(Ne)Žiadaná rozmanitosť

Nadhľad, s ktorým môže byť téma kozmopolitnosti vnímaná, zavádza k tomu, aby sme na jej uvedenie použili nejaký známy výrok. S úsilím navodiť hneď na začiatku určitý duch svetskosti, rozmanitosti, zdanie skúsenosti. Vystavujeme sa však riziku zabehnutia do klišéovitého stereotypu. Súvislosti i problémy, ktoré táto téma prináša, idú ruka v ruke s rozširovaním kozmopolitného charakteru skrz svetovú spoločnosť. Priamo či nepriamo, túžobne či nechcene ho nadobúda každá krajina. Je ako nevymazateľná škvrna od červeného vína, ktoré sa odnikadiaľ a rovnako nechceným pričinením rozleje po bielej látke. Podobne sa po svete prelievame aj my, so všetkými svojimi charaktermi, kultúrnymi nárokmi, tradíciami, požiadavkami a nepochybne aj názormi, zanechávajúc stopy odlišnosti. Táto svetová difúzia teda vyúsťuje aj do toho, že naša slovanská oduševnenosť slovenských chlapcov potom vynáša kufre japonským dievčatám v londýnskych hoteloch, či vedie k tomu, že poľské dievča v rovnakom zariadení si s pohodlnosťou pre kozmopolitné mestá sveta tak príznačnou a jediným slovíčkom „…džob?“ nárokuje vytúženú prácu, naďalej tak prehlbujúc nezamestnanosť miestneho osadenstva… Človek je tvor prispôsobivý a rieši tento už takmer všadeprítomný stav tým, že ho berie ako samozrejmosť. Práve to je príznačne pre zmeny vnímania súčasnosti. Začlenenie mnohorakosti do jednoty a obmedzovanie človeka človekom. Zrejme aj tak by sa asi dala charakterizovať kozmopolitnosť, jav, ktorého význam a prínos pre spoločnosť môže mať svoje pozitíva aj negatíva a ktorého odstránenie nie je riešením. Kozmopolitnosť ako výsledok imigrácie Sydney bolo minulý rok vyhlásené za najkozmopolitnejšie mesto sveta. Pred istým časom tomu bolo rovnako aj v prípade Londýna. Kapské Mesto už z kozmopolitnosti takpovediac vyrástlo. Multikultúrny národ však nevzniká z roka na rok. Kde sú prosperita a peniaze, prichádzajú ľudia z menej rozvinutých krajín, aby aj oni participovali na úspechu. Zúčastňujú sa na dianí legálne, ilegálne, so zámienkou slobody či peňazí. Včleňujú sa a zatrieďujú. V narastajúcej rôznorodej zmesi tak časom prestávajú vynikať a napomáhajú novému davu zahladiť odstávajúce vlasy. Lepšie sú na tom prisťahovalci z krajín EÚ, ktorí prišli za prácou. Väčšinou sú bielej rasy a pre miestnych predstavujú skôr konkurenciu ako prínos. Cyklus multikultúrnych invázií v mnohých častiach sveta sa deje nepretržite a trúfalo možno tvrdiť, že bude aj napredovať. Príliv sa obracia Paradoxom je, že v súčasnosti proti kozmopolitnosti najviac vystupujú krajiny, ktoré na nej stoja a existujú. Naopak, prahnú po nej tie, ktoré sa časom zrejme už otupili stereotypom vnútorného diania. Byť svetový, jednoducho nad rámec spomínanej sivosti. Z ich vlastnej situácie si uvedomujú, že kozmopolitnosť z pohľadu svetovej verejnej mienky zosobňuje, udáva určitý ráz. Na druhej strane, v prípade zabehaných, dodnes mnohonárodnostných krajín je zrejmé, že kozmopolitnosť prerastá ich vlastný charakter. To pomáha vyplavovať na povrch problémy, ktoré by za iných okolností, v iných krajinách zostávali nepovšimnuté či zmietnuté zo stola. „Je to o tom, že potrebujeme a máme čo povedať…“ tvrdí Rahdží Ahmén, v súčasnosti obyvateľ Londýna. Jeho pôvod vraj nemá význam (inak je pôvodom z Iránu), ale jeho názor naberá na presvedčení. Je kozmopolitom – a teda oficiálnym Londýnčanom neoficiálne z Iránu. Puritánsku viktoriánsku morálku tak naštrbuje vlastnými názormi, nadhľadom. Je skutočne malou tehlou veľkej steny, ktorá rokmi vyrástla na pozadí pravidiel krajiny postavenej na demokracii a