Dámy, ktoré protestovali pred úradom slovenskej vlády 8. marca, zvolili formu protestu, ktorá viac zaujala novinárov ako členov kabinetu. Upozorňovali však na problém, ktorý páli väčšinu žien nielen na Slovensku. Dokonca aj mnohé, ktoré si to neuvedomujú. Netušia, že ich mužskí kolegovia na porovnateľných pozíciách zarábajú až o pätinu viac. Vládne oslavy Medzinárodného dňa žien ponúkajú rozptýlenie na hodinku či dve, prípadne aj pocit uznania za všetko, čo denno-denne zvládajú v práci, domácnosti a v rodine. Úlohou predstaviteľov štátu by však malo byť v prvom rade uľahčovať im situáciu tak, aby sa postupne odstraňovala diskriminácia v zamestnaní, dvojité zaťaženie, aj rozdiel v platoch medzi oboma pohlaviami. A aby bol deň žien naozaj sviatkom, keď si pripomenieme, čo všetko museli spraviť, kým sa dopracovali k akej-takej rovnosti. Chýba vôľa alebo odvaha Opatrení zameraných na vyriešenie týchto problémov sme na Slovensku za ktorejkoľvek vlády videli pramálo. Ak sa aj konajú projekty zamerané na to, aby spoločnosť citlivejšie vnímala rodovú otázku, ide spravidla o výsledok práce tretieho sektora. Rozdiel je v tom, že za súčasnej vlády táto skutočnosť prekvapuje. Veď politika zameraná na rodovú rovnosť býva tradične agendou ľavicových strán. Zabúda vláda Roberta Fica na dôležitosť témy, alebo sa len bojí reakcie slovenského konzervatívneho občana? V severských štátoch v rámci protikrízových opatrení stanovili napríklad zákonom, koľko percent žien musí byť v predstavenstvách veľkých akciových spoločností. V Rakúsku ešte v 90. rokoch ľavicová vláda stanovila, že na miesta vo verejnej správe pri rovnakých predpokladoch budú prednostne prijímať ženy až do dosiahnutia 40-percentnej obsadenosti na danej pozícii. Na Slovensku sa zdvihla vlna odporu medzi politikmi, ale aj vo verejnosti už len pri myšlienke uplatnenia kvót pre zastúpenie žien na kandidátkach politických strán. Rýchle korekčné opatrenia na tradicionalisticky zmýšľajúcom Slovensku nemajú šancu na úspech. Rodovo korektné šlabikáre To však nie je dôvod na to, aby sme sa touto otázkou nemali systematicky zaoberať. Hlavne nie teraz, keď odstránenie platového rozdielu je aj súčasťou novej stratégiu EÚ na najbližšie desaťročie Európa 2020. V prípade Slovenska treba zrejme zmeniť myslenie občanov. A to sa dá jedine výchovou. Rodovo korektné šlabikáre sú dobrým začiatkom, treba však dať pozor, aby sa tým celé úsilie neskončilo. Výchova by mala smerovať k tomu, aby keď vyrastie ďalšia generácia, už nik nepovažoval parlamentné kvóty pre ženy za obmedzovanie slobody, ale za vyrovnávanie šancí, ktoré si zaslúži každý občan demokratickej spoločnosti. Od rodičov, ktorí sú sami poznačení stereotypným myslením, ju čakať nemožno. Svoju úlohu musí jednoznačne plniť štát. Ako ukazujú príklady severských krajín, rodová rovnosť nie je čosi, čo prichádza samo od seba, ani niečo, čo prichádza zhora dole. Zdola v tomto prípade smeruje len spoločenská objednávka, riešenie a pomoc sa očakávajú zhora. Nie je totiž v poriadku, aby v 21. storočí musela polovica obyvateľstva bojovať o práva, ktoré sú druhej polovici automaticky dané. Súčasťou sociálne spravodlivej politiky by mala byť aj obhajoba práv „menšín“. Najmä v prípade, ak skupina, ktorú tak často spájajú do jedného celku s menšinami, je vlastne väčšinou. Pokiaľ pozície žien v spoločnosti, práci a rodine nebude rovnocenná aj v praxi, nielen na papieri a v deklaráciách, neuľahčia im život žiadne estrádne pásma. Atrakcia pre bulvár? To, že ženy pred úradom vlády museli zvoliť takúto formu protestu, aby im médiá venovali priestor, je smutná vizitka slovenskej žurnalistiky. To, že o serióznych seminároch, či kampaniach sa nedozvie prakticky nik, kto nepatrí do užšieho kruhu odbornej verejnosti, určite nie je vina aktivistiek, či odborníkov, ktorý sa touto témou zaoberajú. Dôsledkom nezáujmu médií o seriózne akcie bez škandálov je, že upozorňovanie na rodovú rovnosť sa musí nevyhnutne zmeniť na pouličnú atrakciu. Ľavicová vláda by určite nemala byť nepriateľom žien či mužov, ktorí sa usilujú o rodovú rovnosť. Pokiaľ však na túto oblasť svojej politiky zabúda, nebude ani ich priateľom. Hlavne na Slovensku, kde reálne chápe rozdiely medzi pravicou a ľavicou menej ľudí, ako by sa čakalo. Budú hľadať priateľa tam, kde by za normálnych okolností ani nepozerali. A tak celá jedna kľúčová téma ľavice poletuje vo vzduchu a čaká, kto prvý nájde odvahu, aby po nej siahol.
