Neviem, prečo si s tým lámem hlavu

Uverejnenie polemického textu z pera Petra Macsovszkého nie je jednoduchým rozhodnutím. Nedá sa ani odbaviť zvyčajným dodatkom – redakcia sa nemusí stotožňovať s obsahom uvedeného príspevku. Veď jeho osudom sa môže stať reakcia, ktorá naposledy sprevádzala podobne nekompromisne provokujúcu Poslednú večeru Martina Kasardu zo začiatku 90. rokov. Je si nad čím lámať hlavu. Zvlášť, keď ide o reakciu na istý druh výkladu kresťanského sveta v dnešnej civilizácii. Alebo, ak mám byť naozaj presný, na istý pseudokonzervatívny štýl a tón, ktorý sa s ním spája. Hoci, rád zdôrazňujem, z kresťanského postoja ako takého nevyplýva. Tento fundamentálny tón a postoj zdvihnutého prsta nad všetkým a všetkými zrejme musí nakoniec vyvolať reakciu, ktorá nie nepodobne preháňa aj zjednodušuje. Ak sa Macsovszkého grobianskej a punkovo bezcitnej úprimnosti podarilo – možno aj nechtiac – zviditeľniť grobianstvo a nekorektnosť každého fundamentálneho výkladu, myslím, že je poruke prvý dôvod na uverejnenie jeho textu. Totiž Macsovszkého problém existuje. Jeho text je reakciou na rozmach revolverovej publicistiky a penovo povrchnej moralistiky. Tá sa v našich tradične vlažných vodách šíri bezprostrednosťou freudovsky neúprimnej reakcie. Skrátka, krištáľovo čisté – morálne sebavedomie – núti zamyslieť sa. Myslím, že Macsovszky okrem toho, že sa rád predvádza svojím fundamentálnym odporom proti fundamentalizmu, rozmýšľa. Niekedy aj nad tým, prečo tak robí. Ako súčasník postkomunistickej kultúry si dobre uvedomuje nástrahy a tradície príšerne vážnej viery v jedinú pravdu a cestu našej civilizácie. Má pravdu, keď za takmer prorocky znejúcimi výrokmi tých alebo iných odborníkov na túto civilizáciu objavuje nadutú hlúposť a predsudky malého provinčného rozumu. To je ďalší dôvod na uverejnenie. Nakoniec Macsovszkému neprekáža hĺbka spirituálnej skúsenosti, ktorú zrejme vyhľadáva. To, čo ho provokuje, je ohlupujúca povrchnosť moralistického a mocenského kalkulu. Či sa oplatí škandalizovať tuzemský škandál novovekého rozumu? Ak nie, berme aspoň vážne jeho úškľabok na tvári ,o ktorý mu, obávam sa a radujem, práve v tomto prípade ide. (mm) Ďalekosiahle úvahy amerického teológa Michaela Novaka sa už stali pevnou súčasťou dnes už značne dýchavičného, kedysi však úctyhodne triezveho a kritického spoločensko-politického týždenníka Domino fórum. Najnovšie sa Novak na stránkach jeho posledného čísla v roku 2003 podujal na koncoročnú bilanciu. Jeho panoráme „dejín“ minulého roka však hrozí, že sa scvrkáva na niekoľko trestuhodne nepodkutých výpadov. (A vlastne: výpady nepotrebujú podkutosť.) Prví to schytali moslimovia. Novak im vyčíta plodnosť: „Populácia Európy, kedysi kolísky viery, sa zmenšuje. Ak tu nejaká populácia rastie, je predovšetkým moslimská.“ Potom jeho lamentácia, ktorá tvorí úvod súvahy velikášsky nazvanej Anno Domini 2003, zasiahne aj oblasť vierovyznaní: „Vo Francúzsku už možno pravidelne navštevuje bohoslužby viac moslimov ako kresťanov.“ Slovo bohoslužba, nemôžem si pomôcť, mi evokuje skôr kresťanský rituál. Potom to však vyznieva tak, akoby Novak chcel povedať, že do kresťanských kostolov vo Francúzsku chodí viac moslimov ako kresťanov. Nemenej zaujímavá je i veta, v ktorej Novak Európu nazýva kolískou viery. Chce azda povedať, že kresťanská viera sa „narodila“ v Európe? V čase, keď v Palestíne vznikali myšlienky podobné tomu, čo sa neskôr nazývalo kresťanstvom, v Európe už vieru síce poznali, ale skôr animistickú, šamanistickú. Obraz Európy ako kolísky kresťanstva