Istý rozšírený druh slovenského „ľavičiara“ ohŕňa nad odbormi nos. Sú predsa bezzubé, skostnatené, manipulované vedením, ktoré sleduje len vlastné mocenské záujmy. Nuž iste, sedieť v pohodlnom kresle so založenými rukami je činnosťou oveľa záslužnejšou, ako vyjsť do ulíc a bojovať za svoje práva. Veď kto nič nerobí, ani nič nepokazí – a o to predsa ide, nie?
Ten, koho zaujímajú iba zámery vedenia KOZ, však odkrýva vlastný elitársky pohľad na svet. Pretože tam dole na ulici, medzi zdravotníkmi, stavbármi, učiteľkami, železničiarmi, administratívnymi pracovníkmi, energetikmi, baníkmi a mnohými ďalšími to veru minulú stredu vyzeralo inak. Tisíce ľudí neprišli do Bratislavy preto, lebo niekto niekde stlačil dajaký gombík. Prišli preto, lebo vo svojom každodennom živote znova a znova zažívajú frustráciu z arogancie „tých hore“, z neefektivity riadenia, z bezohľadnosti, s akou sa tunelo-privatizuje a prepúšťa. A zlosť v nich ešte väčšmi narastie zakaždým, keď si pri pohľade na výstrelky „smotánky“ spomenú na svoju výplatnú pásku.
Solidarita nie je iba slovo
Slovenské odbory nezískali v roku 1989 nezávislosť z vlastnej iniciatívy a stále to na nich vidieť. Sú zbyrokratizovanou, ťažkopádnou, ustráchanou inštitúciou, ktorá sa bojí výraznejšie vystúpiť za záujmy svojich členov. Primeranú odpoveď „Nedáme ani halier!“ nedokážu dať ani len magistrátu Bratislavy, ktorý im hrozí za uplatnenie ich demokratického práva na zhromažďovanie pokutou. No čo ako žalostne vyzerá ich stav, sú neustále jedinou skutočnou organizáciou pracujúceho človeka. Bieda, v ktorej sa nachádzajú, sa neprekonáva prázdnymi rečami, ale tvrdou prácou. Okrem iného aj na takých vystúpeniach, ako bolo to stredajšie.
Jedna vec, ktorú už napríklad zúčastnení odborári na rozdiel od prívržencov apatie pochopili, je, že demonštrácie musia byť predovšetkým povznášajúcou udalosťou. Že biť sa za svoje práva má byť samo osebe oslobodzujúce bez ohľadu na šancu na úspech. Že si na masové vystúpenie treba zobrať i rapkáče, píšťalky, bubny a najmä humor a dobrú náladu. A že ak človek pohne kostrou, „solidarita“ sa môže tu a teraz premeniť na takmer hmatateľnú realitu, zjavnú napriek tvrdej protiodborovej propagande médií aj z úsmevov a mávania okoloidúcich.
Na Slovensku býva zvykom ignorovať každú demonštráciu, na ktorej sa nezúčastnia státisíce občanov. Nuž, vzhľadom na počet obyvateľstva by to znamenalo, že protestné mítingy v Londýne, Paríži či Berlíne sú dôležité len vtedy, keď na ne prídu milióny. No niečo také je absolútne výnimočné, podobne, ako bol u nás výnimočný november 1989. Krátkozraké je tiež požadovať, aby sa na demonštráciách neschádzali ľudia z celého Slovenska. Iste, keď Vladimír Mečiar pozvážal do Bratislavy dôchodcov zo stredného Slovenska, veľkú výpovednú hodnotu to nemalo. Ale vzdať sa dňa dovolenky, trmácať sa povedzme z Prešova či z Košíc na druhý koniec republiky, stráviť tam päť hodín demonštrovaním a potom sa večer pred návratom do práce opäť trmácať domov – aj to je malá obeť.
Vysoká účasť žien
Hoci sú odbory na Západe nepochybne oveľa aktívnejšie ako u nás, stredajšia demonštrácia mala jedno veľké plus – vysokú účasť žien. Otázka, ako prilákať do odborov obrovské počty pracovníčok napríklad nových odvetví služieb, patrí k najťažším problémom, s ktorými sa západné odborové hnutie borí. Napriek neporovnateľne vyššiemu vplyvu feminizmu sú totiž tamojšie odbory tradične doménou mužov. No ak účasť žien na pochode bola vysoká, o ich počte medzi rečníkmi sa to už povedať nedalo. V tomto ohľade sa naše odbory nijako od tradície neodkláňajú: ženy môžu byť základňou, z ktorej vyrastajú steny do výšin, no do najvyšších poschodí sa už samé v drvivej väčšine nedostanú.
Rečnícke vystúpenia však veľmi nešli ani ženám, ani mužom. Rečniť bez papiera, hovoriť tak ako im zobák narástol, pozrieť sa zhromaždeniu do očí a nadchnúť ho – to sa väčšina odborových predákov ani po dvanástich rokoch nenaučila. Je to hádam dané aj prehnaným úsilím nevyzerať ako nevzdelanci, za ktorých ich médiá s takou chuťou označujú. Je to dosť paradoxné: zatiaľ čo obyčajní ľudia pôsobia na škodu veci priveľmi škrobene, „elita“ si s neschopnosťou artikulovať či s vulgárnosťou nijaké starosti nerobí.
Voľ, koho chceš, aj tak…
Nepresvedčivá forma vystúpení by však neprekážala tak ako obsah. Bojovnosť odborových predákov sa vyčerpávala výzvami vláde. Akoby už dávno nebolo jasné, že bez hrozby skutočnou silou ide takéto modlikanie „elite“ jedným uchom dnu a druhým von. Ešte zmätenejšie zneli slová prezidenta KOZ Ivana Saktora o privatizácii. Najprv vyzval vládu na jej pribrzdenie. Na slovenské pomery takmer revolučný počin. No vzápätí dodal, že privatizovať môže len taká vláda, ktorá má dôveru obyvateľstva. Akoby problém bol iba v tom, že na ministerských stoličkách sedia zlí úradníci, a nie v tom, že privatizácia nie je prostým odštátnením, ale zlatou baňou pre jedných a zdrojom úpadku pre druhých. V „zaostalej“ Bolívii dokázalo široké ľudové hnutie privatizáciu vodární, presadzovanú MMF, zastaviť. Dočkáme sa niečoho podobného aj na Slovensku?
Pri ďalších Saktorových slovách o tom, že by vláda mala pamätať na voľby, keď jej to ľudia spočítajú, som si nemohol nespomenúť na staré anarchistické heslo: „Hlasuj za koho chceš, aj tak sa k moci dostane zase len vláda.“ Pomôže hádam obyvateľom Slovenska, keď sa namiesto súčasnej garnitúry dostane k moci dajaká kombinácia dnešnej opozície? V základných bodoch ekonomického programu sú si predsa obe podobné ako vajce vajcu. Je celkom jedno, kto sedí vo vláde. Normálny človek od nej dostane niečo až vtedy, keď na ňu zatlačí tak, ako na ňu od rána do večera tlačia rozličné kapitálové skupiny a mafie. Chcel by som veriť, že odborárska demonštrácia bola jednou z prvých lastovičiek. Stane sa ňou však iba vtedy, keď sa hnev a frustrácia pracujúceho človeka nevybúši raz za rok na námestí, ale bude základom trvalého, trpezlivého a nepoddajného odporu.
