Turkménsko sa rozhodlo zvýšiť cenu plynu hneď po tom, čo sa na tento krok odhodlal Kazachstan. Tak sa nádeje veľkých plynárenských spoločností usilujúcich sa zastaviť túto cenovú špirálu bez pravidiel obracajú na rozsiahle nálezisko Štokam v Ruskej federácii. Lenže tohtoročná zima už klope energetikom na dvere a spotrebiteľom na peňaženky. Nedávno bola v Turkménsku delegácia ruského Gazpromu, ktorú viedol Aleksej Miller. Hlavným a jediným cieľom návštevy plynobarónov bolo dohodnúť zvýšenie objemu dodávok turkménskeho plynu do Ruska a ceny na druhý polrok 2006. Nedohodli sa. Gazpromácke lietadlo ešte rolovalo po ploche, keď Turkméni sucho ohlásili, že zvyšujú ceny plynu z doterajších 65 dolárov na 100 dolárov za tisíc metrov kubických a v prípade neakceptácie tohto rozhodnutia pozastavia do 45 dní dodávky. Nóvum z dielne náladového prezidenta Saparmurata Nijazova vlastne nie je až takou novinkou. V roku 1995, teda pár rokov po rozpade Sovietskeho zväzu, sa snažil vyvolávať problémy Moskve s plynom dokonca až tak, že v roku 1997 odmietol ďalej rokovať. Keď však v roku 1998 poklesla ťažba turkménskeho plynu o tri štvrtiny, zmenil svoj názor a pokorne sa vrátil k rokovaciemu stolu. Lenže dnes je Ašchabad, podobne ako Moskva, v trochu v inej pozícii. Je celkom možné, že v tej dobe si S. Nijazov poznačil to, čo neskôr napísal vo svojej knihe kníh – v Ruchname: „…priateľstvo je najväčšie bohatstvo, ktoré nám dal najvyšší.“ Zlá správa pre Kyjev Turbulencie v plynovom vzťahu Moskva – Ašchabad sú zlou správou pre Kyjev a nepotešia ani Brusel. Pôvodne S. Nijazov sľúbil ukrajinskému prezidentovi Viktorovi Juščenkovi predaj časti z voľných 16 miliárd kubických metrov ukrajinskej spoločnosti NAK Natogaz za rozumnú cenu. Malo ísť o 10 miliárd kubických metrov, ktoré si Ukrajina chcela uložiť do podzemných zásobníkov na sezónu 2006/2007. V skutočnosti sa však Ašchabad rozhodol predať spomenutých 16 miliárd m3 Gazpromu. Nepomohol ani bleskový telefonát ukrajinského prezidenta svojmu postsovietskemu kolegovi 19. 6. 2006. Ten zostal neoblomný, čím sa svetový plynový hráč číslo jeden Gazprom dostal do ešte výhodnejšej monopolnej pozície voči Ukrajine. Cena pre Ukrajinu tak môže narásť z pôvodných 95 dolárov na minimálne 135 dolárov za tisíc metrov kubických. Nadutými liberálmi zbožňované téza o neviditeľnej ruke trhu, ktorá všetko vyrieši, tak veci rieši. Bol to zaujímavý trhový ťah a darček od S. Nijazova novej, ledva zlepenej koaličnej vláde v Kyjeve. Gazprom teraz môže spokojne pristúpiť k rokovaniu s Naftogazom a dosiahnuť zrušenie zvýšenia tarify za skladovanie ruského plynu v ukrajinských podzemných zásobníkoch určeného na európsky trh. Zvýšením tarify z 2 na 6,7 dolára za uskladnenie tisíc metrov kubických si Kyjev myslel, že bude bojovať s Ruskom. V skutočnosti proeurópska ukrajinská elita, riešiac si svoje postmoskovské komplexy, vytvára problémy Európe. O tom treba nielen vedieť, ale aj hovoriť! Aj o tom, že európski odberatelia si budú musieť nárokovať penále za nedodávky, či prerušované dodávky plynu vymáhať od Ukrajiny, ktorá minulú zimu dokázala, že čo nie je moje, je vlastne moje..! Nadávať na Moskvu je zbytočné. Bývalý predseda vlády Ruska, dnešný veľvyslanec v Kyjeve a plynár dušou a telom tak môže spokojne zopakovať jednu zo svojich okrídlených fráz: „…chceli lepšie, skončilo to ako obyčajne…“ …ale aj pre Európu Problematika dodávok plynu na Ukrajinu zaujímala aj delegáciu Európskeho parlamentu v neutrálnom a demokratickým svetom ostrakizovanom Turkmenistane (20. 