Film režiséra Martina Scorseseho Gangy New Yorku má zrejme všetky predpoklady stať sa trhákom. Dobre profilovaný dej, vzostupy a pády ústredných postáv, zápas o moc a osobnú česť, násilie a láska, moc ako samoúčel a moc ako premyslene používaný prostriedok na udržanie poriadku. To všetko je predstavené tak, aby si na svoje prišiel ten, kto sa prišiel len dívať, ale aj ten, kto sa pokúsi videné zaradiť do širšieho kontextu a film bude čítať ako správu o ľudskej situácii v súčasnom svete.
A samozrejme, svoju úlohu hrá aj miesto deja: New York v slede premien od hryzoviska, na ktorom zápasia medzi sebou prisťahovalci s „domorodcami“ až – v záverečnej panoráme – k mestu, ktoré je dnes neoddeliteľne spojené s 11. septembrom 2002, keď katastrofa Twins Towers ohlásila, že vojna sa opäť stala základnou formou svetovej politiky. K tomuto všetkému treba ešte prirátať hviezdne obsadenie: Daniel Day-Lewis, Cameron Diazová a Leonardo Di Caprio. Tento film je však taký silný, že keby hlavné úlohy nestvárňovali hviezdy, tak herci, ktorí by ich hrali, by sa nimi stali.
Zmes drámy a gýča Dej filmu Gangy New Yorku je situovaný do osnovy, ktorej varianty klasická literatúra a sociálna filozofia už niekoľkokrát dôkladne premysleli. Autorov scenára (Jay Cocks, Steven Zaillian, Kenneth Lonergan) zrejme inšpirovali realistické práce historikov o Amerike 19. storočia, z pozadia však pri spracovaní pravdepodobne našepkával nielen duch Williama Shakespeara a šestákovej literatúry, ale aj duch Thomasa Hobbesa. Práve táto zmes drámy a gýča, brutality a sentimentality je jednou zo záruk diváckeho úspechu. Nakoniec, život sám je amalgámom drámy a gýča, brutality a sentimentality. Nechceme však hovoriť o estetických kvalitách filmu, skôr o tom, že ide aj o lekciu, ako sa spoločenstvo gangstrov pretvára na štát, ako sa vytvára poriadok v situácii nedostatku, v situácii, keď sa dá prežiť len na úkor iného. V takejto situácii sa pravidlá koexistencie, rozdeľovania a uznávania sa určujú v zápase všetkých proti všetkým. Tento zápas vedie každý sám za seba a každý je zároveň nútený vstupovať do rôznych spojenectiev. Takto, silou vnútornej logiky sa boj každého s každým postupne mení na zápas dvoch hôrd, z ktorých každá si nárokuje na neobmedzenú vládu nad daným územím. Vzniká tak hierarchia založená na sile a strachu, pričom moc a strach nadobúdajú aj ideologické rámcovanie. Náboženstvo sa stáva znakom príslušnosti ku skupine bez toho, aby reálne ovplyvňovalo konanie ľudí. V tomto filme niet ani stopy po idyle „nového sveta“. Skôr naopak, New York je hryzovisko, v ktorom starousadlíci nie sú ochotní prepustiť prišelcom ani kúsok „svojho“ životného priestoru. Vojna medzi prisťahovalcami, Írmi, „mŕtvymi králikmi“ a „domácimi“ sa vedie nielen v rovine brutálnych zrážok, ale aj v rovine symbolov. Vlastne by sme mohli povedať, že film ukazuje, ako si každá moc, aj to najhrubšie násilie, vytvára vlastnú ideológiu oprávnenosti, legitimity a to z toho „materiálu“, ktorý má k dispozícii. Na označenie príslušnosti k jednej alebo druhej skupine stačí odlišný prízvuk, spomienka na väzbu k náboženskej obci. Zápas „kto z koho“ sa vedie všetkými prostriedkami, ktoré sú k dispozícii. V tomto boji víťaz berie pod kontrolu nielen životný priestor svojho protivníka, ale porazení sa stávajú súčasťou „výkonnej moci“ víťaza, dokonca tými, ktorým sa zveruje najšpinavšia práca. Víťazstvo sa dovršuje tým, že sama existencia porazeného je vytretá z pamäti spoločenstva, ale tak, aby si ju každý pripomínal ako vytretú, a tým si zároveň pripomenul aj to, ako končia tí, ktorí sa postavia proti práve panujúcej moci.
