradičným hodnotám, vyznávaných v dobre situovanej newyorskej rodine z Upper East Side. Príbehy, ktoré rozhlasový dídžej David Staebler v Kráľovi z Marvin Gardens rozpráva, sú zo života jeho rodiny. Tak ako Rafelson nezostáva nikdy dlho na jednom mieste, aj jeho postavy sú hnané neviditeľnou silou späť na cesty. Kľukatiace sa ako meandre tropického veľtoku. Cesty životom, po ktorých musí skôr či neskôr prejsť každý. A je len na každom z nás, kam nás zavedú. Tak ako jeho filmy.