princípoch slobody prejavu. Príliv sa v tomto prípade obracia. Sila idey, na ktorej si konkrétne anglická spoločnosť zakladala, na ktorej stavala svoju kozmopolitnú spoločnosť a tú pôvodnú učila privykať si novej, začína prevažovať. Na strane druhej to však boli práve „tí z druhých brehov“, ktorí hospodársky i spoločensky vyniesli anglickú spoločnosť tam, kde je dnes. Umožnili miestnemu osadenstvu prestať vykonávať lacné práce, venovali mu čas a dali mu možnosť viesť spoločnosť, nešpiniť si ruky jeho základným fungovaním, jednoducho, zlízať šľahačku z koláča. Pre mňa takzvaná „kozmopolitika“ a či umenie poslať niekoho niekam spôsobom takým, aby sa na tú cestu tešil. Nastal však čas podeliť sa o tento koláč. A keď ide o taký osobitý koláč, akým vraj má byť svetová mienka, je dobré byť pri tom. Už chápete, stereotypom otupené krajiny, prečo je doslova svetové byť toho súčasťou? Vo vlastnej jame „Kto je váš Boh? Kým ste vedení vo svojom živote?“ Popri rasových sporoch, ktoré multikultúrna spoločnosť od nepamäti vekov ťahá so sebou, sa náboženské strety stávajú ešte citlivejšími. Vierovyznanie sa totižto v kozmopolitnej spoločnosti stáva symbolom zosobnenia, oddelenia od masy a pričlenenia k určitej skupine. Poskytuje akési útočisko v tejto neprehľadnej spleti. Spoločnosť rozpálená multikultúrnymi neduhmi sa stáva vriacim kotlom problémov. Sama si uzatvára kruh a znemožňuje únik v riešeniach. Netreba zdôrazňovať, že počas histórie jednotlivé vierovyznania sa rozšírili po celom a svete a do istej miery ho aj prerozdelili. Ich opätovné strety sa zvyknú vybíjať ako baterky. Pozabúda sa popri nich na tých, ktorí – rovnako začlenení a nenápadní v dave – pohŕdajú akýmkoľvek prejavom viery. Nesúhlasom sa vyraďujú na okraj. Možno tvrdiť, že viera je pre multikultúrnu spoločnosť jedna, rovnako ako aj to, že nie je žiadna. V tomto smere si kozmopolitná komunita kladie kamene pod nohy a na pozadí svojej pozitívnej rozmanitosti sa pretĺka vzájomným nažívaním. …a teda s otvorenou mysľou Akceptujúc kozmopolitnosť hádam možno pozmeniť úslovie: všetko zlé je na niečo dobré, no nie všetko neznáme musí byť zlé. Pokúšam sa vyhnúť narážkam na princípy xenofóbie vo svete, ale aspoň nepriamo nimi prejsť treba. Zásadné potýčky s multikulturalizmom vyplývajú totiž práve z neschopnosti tolerovať, chápať. Prijať cudzie za svoje je jednoducho ešte stále v mnohom proti srsti. Národy, pravdepodobne poučené vlastnou históriou, sa zmietajú v strachu z narúšania „mojich kruhov“, z idey, že odlišné mienenie, usudzovanie, vierovyznanie, zvyky i názory stavajú naruby doposiaľ zaužívané. A stačí v skutku málo – zamyslieť sa, zastaviť a uvážiť, prijať alternatívu. „Ten, kto sa nemôže naučiť nič od najhlúpejšieho, zoberie väčšinu slov najinteligentnejšiemu.“ Izraelčanovi Amanovi Serhalovi ide o to, aby donútil ľudí zamyslieť sa. Nepodarí sa mu väčšinou presvedčiť ich naraz, ani sa o to nepokúša. Ľudia sú odmalička vychovávaní v istom smere, názoroch a vyznaní. Týka sa to aj jeho, a preto vie, že nemá cenu usilovať sa o to, aby súhlasili s ním. „Ak vás však môj názor zaujme a vy sa nad vecou zamyslíte a uvážite ten svoj, potom ste na správnej ceste.“ Možno dodať, byť kozmopolitom. Nie je to totiž oficiálny stav či formálny údaj v pase, ktorým sa preukazujete, ale uvážlivý nadhľad. Nadhľad, ktorým si možno uvedomiť, že nech sú už naše smery, cesty, pôvod a ciele akékoľvek a vzájomné stretnutia priateľské či nepriateľské, pre všetkých platí spoločné… všetci v živote ideme tým istým smerom. Autor je reportér, redaktor portálu www.skrz.sk, zároveň študent žurnalistiky