by obstál, iba ak by sme prijali, že novorodenec (kresťanstvo v Palestíne) a jeho kolíska (Európa) mali k sebe dosť ďaleko, a preto bolo treba novorodenca nejako dopraviť do kolísky. Made-up traumu zo zmenšujúcej sa kresťanskej populácie si Michael Novak lieči ďalšími dávkami intolerantnej kolonialistickej rétoriky: „Ešteže v Afrike sa kresťanská viera dynamicky šíri, podobne ako v Ázii. Kresťania dnes vo svete tvoria minimálne jednu tretinu, čo je viac ako dve miliardy ľudí. A kresťanstvo je najrýchlejšie rastúcim náboženstvom sveta.“ *** Nášmu autorovi je asi „jasné“, že na tejto planéte je to práve kresťanstvo, ktoré predstavuje vrchol civilizačných snažení človeka, a preto aj primitívi a obývajúci „zvyšok sveta“, teda Áziu a Afriku, musia kresťanstvu ustúpiť a okamžite ho uznať za svoje náboženstvo. Novakovi záleží na tom, aby všetci ľudia planéty boli milosrdní, čiže: aby sa stali kresťanmi. Nie však kresťanmi hocijakými, ale takými trošku americkými, ružovučkými ako Disneyho prasiatka. A preto pozitívna zvesť, ktorá môže potešiť, je, že „kresťanstvo je najrýchlejšie rastúcim náboženstvom sveta“. Mimochodom, ktožehovie, o aký zdroj sa pri tomto svojom tvrdení Novak opiera. Kto je dnes najväčším šíriteľom kresťanstva? Ide o biologickú expanziu tých kresťanov, ktorí s toľkou zbožnosťou nepoužívajú frcgumy? Alebo sa kresťanstvo šíri samo od seba, pretože perspektívam, ktoré ponúka, nijaká ovečka nemôže odolať? Michael Novak si želá , aby sa (biela) kresťanská populácia naveky vekov len a len rozrastala. Lenže tento istý Novak dokázal, že sociálne cítenie mu nie je veľmi blízke. Je tu teda rozpor, ktorý presne charakterizuje myslenie dnešných zástancov kresťanstvom podopieraného gangsterského kapitalizmu: rozmnožujte sa, ale podporu v tehotenstve nečakajte. Rozmnožujte sa, podnikajte (hoci podnikateľom nemôžu byť úplne všetci) a najmä: nakupujte! Pravicovo orientovaných – hoci delenie „politického života“ na pravicový a ľavicový už dávno stratilo opodstatnenie, jeden väčší lump ako druhý – kresťanov, zdá sa, vôbec nevyrušuje priam katastrofálne protirečenie medzi povzbudzovaním k rodinnému životu a likvidáciou podmienok, v ktorých by občania nerušene mohli byť rodičmi. Aby nedošlo k omylu: devastácia „inštitúcie“ rodiny nevzrušuje ani mňa, pretože som zarytým odporcom rozmnožovania sa najmä ľudí a myslím si, že pre ľudstvo bude osožnejšie, keď kresťania budú čo najčastejšie prerušovať súlož a svoje dogmatické semeno púšťať do kondómu, na plachtu alebo na dlážku… Že je to otravná schizofrénia? Vlastne ani neviem, či schizofrénia nie je priaristokratický prívlastok pre niekoho, kto je nevyliečiteľný optimista a nerozhľadený zadubenec. Rozhľadený nezadubenec predsa vidí veci z viacerých perspektív; jeho myslenie je jarabejšie a podstupuje väčšie riziko, že ho pohltí schizofrénia. Takému človeku však, ktorý má jednofarebné myslenie a ktorý sa nazdáva, že stopercentne a nabetón vie, na ktorom brehu sa zoradili šíky dobra, teda spravodlivého násilia zameraného na vývoz happy endov, nijaká schizofrénia hroziť nemôže. Každá vízia, ktorá samu seba uisťuje o tom, že happy end možno nejakým spôsobom naplánovať a zaručiť, nakoniec ústi do fašistickej totality. Neviem sa zbaviť dojmu, že z vyfantazírovaného happy endu kresťanskej civilizácie, ktorý je ohrozovaný moslimami, nemôže presvitať nič iné len fóbia a svetlo „krásneho nového sveta“ – sveta potenciálne fašistického. Novak ďalej píše: „Okolo nás je veľmi veľa takých svätcov, ktorých svet nepozná, no ich život žiari svetlom, aké vie zachytiť radar duše. Tvoria centrá ozdravujúcej energie, ktoré sa ako kruhy na hladine šíria, kým neobídu celú Zem. Dostojevskij ich raz nazval neviditeľnými kruhmi lásky.