Polemiky o histórii, konfrontácie názorov na veci dávnominulé nie sú tým, čo by mimoriadne pútalo pozornosť. V niektorých rodinách stojí otázka ako prežiť. Sociálne napätie, nezamestnanosť a klesajúca životná úroveň vyvolávajú frustráciu. Aký stupeň nevraživosti v spoločnosti je tou prahovou hodnotou, za ktorou stačí už iba iskra? Často počúvam úvahy o tom, že „na Slovensku je tok tak“ preto, lebo sme hlúpy, nepoučiteľný národ, ktorý nepotrebuje slobodu ani samostatnosť, ale vodcu – diktátora. Za ním pôjde ako ovca, hoci aj na bitúnok. Tieto tvrdé slová akoby mali svoju logiku, ale iba na prvý pohľad. Dejiny slovenského národa svedčia o čomsi celkom inom. Pochádzam z Banskej Bystrice, poznám región, ktorý bol centrom Povstania. Aj malé dedinky, kde ľudia dodnes žijú skromným životom. Každodenný stereotyp, tvrdú, niekedy i ubíjajúcu prácu na neveľmi úrodných políčkach a okolo domov. Kto by od nich očakával vysokú občiansku uvedomelosť, to, že sa správne zorientujú v medzinárodnej politike? A predsa práve oni bojovali a umierali v SNP, hoci ich ľudácky režim priamo neohrozoval. Jednoduchý ľudský cit pre spravodlivosť im spoľahlivo ukázal, kedy a ako sa treba rozhodnúť o svojej budúcnosti. Títo prostí ľudia vtedy jednoznačne rozhodli o tom, že Slovensko patrí medzi vyspelé demokratické národy Európy. My to teraz nesmieme zbabrať.
Autorka je predsedníčka klubu mladých antifašistov SZPB