6. 2006). Minister ropného priemyslu a minerálnych zdrojov Gurbamnmyrat Atajev diskutoval s europoslancami a jasne im povedal: „…čo sa týka dodávok nášho plynu na Ukrajinu, tá v súčasnosti nemá vlastné trasy na jeho prepravu. Preto môžeme hovoriť o dodávkach len potom, ako sa Ukrajina dohodne s tranzitnými krajinami…“ Jasné, lenže Rusko nevyhnutne potrebuje plyn z Turkménska, aby nahradilo vlastný výpadok spôsobený zaostávaním ťažobného projektu v Barentsovom mori. Energetický expert Jevgenij Suchin upozorňuje, že dnes je Rusko v deficite približne 30 až 50 miliárd m3 plynu, inak povedané, tento deficit môže pohodlne nahradiť kapacitami z Turkménska. Aj preto je zrejmé, že sa nakoniec (tak ako vždy) s Turkmenbašim dohodne. Ten to vie, a preto si kladie podmienky. Niet nad priateľstvo, ale keď ide o veľké peniaze, ide všetko bokom. Iná pozícia V apríli tohto roku podpísali prezidenti Turkménska a Číny dohodu o vybudovaní nového plynovodu, ktorý by mal byť funkčný od roku 2009. Trasa by mala do Číny prepravovať po dobu minimálne 30 rokov 30 miliárd m3 plynu ročne. Nezabúdajme, že od roku 2003 je v platnosti dlhodobý kontrakt medzi Ruskom a Turkménskom, v rámci ktorého Gazprom odoberá prakticky všetok turkménsky plyn. V súčasnosti Turkmenistan ťaží približne 60 mld. m3 plynu, z ktorých 7 mld. m3 je určených na domácu spotrebu a rovnaké množstvo exportuje do Iránu. Tak sú vytvorené ideálne trhové podmienky, aby mohol Turkmenbaši hrať partiu s cenovými esami. Stratégia je jednoduchá. Ak Moskva nepristúpi na turkménske pravidlá, plyn môže byť predaný smerom do Číny. Lenže nič nie je také jednoduché, ako sa zdá. Najhoršiu pozíciu má v tejto plynovej partii Ukrajina. Nemá zdroje na kupovanie dražejúcej suroviny, je bez priamej rúry a nemá ani žiadne páky na to, aby obmäkčila Ašchabad. Moskve je v zásade jedno, akú cenu stanoví turkménsky vládca, lenže si veľmi dobre uvedomuje úroveň risku takejto operácie. Za novú cenu Ukrajina jednoducho nie je schopná nakupovať plyn, kradnúť sa nepatrí (!) a prerušiť dodávky Gazprom na prahu summitu G8 v Sankt Peterburgu nemôže. Začarovaný kruh. Čakanie na Nabucca Vzniká patová situácia, pri ktorej všetky dividendy z dozrievajúceho energetického konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou a následným dosahom na Európu zozbiera Turkmenbaši. Paradoxne, angažovanie sa Bruselu a tlak na Moskvu prispievajú k stabilizácii autoritárskeho režimu v Turkménsku. S. Nijazov dostane hotovostné peniaze, aby s nimi mohol naložiť tak ako chce. Play Turkmenbašica par excelent. V spomenutej knihe Ruchnama ešte píše: „…ja som mlieko a môj priateľ je smotana….“ Letom pokazené mliečne výrobky dokážu niekedy a popreháňať. No a než sa Európa dočká diverzifikačného plynovodu Nabucco, sa ešte môže nabehať… Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