“ Tak, aj na Dostojevského prišlo? Novakovi sa meno ruského velikána podarilo „zasadiť“ do žalúdokdvíhajúceho venca viet, ktorých lexika a kadencia nebezpečne pripomínajú „kazateľstvo“ newageovského a scientologického razenia . Mám rovnaké podozrenie, ako už starý Nietzsche že koniec koncov celý tento fenomén, ktorému sa hovorí pozitívne myslenie happy endu, vyplýva z mocibažnosti. No ale ten Dostojevskij. Keby ho Novak čítal pozornejšie, dozvedel by sa, že typ vrtkavého človeka-karamazovca dnes už ovládol celý svet, a Dostojevskij to predvídal. A karamazovec nechýba opäť ani v mnohých vládach sveta, v tých vládach, v ktorých sa najlepšie vie, čo ostatným národom osoží a čo nie. Lenže, čo ak v nich nesedí priamy potomok Karamazovcov, ale sám Smerďakov? *** Ďalším terčom Novakovej kritiky je ateizmus. Aby sa mu jednoduchšie triafalo, za fackovacieho panáka si zvolil britského vedca svetového mena Richarda Dawkinsa, presnejšie, jeho názory na náboženstvo. Je to komická situácia: Dawkins patrí medzi najuznávanejších vedcov a o procesoch v prírode toho vie rozhodne dosť na to, aby mal svoj názor. Ak Dawkinsa nadobudnuté poznatky priviedli k ateistickému svetonázoru, nepochybujem o tom, že tento svetonázor dokáže veľmi presvedčivo obhájiť. Oveľa presvedčivejšie ako Novak ten svoj. Možno preto, že o dejinách kresťanstva a iných náboženstiev nechce, prinajmenšom v tomto jeho článku, vedieť veľa. O dvoch náboženstvách – judaizme a kresťanstve – píše, že poznačili svet. Ktovie, ktorý svet má Novak na mysli. Isté však je, že na mysli nemá svety hinduistov, budhistov, moslimov či konfuciánov, hoci tie vytvorili kultúry väčšie i vplyvnejšie ako ta naša, od ktorej sa nedá odmyslieť koloniálny vývoz násilia a zotročovania. Aj v tomto zmysle kresťanstvo poznačilo svet. V snahe naoko zmierlivým spôsobom rozdupať ateistický svetonázor, Michael Novak uvoľňuje zo svojich útrob ďalšie pre mňa neprijateľné tvrdenia. Veď len povážte: „A kresťanstvo bolo zasa od počiatku ochrancom škôl, akadémií, umeleckých ateliérov, knižníc a univerzít. (…) Aká pekná irónia: kým kresťanstvo (a judaizmus) môžu dať ateistom dôstojné miesto v rámci svojej náuky o náboženskej slobode, je ťažké predstaviť si, že ateista ako Dawkins vyhradí pre nábožných ľudí vo svojom svete iné miesto ako v blázinci.“ No prosím, Dawkins to teraz schytal! No schytal to aj sám autor článku. Veď vo svojom horúčkovitom, náboženskom zanietení neváha zaprieť historické fakty i historickú skúsenosťou s inkvizíciou, svedectvá celých generácií. A to prv, než na brieždení kohút trikrát zakikiríka. Ale aj kohút sa riadil len tým, čo sa predsa len točilo. Je pravda, že katolícka cirkev zakladala univerzity, kláštorné školy a že sa starala o písomnosti, no je pravda i to, že neraz brojila proti nezávislému mysleniu. Neraz dala zvolenie na kynoženie tých, ktorých nevinné, a najmä iné myšlienky ostali v kruhoch cirkevných hodnostárov nepochopené. Cirkev podporovala umelecké ateliéry, ale hneď aj určila, ako majú byť spodobené jednotlivé biblické príbehy; fresky v chrámoch sa stali „bibliou chudobných“ a viedli predstavivosť ľudu k obmedzenejším, prvoplánovejším, jednoznačnejším interpretáciám než texty. Novakovo tvrdenie, že kresťanstvo môže „dať ateistom dôstojné miesto v rámci svojej náuky o náboženskej slobode“ nemá svoju oporu v ničom (teda ani v minulosti, ani v prítomnosti) a podľa mňa Novak sám neverí tomu, čo napísal. Pokiaľ nejaká cirkevná inštitúcia toleruje bezverectvo, bezbožnosť či inoverectvo, nemusí to robiť z lásky k blížnemu, ale z pudu sebazáchovy. Aj v dejinách cirkvi boli časy, v ktorých nemali jestvovať inak mysliaci, inak cítiaci, ani inak vidiaci ľudia. Podľa Novaka Dawkins „vo svojich záchvatoch zúrivosti nenachádza pre židov a kresťanov iné miesto len sebaklam“. Keby bol Novak k sebe úprimný, iste by si uvedomil, že sebaklam je vážnym a ničivým rizikom každého vyhraneného náboženského postoja. Azda by prišiel na to, že náboženské cítenie je od stavov sebaoklamávania a choromyseľného blúznenia oddelené len tenučkým, sotva badateľným závojom. Nie je náhoda, že duševné choroby, komunikácia s duchmi, šamanizmus, hystéria, fanatizmus, schizofrénia, extáza, stavy mystického vhľadu majú spoločné korene. Dokazujú to vedci, upozorňujú na to mystici. Novak sa však zjavne nezaujíma ani o vedecké výskumy, ani o kritické slová mystikov; Veď ako inak by mohol napísať, že: „Rozum je príliš uzučkým výsekom života, aby sa na ňom dala vybudovať civilizácia.“ Je to večne módna, otrepaná myšlienka. V tomto prípade si ju vzal na pery predstaviteľ civilizácie, ktorá prisahá na nedotknuteľnosť pragmatizmu, čiže len toho, čoho je schopný večne kalkulujúci rozum – a nie hĺbavosť duchovne založeného človeka. Možno by bolo vhodnejšie nehnevať sa na Michaela Novaka. Posledná časť jeho úvah, ktorá má byť venovaná téme slobodnej voľby, k tomu dáva viacero podnetov. Novak, uveličený svojím farmársko-žuvačkovým narcizmom, sa nezdráha sentimentálne napísať: „Vidieť v betlehemských jasličkách dieťa zrodené zo ženy, očividne ľudské, zraniteľné a pokorné, a zároveň uvažovať o neviditeľnom aspekte jeho bytia, o tom, že je zároveň naším Pánom, Stvoriteľom všetkých vecí, znamená zachytiť analógiu s našou vlastnou totožnosťou, po ktorej tak dávno pátrame.“ Starovekí i stredovekí, dualisticky zmýšľajúci gnostici prejavili viac reflexie i sebareflexie, keď si dovolili pochybovať ak nie o dobrých úmysloch Stvoriteľa, tak údajne nimi vedeného stvoreného sveta Cirkevné inštitúcie, spriahnuté s politickou mocou, prejavy dualizmu samozrejme potláčali a dbali na to, aby sa pospolitý ľud neveľmi odväzoval k nezávislému zhodnocovaniu reálneho života. Tak či onak však práve v kresťanskej duchovnej kultúre vyvstala otázka ospravedlňovania zla v takom svete, ktorý stvoril údajne nekonečne dobrý Pán. Poviem to na rovinu: podozrivý je mi taký kazateľ, ktorý nepochybuje o dokonalosti a dobrotivosti Pána. Podozrivé sú mi jednoznačné postrehy a výroky. Je mi podozrivé, keď niekto neberie do úvahy, že existencia historického Ježiša Krista nebola vedecky potvrdená; podozrivé je mi aj to, že ak by sa aj vedelo, že Ježiš Kristus skutočne jestvoval, s určitosťou sa vie, že sa nenarodil v jasličkách a v Betleheme. Prečo inak by ho volali Nazaretský? A najpodozrivejšia je silná antropomorfizácia vianočného mystéria: dieťa zrodené zo ženy, očividne ľudské… Pretože takýto druh folklóru navádza na prvoplánové čítanie Písma. Skrátka to, čo tu Novak hudie, zavádza. Ak sa totiž teológiou a skúmaním Biblie zaoberá naozaj vážne, potom si musí priznať, že čitateľom koncom roku 2003 nepredložil korektnú správu o stave sveta. Ak však predsa len skutočne verí tomu, čo napísal, potom od neho vlastne nemožno očakávať nič iné. Nehovoriac o reflexii sveta v roku 2003. Potom už radšej treba obrátiť list . Pretože Novakov text nie je jedinou čerešničkou na šľahačke. *** Skutočne pozoruhodnou čerešňou, ba až urastenou šťavnatou jahodou je Sto slov Petra Pišťanka. Text taký skvostný, že nemôžem odolať pokušeniu odcitovať ho celý. Vlastne keď ho celý odcitujem, nebude už potrebný nijaký komentár a ja dostanem menší honorár (ak vôbec nejaký dostanem): „Najväčším problémom euroatlantickej civilizácie je podľa mňa skutočnosť, že rôzne národy žijúce mentálne v hlbokom stredoveku majú v rukách veci, ktoré vymyslela vyspelejšia kultúra (od automobilu cez televíziu a strelné zbrane až po atómovú bombu). Ak sa zlým Američanom (ktorým rôzni zástancovia multi-kulti a iní pseudohumanistickí jurodivci radi nasádzajú osliu hlavu) rýchlo nepodarí aspoň cocacolovo-hamburgerové zcivilizovanie dotyčných regiónov, budeme mať onedlho neriešiteľný problém, ktorého prvé príznaky vidíme už dnes: Európu zaplavenú arabo-africkými ilegálnymi prisťahovalcami, plánovito parazitujúcimi na sociálnych programoch a nástrojoch demokracie na ochranu menšín – ktoré pôvodne vznikli pre celkom iné účely. Len slepý alebo hlupák nevidí, čo nám hrozí.“ Začnem atómovou bombou, pretože som presvedčený, že pán Pišťanek je tajne hrdý na to, že sa mu ju podarilo vpašovať do textu. On, Pišťanek, nie je predsa nijaký trochár. Takže atómová bomba. Akiste sa zhodneme na tom, že vynájdeniu atómovej bomby vo výdatnej miere napomohol vynález papiera. Veď predsa fyzici a matematici museli na niečo zapísať svoje výpočty! Ale ako sa dostali k papieru? Papier vynašli, podľa mojich obmedzených vedomostí, na dvoch miestach: v Číne a Egypte. Ten čínsky bol dokonalejší (veď preto naši šikmookí bratia hneď vynašli aj papierové peniaze, bez ktorých by sa západné banky nedopracovali tam, kam sa dopracovali), no do Európy, v ktorej, aspoň teda v jej severnejších častiach, kdesi tam, kde leží dnešné Slovensko aj s Pišťankom, v tom čase jej vtedajší obyvatelia práve zliezali zo stromov, sa dostal z Egypta. Ako sa dostal papier z Egypta do Európy? No predsa cestami, ktoré práve kvôli papieru vybudovali Rimania, ako uvádza kanadský sociológ Marshall McLuhan. Stalo sa teda to, že vynálezy vtedy vyspelejších kultúr (Čína, Egypt) sa dostali do rúk rôznym národom žijúcim mentálne v hlbokom, nechcem povedať čom. (To, že Rím dokázal vybudovať cesty, neznamená, že bol až takou autenticky vyspelou kultúrou, pretože Rím sa správal ako špongia: nasával rôznorodé kultúrne vplyvy. Dnes už nenasáva: ani Rím, ani zopár jeho nasledovníkov.) Pokiaľ ide o cocacolovo-hamburgerové zcivilizovanie dotyčných regiónov, rád by som pripomenul pánu Pišťankovi, že s hamburgermi (potvrdený výskyt BSE v USA) bude mať problém aj Strýčko Sam. Ale to je detail. Skôr je zaujímavé, prečo sa pán Pišťanek domnieva, že Američania majú právo diktovať, čo je a čo nie je civilizácia. Prečo má byť práve nerasistická Európa Pištánkovým prvým civilizačným problémom? Natíska sa mi za vlasy pritiahnuté podobenstvo: podľa všetkého sa asi mám džgať hamburgerom, a nie haluškami, lebo to by bol znak toho, že ma musia zcivilizovať. Toľko o gastronómii. Teraz niečo o gramatike. Páči sa mi, že pán Pišťanek používa množné číslo prvej osoby a tak sa pasuje za súčasť liberálnej Európy, hoci od mája 2004 nás ešte delí nejaký ten piatok. Európska únia však nie je Európa, aspoň nie tá stará, hoci najnovšie my sme už z tej novej, Rumsfeldovej. Ale to je detail. Ešte väčšmi sa mi páči, že pánu Pišťankovi ešte stále nedochádza, že jeho, Východeurópana, by aj v tej dnešnej, pomájovej Európe považovali za niekoho, kto prišiel z krajiny, ktorá sa nachádza mentálne v hlbokom stredoveku. Podľa