Dve tváre štátnej moci Vojna gangov je však – bez toho, aby si to jej účastníci uvedomovali – súčasťou vytvárania rozsiahlejšieho poriadku, poriadku predstavovaného štátom. Štát tiež hrá svoju hru a zápas gangov toleruje, usiluje sa ho skôr lokalizovať, než skončiť. Dokonca štát považuje poriadok garantovaný dominantným gangom za prijateľnejší ako anarchiu. Záujmy štátu a dominantného gangu sa však neustále prekrývajú, a preto sa skúšajú vždy nové „spôsoby koexistencie“ medzi nimi. Politici sa usilujú manipulovať s podsvetím, podsvetie sa usiluje manipulovať s politickou mocou. Politici potrebujú hlasy, potrebujú svojim voličom dokázať, že vedia zabezpečiť „poriadok“, gangstri zasa potrebujú „pokoj“ v nimi ovládanom rajóne a keď je to pre nich výhodné, tak udržanie poriadku „zveria“ štátnej moci. Zároveň film sleduje aj to, ako sa postupne zápas o moc „kultivuje“, ako sa vojna „gangov“ presúva do politickej roviny. Voľby sa stávajú „vojnou gangov“ vedenou inými prostriedkami. Tento presun do politickej roviny však naráža na prekážky a to vtedy, keď sa ukáže, že jedna strana v ňom priveľa stráca. Preto sa gang porazený vo voľbách vracia k „vojne“ ako k prostriedku riešenia konfliktov. „Politizácia“ vojny gangov sa však už nedá zastaviť, „prisťahovalci“ si začínajú uvedomovať svoju silu a zisťujú, že majú na to, aby svoje problémy riešili cez obsadenie zastupiteľských orgánov, aby sa presadili politicky. Naznačenie možnosti premeny vojny na politiku je vlastne jediný optimistický moment filmu. Štát ukazuje zároveň dve tváre: do veľkej vojny predsa posiela v mene dobrej veci, núti zrušiť otroctvo, zároveň však chráni poriadok, ten poriadok, v ktorom sa nevyhnutne vždy znovu obnovuje priepasť medzi chudobnými a bohatými. Konfrontáciou moci gangu a moci štátu sa ukáže, že štátna moc je silnejšia. Štát však zostáva „vonkajšou“ silou. Pre ľudí z ulice, pre domorodcov a prisťahovalcov je niečím, čo sa dá korumpovať, čo nemá vlastnú česť, čo ich posiela do inej vojny, pričom zmysel tejto vojny im je nepochopiteľný. Dav má predsa svoju hierarchiu a černochov nenávidí aspoň tak ako štátnu moc. Konfrontácia gangov je prekrývaná konfrontáciou drancujúceho „davu“ s „poriadkom“ garantovaným štátom. Tým sa stáva „vojna gangov“ lokálnou záležitosťou. Tí, ktorí reálne riadia štát, však už vedia ako na to, ako si poradiť s davom. „Najmete si jednu polovičku chudákov a postavíte ich proti druhej skupine,“ hovorí jeden z mužov pozadia. Ten vedel veľmi dobre to, čo vedel aj vodca gangu „domorodcov“ Mäsiar Bill, že totiž skutočne stabilný poriadok je založený na sile a strachu.
Večný návrat rovnakého Do tohto mocenského poľa je postavený problém osobnej identity, predstavy o osobnej cti hlavných postáv. Zápas Mäsiara Billa s írskym kňazom Vallonom a jeho synom, ktorý si vybral meno Amsterdam, je zápasom, v ktorom vzťah k protivníkovi je zároveň vzťahom k sebe samému. Vodcom gangov nejde len o to, aby porazili protivníkov, ide aj to, urobiť to tak, aby si uchovali svoju integritu. Práve „gangsterská česť“ je zárodkom toho, že „vojna“ sa môže zmeniť na „politiku“, zachováva však aj možnosť, že sa politika opäť zmení na vojnu. Konfrontácia moci ako násilia sa môže zmeniť na konfrontáciu mocí ako schopností pracovať, organizovať. Tak to bolo v modeloch klasickej filozofie, kde porazený dostal možnosť vyrovnať sa víťazovi v médiu práce, tvorivosti, schopnosti organizovať. Scorseseho film toto riešenie odsúva nabok ako dobromyseľnú ilúziu. Vojna pokračuje, mení síce svoje masky, jej podstata však zostáva rovnaká. Večný návrat rovnakého: moc chce viac moci a v tom lepšom prípade ju chce inak.
