Nevyslovená odpoveď

„Občianka Colotková, zákony platia pre každého!“ povedal budúci predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky, ktorý tú vládu viedol bezmála dvadsať rokov, svojej mame, keď sa vzbúrila proti jeho rozhodnutiu ubytovať po príchode frontu v ich dome v Sedliackej Dubovej skupinu tridsiatich Cigánov vracajúcich sa z koncentračného tábora.

colotka.jpgČervenoarmejci totiž z dvadsaťročného Petra urobili náčelníka milície a musel rozhodnúť, čo so zúboženými ľuďmi vracajúcimi sa cez jeho obec z koncentrákov. A on rozhodol: prechodne ich ubytujú v poradí, v akom prídu a v dome, na ktorý to práve vyjde. Tých tridsať Cigánov vyšlo na ich dom a on ich neodmietol, hoci by si to ako náčelník bol mohol dovoliť. Pravda, ak by sa mu také papalášstvo nebridilo. Bridilo sa mu však, a tak rozčúlenej mame vysvetľoval: „Nemôžeme sa správať inak k sebe, ako k iným, spravodlivosť musí byť!“Tento citát z knihy Gabriely Rothmayerovej Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom/Z archívu mojej pamäti (Vydavateľstvo CCW, 2021) možno vnímať nielen ako leitmotív knihy, ktorej pointu predbehla politikova smrť, ale aj ako leitmotív jeho života. Zápas o spravodlivosť, presnejšie o spravodlivosť nepodkupnú, a taká sa nedosahuje ľahko, určoval, ako vyplýva z knihy, celé jeho pôsobenie.

Rozsiahla znalosť spoločenských i politických reálií obdobia, v ktorom Peter Colotka zastával vysoké posty i jej nepretržitý záujem o veci verejné, umožnili autorke motivovať ho otázkami tak, aby odkryl nielen intimitu osobného života, ale aj, ba možno najmä, mnohými inými politikmi často zamlčiavanú intimitu politického zákulisia, v ktorom sa pohyboval.

Nie je zrejme náhoda, že si tento po vzdelaní túžiaci chlapec, ktorý si naň (nezískané podvodmi ani kúpou diplomu) musel od detstva zarábať, stal právnikom, dekanom právnickej fakulty, prodekanom univerzity, členom Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, veľvyslancom vo Francúzsku, predsedom vlády, predsedom Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky… A náhoda nie je ani to, že o svojom živote a politickom pôsobení rozprával práve Gabriele Rothmayerovej. Táto autorka je totiž s politikou bytostne spätá a sleduje ju, ako vyplýva z jej profesionálneho pôsobenia i tvorby, kontinuálne celý život. A sleduje ju tak neúnavne, až by sa tým, ktorí politiku vnímajú ako nutné(?) zlo, možno žiadalo pýtať prečo.
 

Pre skúmanie vrcholov a pádov

A ich následkov. Jednou z odpovedí by mohlo byť to, čo G. Rothmayerová uvádza v knihe – že ju od politického prevratu v novembri 1989 priťahujú porazení, a to, čím prešli, kým vystúpili na vrchol politickej moci, z ktorého ich čakal strmý pád. Tak strmo (zavše až smrtne) však pri a po prevratoch, ale aj v menej dejinotvorných etapách života nepadajú len politici prichádzajúci pádmi o moc. Padajú aj ľudia, ktorí prichádzajú o viac – o ideály a o vieru v mravnú cenu vlastného života. Proti tomu je moc veľmi nedôležitá veličina. Má totiž len hodnotu svojich nositeľov a tá je neraz aj vzhľadom na posty, kam sa rôznymi, nie vždy rovnými cestami dostali, trápne nízka. Často sú to uzurpátori, patetickí herci či šikovní rétori, prešibaní manipulátori až šašovia, ktorí vedia ísť národu po ruke, no len čo ich ten národ vynesie k moci, začnú ho s pôžitkom gniaviť. Mylne presvedčení, že ich gniavenie zo seba nikdy nestrasie.

K akým patril a aký bol v kontexte takejto úvahy Peter Colotka?

