Individuálna zodpovednosť jednotlivca za pracovné uplatnenie je ohraničená rozvojom regiónu, v ktorom žije. Význam spoluúčasti štátu pri riešení tohto problému osobitne narastá pri regionálnej nezamestnanosti, ktorú jednotlivec nedokáže riešiť vlastnou aktivitou alebo prostredníctvom rekvalifikácie. V takomto prípade zostáva jedinou možnosťou migrácia. Odchod za prácou do väčšieho mesta či iného štátu je pomerne častou životnou stratégiou mladých ľudí, ktorí sa rozhodujú pod tlakom sociálnych podmienok, ale aj kultúrnych zmien a potreby osamostatniť sa od základnej rodiny. V prípade ľudí, ktorí majú vlastné rodiny s nezaopatrenými deťmi, je sťahovanie sa za prácou podstatne sťažené a deje sa na úkor kvality života v spoločnej domácnosti. Najvyššiu mieru evidovanej nezamestnanosti dosahuje banskobystrický, košický a prešovský kraj, v ktorých sa nezamestnanosť pohybuje nad celoslovenským priemerom. NR SR na svojej 51. schôdzi prerokovala Správu o súčasnom stave sociálno-ekonomickej úrovni v jednotlivých regiónoch Slovenska a pripravovaných opatreniach na odstránenie sociálno-ekonomických rozdielov do konca volebného obdobia. Tá okrem iného konštatuje významné disproporcie medzi bratislavským krajom a ostatnými regiónmi Slovenska v tvorbe HDP. V hlavnom meste a jeho okolí žije 11 percent obyvateľov SR, ale vyprodukovalo sa tam až 26 percent nášho HDP. Podľa správy v 1. štvrťroku 2005 „vzrástol počet pracujúcich vo všetkých krajoch okrem prešovského a košického (…), zároveň sme vo všetkých krajoch okrem kraja prešovského zaznamenali pokles počtu nezamestnaných.“ Takže v regiónoch s najvyššou nezamestnanosťou neprinášajú aktivačné opatrenia výraznejší efekt a pokles miery nezamestnanosti nie je spôsobený nárastom nových pracovných miest. Prípadne, vznik nových pracovných miest kompenzuje ubúdanie doterajších pracovných pozícií. V správe chýba kvalitatívne hodnotenie stagnácie, pokiaľ ide o počet pracujúcich v košickom a prešovskom kraji, ako aj analýza minimálnych posunov v miere nezamestnanosti. V týchto oblastiach sotva možno očakávať, že sprísnenie podmienok priznávania podpory či opatrenia na aktiváciu nezamestnaných zásadným spôsobom zmenia uplatnenie dlhodobo nezamestnaných na trhu práce. Pri riešení problémov nezamestnanosti sa nedá spoliehať na aktiváciu nezamestnaných, ktorá nevytvára predpoklady pre ich dlhodobé pracovné uplatnenie alebo kozmetické úpravy v oblasti aktívnej politiky zamestnanosti, ktoré nemajú zásadný vplyv na zníženie počtu občanov bez práce. Je nevyhnutné upriamiť pozornosť na dlhodobú udržateľnosť priemyslu a vytváranie podmienok na rozvoj prvostupňových dodávateľov v strategických odvetviach, ako aj na produkciu založenú na domácich surovinách a vysokej pridanej hodnote. Zároveň je potrebné vytvoriť mechanizmus podpory malých a stredných podnikateľov v zaostávajúcich regiónoch a realizovať spravodlivejšie rozdeľovanie investícií do verejných prác, aby najmä investície na budovania infraštruktúry smerovali do menej ekonomicky vitálnych regiónov. Tieto rozhodnutia musia sprevádzať zmeny v obsahu vzdelávania a zosúladenie študijných odborov na stredných a vysokých školách s požiadavkami trhu práce. Autor pôsobí na odbore humanitných vzŤahov ĽS – HZDS