mnohých žijú národy v našich končinách mentálne v hlbokom stredoveku. Musia byť však preto všetci medievalisti? Je dojímavé, že pána Pišťanka znepokojuje, že Európa je zaplavená arabo-africkými ilegálnymi prisťahovalcami, plánovito parazitujúcimi na sociálnych programoch a nástrojoch demokracie na ochranu menšín. Prekvapuje, že pán Pišťanek hovorí o Európe a nie len o západnej Európe. Z toho vyplýva, že aj my, Slovensko, sme Európa zaplavená arabo-africkými ilegálnymi prisťahovalcami, plánovito parazitujúcimi na sociálnych programoch a nástrojoch demokracie na ochranu menšín. Trafená hus má zagágať, a tak zagágam i ja, pretože pán Pišťanek svojich Sto slov ukončil slovami: „Len slepý alebo hlupák nevidí, čo nám hrozí.“ Ja sa kajúcne priznávam, že som slepý aj hlupák, lebo ešte stále nevidím domorodého Lumumbu s oštepom ako sedí pod baobabom uprostred savany a vraví svojmu parťákovi Omumbovi: „Bratku, načim sa zberať. Počul som, že na Slovensku majú také skvelé sociálne programy, že sa nám tam veru bude sveta parazitovať…“ Koniec koncov, prečo by teraz naši africkí a ázijskí bratia nemohli chodiť trošku „parazitovať“ do Európy, keď Európa prostredníctvom svojich kolónií toľké desaťročia parazitovala v Afrike i Ázii? Ale vtipy nabok: nedá mi, aby som sa ešte raz nespýtal, na koho myslel pán Pišťanek, keď napísal „čo nám hrozí“? Komu nám? Nám bielym? Pán Pišťanek asi nevie, na akej planéte žije; zrejme si neuvedomil, že belosi na tomto znečistenom vesmírnom telese naozaj netvoria väčšinu populácie. To po prvé. A po druhé: mali by sme sa naozaj atómovými zbraňami brániť proti javu, ktorý nám z dejín pripomína sťahovanie národov, modernejšie povedané: osvieženie pôvodného genetického fondu? Potom sa už nemožno čudovať ani takým článkom, ako je Rok sa uzatvára, otázky nie Tomáša Zálešáka a Spravodlivá vojna Romana Jocha. Obidva články hovoria o teroristoch a Saddámovi Husajnovi ako o nespochybniteľných nepriateľoch USA, pričom si nespomenú na to, že ani teroristi, ani irackí diktátor zaatlantickej veľmoci neprekážali, pokiaľ pomáhali napĺňať vrecká Strýčka Sama. Zdá sa, že našich politológov nevyrušuje fakt, že chemické zbrane, ktorými Husajn kynožil Iráncov, boli použité s tichým(?) súhlasom Bieleho domu. Ako povedal kolega z mokrej štvrte, veď niekedy aj v mokrej kvapne pozoruhodné zrnko múdrosti: „Husajn bol aj bude pre Američanov kamoš, a preto mu nikto nebude ubližovať, a preto už celé roky sa vyhrieva na plážach Floridy, kým v jeho prezidentskom kresle v Bagdade celé desaťročia sedel dvojník, ktorého lapenie sa teraz konečne podarilo v bunkri pri Tigríte efektne zinscenovať.“ Ale vtipy nabok: bolo by vzrušujúce vypátrať, čo zlé sa prihodilo našim autorom, keď uverejňujú texty, ktoré nevyznievajú ako seriózne úvahy, ale ako propagandistické mlátenie v štýle „ukotvených“ (embedded) novinárov. Ak je raz nejaký novinár ukotvený, čiže si selektuje a cenzuruje to, čo sa chystá svojim čitateľom predložiť, potom je otázne, či je ešte novinárom a či mu bude ešte niekto veriť. Neviem, prečo si s tým lámem hlavu, keď mám všetkých novinárov aj s ich etikou hlboko v…, ale nie: na háku. Na háku, priatelia, tam ich mám. A nieže budete tento príspevok považovať za prejav sympatizovania s komunistickou tlačou! Lebo vám dolámem väzy, hnáty! Autor sa venuje písaniu Uverejnenie textu vyťahuje na svetlo večne mladú otázku o novinárskej etike. Otázku toho, čo je a čo už nie je únosné v texte, čo sú to fakty, akú majú podobu, ako sú podávané a v ktorej dielni ich vyfabrikovali. Ukotvení novinári?