Ako chlapec: „Z meštianky som prestúpil do gymnázia. Veľmi som sa chcel učiť, ale netušil som, či budem môcť pokračovať. Peňazí nebolo (…) Naskytla sa mi však možnosť práce v kameňolome. (…) Mal som štrnásť rokov, takých mladých nikde nezamestnali. Tak som si obliekol sveter a na to košeľu, aby som vyzeral ako chlap. (…) Peniaze, ktoré som v kameňolome zarobil, dal som mamke. Prikázal som, aby sa ich nikto nedotýkal, ani na múku, ani na cukor, že to bude na moju školu, na gymnázium.“

13._9._18_marina_colotka_2b.jpg
September 2018. Zľava: Marína Kráľovičová, Peter Colotka, Gabriela Rothmayerová. Foto: Jana Kocianová

Ako študent: „Zamestnanie pre ľudí som považoval a aj považujem za najdôležitejšiu vec. Keď sa v našej obci stavala škarpa, to bola taká hladová stavba, ľudia sa tam pre prácu aj s nožmi naháňali. Prísť o prácu znamenalo prísť o živobytie, to som si veľmi dobre pamätal a veľmi to na mňa pôsobilo. Cez oravské a dubovské pomery som si uvedomoval, kto som – že stojím na strane nevyvolených.“

Ako politik, ktorému spolupolitici sľúbili, že keď si, obrazne povedané, urobí svoje ako povereník a predseda komisie Slovenskej národnej rady pre spravodlivosť, bude sa môcť vrátiť do akademickej obce k študentom: „(…) keď som mal vlastné skúsenosti s tým, ako sa uplatňuje právo v praxi, ťažká bola cesta naspäť. Už som sa zaangažoval a mal som také svedomie, že treba veci ovplyvňovať a vytvárať ovzdušie pre odvahu ľudí. To bolo ešte pred januárom 1968. (…) Vnútorne som to cítil tak, že ak sa budeme schovávať, tak to nedopadne dobre. Lebo bolo veľa ľudí, ktorí mali ostré reči, omnoho radikálnejšie ako ja, ale potom sa poschovávali, nedali sa vyfliaskať. Takto som ja nechcel postupovať. Keby bolo viac statočnosti, rozumu a uvážlivosti, aj medzinárodnej, socializmus by nebol musel tak dopadnúť, ako dopadol.“
 

Veľmi politicky aj veľmi osobne

Presne tak umožnili otázky G. Rothmayerovej predstaviť bývalého politika Petra Colotku zo všetkých možných uhlov pohľadu a predstaviť aj jeho pohľad na politikov, ktorí boli jeho kolegami. Rozhovor vypovedá, tak ako dobré rozhovory vždy, veľa aj tom, kto rozhovor vedie. Otázky kladené spovedanému, sú často otázkami, ktoré autor vedome či podvedome kladie sebe. Aj nespisovateľ sa rozhovormi s inými ľuďmi často nevedomky usiluje dozvedieť niečo o sebe. Pýta sa, vyzvedá, porovnáva, hodnotí. A v duchu dúfa, že z takého rozhovoru vyplynú aj nepodkupné odpovede na otázky týkajúce sa i jeho existencie. Existencie vnútornejšej, než je tá, ktorou sa prezentuje navonok, aby sa ukázal v takom svetle, v akom si želá byť videný.

Nielen vďaka svojmu životu žitému v istom časovom úseku paralelne so svojím rozhovorovým spoločníkom, ale aj vďaka archívu autorkinej pamäti je tak nedokončený rozhovor nevšedným zdrojom informácií o spovedanom človeku, o dobe, v ktorej žil, ale aj o nás všetkých, ktorí sme v tej dobe žili tiež. A hoci rozhovor nedospel k záveru, ku ktorému autorka svojho spoločníka viedla, a dokončený by bol možno dospel do vyhranenejšej formy, naznačil veľa o životných postojoch oboch zúčastnených.

Nástojčivé sondovanie v ekvilibristike politikov (často viac amatérskej ako brilantnej) a odhaľovanie ciest k politickým vrcholom, z ktorých mnohí „lezci“ často spadnú (aj) preto, že vidia menej, ako by z vysokého nadhľadu mohli – a mali, svedčí o autorkinej skúsenosti. Okrem predprevratových novinárskych dotykov mala po roku 1989 s politikou aj veľmi priamu skúsenosť. Ako poslankyňa Federálneho zhromaždenia Československej federatívnej republiky, neskôr a poslankyňa Slovenskej národnej rady.

Rozhovor s Petrom Colotkom síce smrť neumožnila dokončiť, no odpoveď na základnú hoci nevyslovenú, ale existujúcu otázku, ako možno (či ako sa má…) žiť po páde z vrcholu z neho vyplýva pomerne jednoznačne: napriek všetkým kopancom, ústrkom  a osočovaniu – zo svojej cesty neuhnúť. Uhnúť by znamenalo spreneveriť sa vlastnému životu.

Pretože, ako povedal aktér rozhovoru svojej mame: „Nemôžeme sa správať inak k sebe, ako k iným, spravodlivosť musí byť!“

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter